Mladí Slováci, ktorí začali v cudzine s vlastným projektom

Ľubica Račeková / 29. februára 2016 / Rozhovory

Dvaja cha­lani a jedna baba. Od­išli zo Slo­ven­ska do za­hra­ni­čia, no ne­sp­lý­vajú s da­vom, ale tvo­ria tam kus seba!

Za­čneme hneď hlav­nou té­mou, čo je to Street Soc­cer Le­a­gue?

Street Soc­cer Le­a­gue je liga po­u­lič­ného fut­balu, je to náš pro­jekt, ktorý sme roz­behli za­tiaľ na Gib­ral­tári, ale plá­nu­jeme ho v blíz­kej dobe roz­ší­riť aj do Špa­niel­ska. Aj keď ná­pad to ne­bol čisto náš, keďže ta­kýchto líg exis­tuje po svete veľa. Dá sa po­ve­dať že fut­bal za­čí­nal najprv na ulici a až po­tom sa do­stal na šta­di­óny a viac me­dzi ludi.
V na­šom or­ga­ni­zač­nom tíme sme traja, vo­láme sa Marko, Jano a Kris­tin. Každý z nás má v pro­jekte svoju úlohu.

 

Aká je hlavná myš­lienka va­šej ligy?

Hlav­nou myš­lien­kou ce­lého pro­jektu je spá­jať ľudí pro­stred­níc­tvom športu. Za­tiaľ v tejto časti ze­me­gule. Žije tu veľa ľudí vďaka dob­rým ži­vot­ným pod­mien­kam, no ne­žijú so­ciálne, ne­stre­tá­vajú sa. Každý tu je ako cu­dzi­nec. Práve preto ho­vo­ríme o spá­janí ľudí, fut­bal je tí­mová hra, kde sa ľu­dia zo­zna­mujú a zá­ba­vou do­kážu spoz­nať no­vých pria­te­ľov.

 

Ako do­máci re­a­gujú na váš pro­jekt?

Re­ak­cia do­má­cich je na­ozaj veľmi dobrá, pre nás až ne­ča­kaná. doč­kali sme sa na­ozaj veľ­kej pod­pory tu­naj­ších mé­dií, sami sa nám za­čali ozý­vať, píšu o nás články, ro­bia s nami roz­ho­vory a po­dobne… A to všetko nám veľmi po­máha. Po­tre­bu­jeme čo naj­lep­šiu re­klamu, aby sa o na­šom pro­jekte do­zve­del každý, kto má rad futba

 

Čo by ste chceli do­siah­nuť so SSL?

Ur­čite je viac vecí, ktoré by sme chceli do­siah­nuť. Te­raz máme ur­čené jasné ciele, a to zor­ga­ni­zo­vať pár tur­na­jov. Je­den bude one­dlho, už 19.3., na kto­rom chceme mať viac tí­mov a chceme vy­lep­šiť naše služby. Veľa času ve­nu­jeme aj ce­lo­roč­nej lige, ktorú chceme spus­tiť v sep­tem­bri a plá­nu­jeme, aby sa hrá­vala každý týž­deň ako kla­sický fut­bal. Hlav­ným cie­ľom je ligu roz­ší­riť do via­ce­rých kra­jín, aj do Česka či Slo­ven­ska a celý pro­jekt pre­po­jiť, a tak vy­tvo­riť šance mla­dým hrá­čom uká­zať sa. To sa nám po­merne darí už te­raz.

 

Takže už vieme, že ste akční Slo­váci, ktorí sa v za­hra­ničí ne­pris­pô­so­bujú, ale tvo­ria tam kus seba. Po­ve­dzte nám teda, prečo ste na Gib­ral­tári?

Ján: Pra­co­val som na rieč­nej lodi, zväčša kot­via­cej. Úpl­nou ná­ho­dou som stre­tol bý­va­lého spo­lu­hráča, ktorý tam bol aku­rát na vý­lete a roz­prá­val mi, že tam už je ne­jaký čas a ľu­dia sú su­per, po­ča­sie je teplé ce­lo­ročne. Čo ma pre­sved­čilo bolo, aj to, že mena na Gibe je libra, ktorá je stále vý­hodná.

Marko: Už dl­h­šiu dobu som chcel vy­ces­to­vať do za­hra­ni­čia, plá­no­val som to v hlave, ale ni­kdy som ne­mal ne­jako ur­čené kam bu­dem sme­ro­vať, ale te­raz to bolo iné. Jano tam šiel pred nami, mal som tam teda nie­koho, kto ve­del, ako to tam chodí. Do­konca, Špa­niel­sko bol môj sen od ma­lička. Ísť sem žiť a nie­len prísť na do­vo­lenku. Chcel som spoz­nať tu­naj­šiu kul­túru a ich spô­sob ži­vota. Už od ma­lička fan­dím Re­alu Mad­rid, tak sa cí­tim ako Špa­niel :D .

 

Kris­tína: Cho­dila som na strednú ume­leckú školu di­zajnu (gra­fický a pries­to­rový di­zajn). Po škole som veľmi chcela ísť do za­hra­ni­čia, ale ne­od­vá­žila som sa, tak som za­čala plá­vať ako stra­tená ryba vo veľ­kom mori, ktorá ne­ve­dela kam sme­ruje. Di­zajn som ro­bila len ob­čas, inak som stále cho­dila po bri­gá­dach a žila som si nočný ži­vot.

Až do­vtedy kým som sa ne­doz­ve­dela, že tam sú moji ka­ma­ráti, in­for­mo­vala som sa, ako tam je, čo sa tam dá ro­biť atď… Jed­ného dňa som si po­ve­dala, že nech­cem žiť ste­re­otyp, do­hodla som sa s cha­lanmi, zba­lila som si kufre a do dvoch týž­dňov som le­tela. Bol to skvelý po­cit a ne­ľu­tu­jem ani se­kundu.

 

Po­ve­dzte nám o sebe niečo v krát­kosti.

– Čaute, vo­lám sa Marko, som mladý vy­smiaty cha­lan z Bra­ti­slavy, mám 23 ro­kov a mi­lu­jem slo­ven­ské ženy.

– Ahojte, som Kris­tin, mám 22 ro­kov. Som spo­lo­čen­ská, rada sa za­bá­vam. Mi­lu­jem módu a mám rada vý­zvy!

– Čaute, vo­lám sa Jano, som hy­pe­rak­tívny blá­zon z Bra­ti­slavy, mám 24 a mi­lu­jem šport.

Marko, Jano, Sha­kira (ka­ma­rátka z Gib­ral­táru) a Kris­tin

 

Mys­líš, že ho­cikde v cu­dzine sa dá pre­sa­diť vlastný ná­pad?

Ur­čite áno, všade sú rov­naké mož­nosti, stále nie­kde niečo chýba a ľu­dia niečo po­tre­bujú. Dá sa na­ozaj vy­mys­lieť čo­koľ­vek, my Slo­váci sme veľmi ši­kovní a kre­a­tívni ľu­dia.

 

O vašu ligu je veľký zá­u­jem mé­dií, re­a­go­val na vás už aj ne­jakí spon­zori?

Te­raz sme však len na ma­lom za­čiatku, máme za se­bou spl­nené 1% zo 100%. So spon­zormi už jed­náme, ale ne­máme ešte nič uzav­reté. do bu­dúcna však chceme a po­tre­bu­jeme mať viac spon­zo­rov, ot­vorí nám to nové mož­nosti.

 

Z čoho za­tiaľ spon­zo­ru­jete pro­jekt?

Na ligu za­tiaľ ne­treba ex­tra spon­zo­ring. Máme tu prácu, čiže pla­tíme niečo zo svojho a časť z toho, čo vy­zbie­rame.

DCIM100GOPROGOPR2065.

 

Akú prácu máte ok­rem SSL?

Pra­cu­jeme asi ako každý cu­dzi­nec v za­hra­niční, na za­čia­tok sme si na­šli prácu v gas­tro­nó­mii. Jano robí za ba­rom a ja som čaš­ník. Kris­tin sa ve­nuje gra­fike a svo­jim pro­jek­tom. Jano si na­šiel prácu vďaka per­fekt­nej an­glič­tine. Ja na tom nie som až tak dobre s ja­zy­kom, ale po­mo­hol mi Slo­vák, ktorý tu žije už vyše roka a pol.

 

Aké boli vaše za­čiatky v za­hra­ničí?

Marko: Vtipné, ne­mal som ad­resu miesta, kam som šiel, ani som ne­ve­del, ako sa sem do­pra­vím. Le­tel som z BA do Ma­lagy, od­tiaľ je to sem, kde bý­vame ešte 3 ho­diny au­to­bu­som, alebo ho­dinku niečo au­tom. Ne­ve­del som po špa­niel­sky, vy­stú­pil som na le­tisku, vy­pa­dol mi sig­nál.

Ne­mal som žiadne údaje, pre­tože mi ich ka­moš ne­pos­lal. Viac­krát som mu to síce pri­po­mína, ale on mi ho­vo­ril za­vo­laj, keď vy­stú­piš z lie­tadla a po­viem ti, kde si kú­piš lís­tok na au­to­bus a ako sa sem do­stať. Na­šťas­tie po 20 mi­nú­tach mi na­sko­čil sig­nál a do­vo­lal som sa mu. Som tu od ok­tóbra, víza tu nie sú po­trebné, bý­vame v Špa­niel­sku sme sú­čas­ťou Európy, pra­cu­jeme na Gib­ral­táre, kde sa re­gis­tru­jete na Tax Of­fice. Všetko po­trebné do­sta­nete na to, keď si náj­dete prácu.

12650943_1534645200167071_3961752035850371195_n-1

 

Kris­tin: Za­čiatky boli trošku ťaž­šie a ešte stále aj sú, ale tým si prejde každý. Mo­jou vý­ho­dou bolo, že som sem išla za cha­lanmi a ve­dela som, že mi po­môžu. Uby­to­va­nie bolo vy­ba­vené, čiže to bolo su­per. Mám sa ešte čo učiť, chcem sa ur­čite zlep­šiť v an­glič­tine a zdo­ko­na­ľo­vať sa v gra­fike. Ži­votné ná­klady tu nie sú vy­soké, jedlo tu je lac­nej­šie a os­tatné veci tiež oproti Slo­ven­sku.

Ján: Za­čiatky na Gib­ral­táre boli zau­jí­mavé, pri­šiel som sem bez uby­to­va­nia a práce na blind. Bo­okol som si ho­tel na prvé dni a hľa­dal som pri­oritne ubytko, ale zá­ro­veň aj job. Prácu sa mi, na­šťas­tie, po­da­rilo nájsť hneď v prvý deň roz­ha­dzo­va­nia ži­vo­to­pi­sov v jed­nom miest­nom špor­to­vom bare, čo mne, ako špor­tov­covi, naj­viac vy­ho­vo­valo a po­te­šilo ma to. Po zhruba dvoch me­sia­coch som mal lepší roz­hľad, tak som túto prácu vy­me­nil za lepší bar, kde som do­te­raz už piaty me­siac.

Pra­covný roz­pis do­stá­vame týž­deň do­predu, ale dá sa tu do­hod­núť na pra­cov­nom čase, tré­nu­jem tu fut­bal a keď im po­viem, že mám tré­ning a po­tre­bu­jem naň ísť, ne­majú prob­lém mi zme­niť roz­pis. Sú veľmi ús­tre­toví, pre­dov­šet­kým, ak ide o šport.

 

Je Gib­ral­tár, kde ro­bíte alebo Špa­niel­sko, kde ži­jete, iné ako naše Slo­ven­sko?

Špa­niel­sky štýl sa nám všet­kým páči. A je to tu iné ako Slo­ven­sko, keď som ešte ne­bol v za­hra­ničí stále som čí­tal roz­ho­vory, kde všetci ľu­dia od­po­ve­dali na po­dobnú otázku tak­mer rov­nako. V tom, že v za­hra­ničí sú ľu­dia po­zi­tívni a vy­smiati. Niečo po­dobné je aj tu. Všetci tu cho­dia s úsme­vom ,po­zdra­via vás aj keď vás ne­poz­najú, opý­tajú sa, ako sa máte a po­dobne. Toto je veľký roz­diel oproti Slo­ven­sku. Naša kra­jina však nie je zlá, aku­rát mám po­cit, že v nej ľu­dia stra­tili svoje sny a úsmev.

DCIM100GOPROG0211593.

 

Me­dzi na­šimi či­ta­teľmi je možno veľa ľudí, ktorí by chceli za­čať s ich vlast­nými snami, no boja sa. Ty si práve svoj je­den svoj sen pl­níš ži­vo­tom v Špa­niel­sku. Máš pre či­ta­te­ľov teda ne­jakú radu?

Marko: Ur­čite sa ne­treba ni­čoho báť! Ja som išiel do za­hra­ni­čia s tým, že som sa ve­del po an­glicky aku­rát po­zdra­viť a te­raz to tu už per­fektné zvlá­dam, a to pre­šlo len päť me­sia­cov. Na­šiel som si tu prácu a do­ká­žem s ľuďmi v po­hode ko­mu­ni­ko­vať.


Vedelisteze.sk

Zdroj: Ve­de­lis­teze.sk, zdroj fo­to­gra­fií: Street Soc­cer Le­a­gue

Pridať komentár (0)