My sme opatrenia nevymysleli. Aj tak si tú špinu zlízneme my, hovorí policajt a štvornásobný majster sveta (ROZHOVOR)

  • Policajt Jaroslav Martinusík je okrem iného aj štvornásobným majstrom sveta v hokejbale
  • Hovorí, že niektorí ľudia robia priestupky len kvôli zviditeľneniu
Jaroslav Martinusík
Jaroslav Martinusík, Archív/Jaroslav Martinusík
  • Policajt Jaroslav Martinusík je okrem iného aj štvornásobným majstrom sveta v hokejbale
  • Hovorí, že niektorí ľudia robia priestupky len kvôli zviditeľneniu

Jaroslav Martinusík pracuje ako policajt od roku 2011, pričom je zaradený na Obvodné oddelenie Policajného zboru Skalica. Strednú policajnú školu navštevoval v Pezinku a aktuálne má záujem aj o štúdium na Fakulte telesnej výchovy a športu. Od roku 2008 sa totiž venuje hokejbalu, ktorému vďačí za štvornásobný titul majstra sveta. O kontrole opatrení aj športových úspechoch nám rozprával v rozhovore.

  • Ako vníma opatrenia vlády z pozície toho, kto ich kontroluje
  • Aké hororové situácie zažíva v práci ako policajt
  • Prečo musí popri profesionálnom športe aj pracovať na fulltime
  • Aké rituály dodržiavajú hokejbalisti pred zápasom a akú hudbu počúva, keď sa chce namotivovať

Ako aktuálne vyzerá situácia na Slovensku z pohľadu policajta?

Vo všeobecnosti by som povedal, že pre všetkých je toto veľmi ťažká doba. Aj pre policajtov. Uzatvárali sa hranice, čiže sme nonstop v práci. Sú dni, kedy som doma na 4 či 5 hodín a následne idem znova do práce. Bohužiaľ, situácia je taká, aká je a my to nezmeníme. Určite sa nesťažujem. Skôr niekde vo vnútri verím, že sa situácia čoskoro upokojí a vrátime sa do normálu i viac ku klasickej policajnej práci.

Pozornosť totiž v súčasnosti sústredíme aj k hraničným kontrolám a tým, ktoré súvisia s dodržiavaním opatrení. Je náročné počas služby stíhať kontrolovať aj opatrenia a aj sa venovať tradičnej policajnej práci, akou je napríklad objasňovanie trestných činov a priestupkov. Bol by som teda veľmi rád, ak by sa situácia na Slovensku v rámci pandémie upokojila. My policajti by sme potom mohli počas služby venovať viac času klasickej policajnej práci a jej výkonu.

Komplikujú vám ľudia svojim správaním výkon práce?

Nepovedal by som, že ľudia to nejako komplikujú. Skôr ide o to, že už sú unavení z aktuálnej situácie, aj toho, ako dlho trvá. Na druhú stranu však musím dodať, že je nutné, aby boli ľudia o niečo zhovievavejšími. Za nás policajtov by som ľuďom odkázal, že my sme si tie opatrenia nevymysleli. My ich len sprostredkúvame a dohliadame na ich dodržiavanie. Počas kontrol na hraniciach si ľudia svoj hnev často odbavujú na policajtoch. Všetku tú pomyselnú špinu si tak zlízneme my.

Cítiť z ľudí akýsi odpor?

Nie je to pravidlom, no nájdu sa výnimky. Sú ľudia, ktorí konflikt doslova vyhľadávajú a vyslovene provokujú. Mnohí to robia za účelom zviditeľnenia sa na sociálnych sieťach.

 

Jaroslav Martinusík
zdroj: Archív/Jaroslav Martinusík

Stíhate ako policajti vnímať tie neustále zmeny predpisov?

Ak mám byť úprimný, je to komplikované. Často do práce prídeme po pár hodinách strávených doma, kedy sme nedokázali vnímať aktuálne správy a nové informácie. V práci nás tak čaká niekoľko nových opatrení, s ktorými sa my následne oboznamujeme. Aby som ale neznel príliš kriticky, nejde o nijaké drastické zmeny a všetko pribúda akosi postupne.

Aký bol tvoj najbizarnejší záťah v službe?

Bolo ich viacero. Spomínam si však na pána, ktorý behal po obci s mačetou v ruke a ohrozoval všetkých obyvateľov. Medzitým, ako sme na miesto prišli, sa schoval do svojho domu, kde mu nefungovala elektrina. Keď sme vošli dovnútra, páchateľ stál v prostriedku miestnosti s mačetou v ruke a hľadel na zem. Na prvý pohľad doslova hororová scéna. Rozbehol sa oproti nám a jedného z kolegov mačetou dokonca udrel. Na koniec ale všetko dobre dopadlo. Zážitkov však výkon práce prináša hneď niekoľko. Tento mi však najviac utkvel v pamäti, nakoľko sa situácia odohrala v mojich policajných začiatkoch.

Spomínaš začiatky v polícii. Čo ale tvoje začiatky v hokejbale?

Hokejbalu sa venujem od roku 2008, čo znamená nejakých 13 rokov. V tom čase som končil s hokejom a kamaráti ma prehovorili práve na hokejbal. V Skalici sa v tom čase zakladalo mládežnícke mužstvo. Nakoľko ale neskôr nejako padlo, vzali nás do extraligy, rovno medzi mužov.

Stáva sa hokejbal na Slovensku populárnejším?

Určite. Podľa môjho názoru popularizácii do značnej miery pomohli aj majstrovstvá sveta. Pekne si možno porovnať rozdiel medzi majstrovstvami v Bratislave v 2011 roku a tými v Košiciach z 2019. Naposledy bola totiž skoro vypredaná Steel Aréna, kdežto vtedy v Bratislave také množstvo fanúšikov nebolo. Bolo vidieť určitý posun. Do značnej miery pomohol aj fakt, že sa z roka na rok dostavovali úspechy, ktoré diváci vnímali. Na druhú stranu ma mrzí, že sme najúspešnejším kolektívnym športom na Slovensku a nedostáva sa nám dostatočnej dotácie.

Jaroslav Martinusík
zdroj: Archív/Jaroslav Martinusík

Sú práve nízke dotácie dôvodom toho, že hokejbalisti musia mať druhé zamestnanie, ktoré ich živí?

Neviem o tom, že by sa hokejbalom niekto zo Slovákov mohol profesionálne živiť. Všetci máme svoje zamestnania, nakoľko ide o amatérsky šport. Vopred som ale vedel do čoho idem. Bol som si vedomý toho, že do tohto športu budem musieť investovať vlastné peniaze aj voľný čas. Určite by ale všetkých potešilo, ak by bol hokejbal na profesionálnejšej úrovni. Na druhú stranu musím uznať, že možno práve z toho dôvodu sa dostavili spomínané úspechy. Robíme to totiž pre radosť. Nie pre peniaze. Reprezentácia tak nie je poskladaná z tých, ktorých otcovia majú viac peňazí a vybavili mu miesto. V tíme sú jednoducho ľudia, ktorí na to majú talent.

Aký je pocit byť štvornásobným majstrom sveta?

Po majstrovstvách si to človek uvedomuje už menej intenzívne. Možno aj kvôli tomu, že chodíme do práce a vnímame ten bežný život. Podobný pocit by som ale určite doprial každému jednému športovcovi. Najmä emóciu, ktorá človeka opantá tesne po víťazstve a v momente, keď si uvedomí, že je najlepší na svete. To je najväčší gól. Keď sa dostanete na majstrovstvá sveta, potom ich vyhráte a následne to potvrdíte štyrikrát po sebe. Príjemnú emóciu vo mne vzbudzuje aj fakt, že sú na mňa pyšní moji blízki. Je to ten najlepší feedback.

Aký lockdown? Slováci lietajú do exotiky akoby sa nič nedialo, dovolenku si doprialo od januára až 30 000 ľudí

Tešia ťa aj individuálne ocenenia? Predsa len si získal aj ocenenie za najužitočnejšieho hráča majstrovstiev sveta.

Vážim si to, no nie je to rovnaký pocit, ako pri získaní toho kolektívneho. Vo chvíli, keď s partiou oslavujete titul majstra sveta na individuálne ocenenie úplne zabúdate. Spätne si to uvedomíte až doma, či v partii chalanov, ktorí vám to pripomenú nutnosťou zaplatiť ďalšie kolo. /smiech/

Akí sú muži po výhre za dverami kabíny?

To asi nie je publikovateľné. /smiech/ Určite je tam plno emócii a z každého opadne stres. V kabíne už ostáva priestor len na radosť a oslavy. Samozrejme, všetko v rámci normy.

Ktoré majstrovstvá boli o niečo výnimočnejšie ako ostatné?

Každé majstrovstvá mali svoje čaro. Určite je to ale na domácej pôde o niečo lepšie a emotívnejšie. Predsa len v hale počujeme našich fanúšikov a na sedačkách hľadáme našich najbližších, ktorí nás prišli podporiť. Na Slovensku bolo akoby všetko upriamené iba na nás a my sme si to užívali. Keď si spomeniem na atmosféru v Košiciach, kedy sme hrali s Českou republikou, kde 7-tisíc ľudí skákalo a kričalo, mám zimomriavky. Bol neopísateľný pocit streliť gól v momente, kedy fanúšikovia kričali, že ho chcú vidieť.

Hokejbalové mužstvo
zdroj: Archív/Jaroslav Martinusík

Sú fanúšikovia akousi motiváciou?

Určite. Fanúšikovia spravia veľmi veľa. Je to obrovská podpora. Zrazu vám verí niekoľko tisíc ľudí. Dôverujú vo váš úspech a vy sa snažíte spraviť čo najviac, aby ste ich nesklamali. Je neopísateľný pocit, prísť do kotla fanúšikov keď ste dovtedy na extralige zvyknutý len na niekoľko stovák fanúšikov.

Máte pred zápasmi nejaké rituály, ktoré musíte opakovať?

Mali sme jednu tradíciu s motivačným videom. Vždy bolo totiž súčasťou tímu 10 až viac nováčikov. Púšťali sme si teda video, ktoré sa stalo akousi tradíciou. Každý má ale aj svoje individuálne rituály. Či už ide o modlitby, prežehnania či pobozkanie fotografie.

Ty nejaké individuálne máš?

Rád si pred zápasom púšťam vážnu hudbu. Tá ma vie motivovať. Čo však platí u mňa, nemusí platiť u ostatných.

Najnovšie video

Fontech

ĎALŠIE ČLÁNKY Z FONTECH.SK