Na Harvarde majú často omnoho staršie prístroje ako my, ale dokážu robiť kvalitnú vedu, tvrdí mladá Slovenka

  • Barbora Gromová študuje na lekárskej fakulte a vlani dostala možnosť robiť výskum na Harvarde
  • O tom, že je na dvoch univerzitách súčasne, nevedeli najprv ani niektorí jej spolužiaci
  • Pochádza z malej dedinky Poluvsie, predtým cestovala minimálne a išlo o jej prvý ozajstný pobyt v zahraničí
  • Pozitívne ju prekvapila vzájomná spolupráca medzi vedcami, ktorí aj keď pre seba predstavovali konkurenciu, si neváhali navzájom pomôcť
  • Mladým vedcom a výskumníkom radí, nech skúšajú granty a neboja sa kontaktovať univerzity aj priamo
Barbora Gromová
archív Barbora Gromová
  • Barbora Gromová študuje na lekárskej fakulte a vlani dostala možnosť robiť výskum na Harvarde
  • O tom, že je na dvoch univerzitách súčasne, nevedeli najprv ani niektorí jej spolužiaci
  • Pochádza z malej dedinky Poluvsie, predtým cestovala minimálne a išlo o jej prvý ozajstný pobyt v zahraničí
  • Pozitívne ju prekvapila vzájomná spolupráca medzi vedcami, ktorí aj keď pre seba predstavovali konkurenciu, si neváhali navzájom pomôcť
  • Mladým vedcom a výskumníkom radí, nech skúšajú granty a neboja sa kontaktovať univerzity aj priamo

Pochádzaš z malej dedinky Poluvsie neďaleko Prievidze, predtým si skoro vôbec necestovala, až si sa dostala na Harvard. Aká bola tvoja cesta k takejto skúsenosti?

Počas výberu bakalárskej práce som sa dostala do laboratória na Lekárskej fakulte UK na Ústave molekulárnej biomedicíny (IMBM), kde som „pričuchla“ k vede a zostala si robiť svoju bakalársku prácu, popri ktorej som spolupracovala aj na iných experimentoch. Neskôr mi ponúkli, aby som vycestovala na zahraničný študijný pobyt, ktorým bol práve Harvard.

Ako zobrala tvoja rodina fakt, že odídeš do zahraničia?

Najprv som sa bála, čo mi povedia a nechcela som ich zbytočne vystavovať stresu z toho, že by som odišla, keď to ešte vôbec nebolo isté. Od začiatku ma však celá rodina podporovala. Popravde, mamina sa najprv tomu zasmiala, že to nie je veľmi reálne, ale že však uvidíme. A ono to nakoniec vyšlo.

Poluvsie  je malá dedinka… Rýchlo sa tam táto informácia rozšírila?

Máme okolo 560 obyvateľov. Susedia vedeli, kam idem a myslím si, že potom sa k nim pridali aj niektorí ďalší obyvatelia, ale nebola to dedinská téma číslo jedna. Starosta si dokonca robil srandu, že či sa nestratím a budem sa vedieť aj vrátiť späť (smiech).

Ty si predtým vôbec necestovala?

Trochu áno, ale nie asi tak ako väčšina mladých ľudí teraz. Chodila som predtým s rodinou do Chorvátska a pred rokom som bola s kamarátkou letecky v Holandsku. Let do USA bol však môj prvý samostatný let a išlo teda u mňa o taký prvý ozajstný pobyt v zahraničí, počas ktorého som bola kvázi úplne sama viac mesiacov preč.

Prečo si v laboratóriu vybrali práve teba, aké bolo prijímacie konanie?

IMBM dlhšie spolupracuje s viacerými vedeckými pracoviskami na celom svete, kam môžu doktorandi počas štúdia vycestovať. Najnovšie k ním pribudol aj Harvard, kde je viacero tematicky komplementárnych tímov. Jedným z nich bolo aj ten, ktorý sa zaoberá štúdiom patogenézy zápalových črevných chorôb, ktorým sa venujeme aj my. Po kontaktovaní a viacerých debatách som bola vybratá nakoniec ja ako predgraduálny študent.

zdroj: Barbora Gromová

V ktorom ročníku VŠ sa ti to podarilo?

Vo štvrtom, teda v prvom magisterskom.

Ty si vlastne taký exemplárny príklad aj v tom, že si nemusela prerušiť štúdium, o ničom pôvodne nevedeli ani tvoji spolužiaci. Ako sa ti to podarilo skĺbiť?

Mala som trochu výhodu v tom, že som mala pár mesiacov na to, aby som si vybavila veci na Slovensku. Pôvodne som mala odísť od februára 2019, ale nakoniec som išla od júna kvôli procesu víz aj škole. Chcela som si najprv dokončiť semester a potom vycestovať. Nechcela som si prenášať predmety a ísť zbytočne do medziročníka.

Myslíš si teda, že naše školstvo je v takýchto prípadoch podporujúce?

Záleží na tom, čoho sa to týka. Mala som spolužiakov, ktorý počas bakalára odišli na Erasmus, nesedeli im predmety, v rámci toho, čo sme sa učili my, tu, a tak si ich museli po návrate dorábať. Aj keď im niektoré z Erasmu nepouznávali, bola to super príležitosť. Ja som nehovorila vopred vyučujúcim, že idem preč, lebo tým, že sa mi odchod oddialil, som počítala s tým, že by som mohla všetky skúšky spraviť načas, bez zbytočného upozornenia na seba. Posledná skúška pripadla na deň odchodu, tak to niektorí už vedeli. Keď som si chcela predĺžiť pobyt, písala som jednému vyučujúcemu, že zostávam počas semestra ešte v Bostone. Spočiatku s tým nebol problém, neskôr som dostala viac úloh, aby to bolo fér.

Aký si mala prvý dojem z Harvardu?

Bolo to až neskutočné, dlho mi to prišlo ako sen. Bývala som pomerne blízko a denne som prechádzala okolo známej harvardskej budovy do labákov. Úplne som si to uvedomila s odstupom času, keď som sa zabehla v labáku, že je to skutočnosť a skvelá príležitosť tam byť.

Na Harvarde študujú aj slovenskí študenti, boli ste nejakým spôsobom v kontakte?

Čo sa týka študentov ani nie, prišla som, keď už bol koniec semestra. Za celý čas som stretla jedného Slováka, ktorý na Slovensku vyštudoval lekársku fakultu a potom len tak odišiel do Bostonu a zostal tam, lebo sa mu páčila kombinácia lekár – vedec a príležitosti, ktoré sa mu tam naskytli. Mala som tiež odporúčanie, aby som vyhľadávala ľudí, s ktorými sa môžem rozprávať po anglicky a minimálne po slovensky (smiech). V rámci voľného času som teda skôr trávila čas s partiou ‘cudzincov‘ z labáku a nevyhľadávala som slovenskú komunitu. Viem, že komunita Slovákov a Čechov žijúcich v Bostone máva pravidelné stretnutia, ale v tom čase som bývala v labáku, takže som to nestíhala, aj keby som chcela.

Takže od rána do večera to bolo tvoje pôsobisko.

Snažila som sa čas využiť čo najviac, ale nepreháňala som to tak, ako niektorí čínski kolegovia 😊 Niekedy sme museli prísť aj cez víkend, ale to sa stáva bežne aj tu, na Slovensku, keď máme rozrobený experiment. Samozrejme, mala som aj voľný čas, počas ktorého sme chodili spolu s ľuďmi z iných labákov na večere alebo cez víkendy na výlety.

zdroj: Barbora Gromová

Akému výskumu si sa venovala?

Venovala som sa dominantne štúdiu tzv. purinergných dráh v rámci autoimunitných chorôb, predovšetkým zápalovým črevným chorobám a pečeni, ktoré by mohli pomôcť objasniť ich nejasnú patogenézu. Na Slovensku, na IMBM, sa tiež venujeme zápalovým črevným chorobám, ale skôr sa zameriavame na potenciálnu úlohu extracelulárnej DNA a DNA v ich patogenéze. V Bostone to bol trochu iný pohľad na štúdium patogenézy, skôr na molekulárnej úrovni prepojenej s imunitou.

Aké najväčšie rozdiely v práci si si všimla medzi prácou tu a v USA?

Bolo to asi vybavenie a prístup. Možno to bude znieť trošku absurdne, ale majú tam často omnoho staršie prístroje ako my a dokážu robiť kvalitnú vedu bez vyhovárania sa na ne. Vo veľkej miere tam tiež funguje spolupráca. V rámci jednej miestnosti nás bolo šesť tímov, ktoré sa vídavali každý deň, niektoré z nich boli konkurenčné, ale pôsobili priateľsky. Keď sme niečo potrebovali, ako napríklad narýchlo nejaký materiál na experiment, tak sme si ho navzájom požičali. Rovnako to platilo aj pri prístrojoch – nekupovali sa bezhlavo, lebo im to prišlo neefektívne, keď fungoval ešte starý prístroj a radšej minuli peniaze na potrebné materiály. Zažila som kúpu prístroja, ktorému predchádzali viacmesačné debaty, či kúpiť alebo nie. Nakoniec sa naň poskladalo viacero tímov a potom sme sa striedali pri jeho používaní. Spolupráca niektorých vedcov bola veľmi pekná.

Cítila si tam väčší tlak na tvoj výkon, aby si sa dopracovala k výsledku?

Ani veľmi nie. Na začiatku som sa pridala do trojčlenného tímu, kde ma postupne učili všetky metódy, ktoré som potrebovala na samostatnú prácu. Niekedy sme pracovali na experimente spoločne, inokedy oddelene. Dennodenne sme sa však bavili o tom, aké sú plány, čo ideme v daný deň robiť a potom, keď sme mali výsledky či už ako tím alebo jednotlivci v rámci svojich experimentov, sme spoločne hocikedy diskutovali. Keď sa aj niečo pokazilo, poplietlo, tak skôr to bolo, že okej, spravila si chybu, tak to skúsime znova.

Odkiaľ pochádzali tvoji kolegovia?

Boli sme medzinárodný kolektív pozostávajúci z menších skupín. V rámci našej skupiny bola šéfka z Talianska rovnako ako ďalšia kolegyňa a iná bola z Brazílie. Vo väčšej skupine boli ľudia z Číny, Turecka, Kolumbie, Brazílie či Nemecka. Bola to taká „zmeska“ a bolo to veľmi pekné.

Ako si sa cítila?

Veľmi dobre, rýchlo sme sa stali veľmi dobrou partiou 😊 Možno to bolo tým, že väčšina bola ‘‘samotármi vo veľkom svete‘‘, a tak sme k sebe boli dobrí, milí a ochotní pomôcť, keď mal niekto problém. Ja som napríklad potrebovala zohnať ubytovanie na druhú polovicu môjho pobytu či hotovosť na kúpu bicykla pre lepšiu dostupnosť do labáku, tak mi pomohli.

zdroj: Barbora Gromová

Svoj výskum si v Štátoch aj dokončila, alebo si svoju rolu prenechala niekomu inému?

Predĺženie môjho pobytu mi pomohlo úspešne dokončiť časť výskumu – estrogénovú alternatívnu dráhu purinergnej signalizácie, ktorému som sa venovala. Ten bol súčasťou väčšieho päťročného grantu rozdeleného na rôzne etapy, takže som mohla spolupracovať aj na iných častiach tohto grantu. Napríklad, keď jedna moja kolegyňa nestihla dorobiť pár vecí pred svojím odchodom, tak som prevzala jej časť a dorobila to, čo bolo potrebné na uzavretie jednej kapitoly z grantu.

Ty si predtým na pobyt získala aj AXA grant, štipendium doktorky Ľudmily Sedlárovej-Rabanovej aj peniaze z Nadácie Tatra Banky – Študenti do sveta. Išlo o istý podporný stimul, aby si si pobyt na Harvarde zafinancovala?

Áno, išlo. Najprv som si podávala žiadosť na SAIA (Slovenská akademická informačná agentúra). Ak by som totiž nedostala tieto prostriedky, nemala by som možnosť vycestovať na pol roka. Skúšala som aj iné granty, radšej som si ich podávala viac, pretože som nevedela, ako dopadne ten prvý spomínaný a veľmi som tam chcela ísť. Menšie granty mi veľmi pomohli, zaplatila som si za to výdavky spojené s pobytom či jeho predĺžením, čo zahŕňalo ubytovanie, stravu a letenku späť či konferenciu v Bostone.

Čo je tvoje odporúčanie pre mladých vedcov, keď sa chcú dostať do zahraničia a mať na to aj financie?

Určite sa nebáť skúšať, kontaktovať výskumné skupiny a potom podávať granty. Ak totiž píšete a navrhnete, že si pobyt zafinancujete z nejakej časti sami, tak je to veľmi vítané. Nie vždy sa však stane, že vás hneď kontaktujú späť a  aj vám vyhovejú. Preto treba byť vytrvalý. Jeden môj kamarát z Turecka, s minimálnymi vedeckými skúsenosťami, presne takto písal zaradom maily do gastroenterologických laboratórií na Harvarde, až ho nakoniec prijali do toho nášho. Štipendium si najprv rok platil akože sám s podporou pár grantov zo svojej krajiny a teraz dostal možnosť zostať ďalší rok, ktorý mu už zaplatia oni.

Teba teda odporučilo IMBM, ste teda v nejakom pravidelnom kontakte s Harvardom?

Áno sme v kontakte, pravidelne si s niektorými ľuďmi píšem, viem, v čom pokračujú a dokonca plánujeme spoločné experimenty do budúcna.

Nechcela by si sa vrátiť?

Keď som odchádzala, dostala som ponuku vrátiť sa, ale uvidí sa časom. Prioritou je teraz dokončiť diplomovú prácu a spraviť štátnice.

Ako sa celkovo pozeráš na akademické prostredie na Slovensku? Grantová scéna je pre mnohých zložitá…

Je tu veľa dobrých vedcov, ktorí robia dobrú vedu, aj keď to niekedy nie je s grantmi ideálne. O niektorých chybách viem, ale nie som ešte aktívny žiadateľ grantov, tak v tom nie som úplne zbehlá. Niekedy sa stalo, že niektoré projekty neboli adekvátne ohodnotené, stroskotali na administratívnych „blbostiach“ a podobne.

Keď sa rozprávaš so spolužiakmi, chcú zostať na Slovensku alebo chcú odísť do zahraničia?

Niektorí z nich chcú pokračovať na Slovensku na PhD., ale nájdu sa aj takí, ktorí chcú aj odísť, prípadne sa už nevenovať vede vôbec. Neviem povedať, čo prevažuje.

A aká je tvoja vízia, čo by si chcela dosiahnuť?

Moje kariérne plány sa vyvíjajú podľa okolností. Je ťažké presne odhadnúť, čo ma bude baviť o 10 rokov, po ukončení štúdia. Zatiaľ je to veda so zameraním na zápalové choroby. Práve tento pobyt mi ukázal prepojenie molekulárnej biológie s imunitou, čo znie ako zaujímavá výzva.

Stretla si sa na Harvarde s nejakým výskumom, ktorý sa u nás zatiaľ vôbec nerieši? Prekvapilo ťa niečo?

Určite sa niečo nájde, predsa je tam väčšia a širšia oblasť výskumu, ale neviem konkrétne, ktoré sú to. Keď čas dovolil, navštívila som aj pár prednášok špičkových vedcov či držiteľov Nobelových cien, ktorí prezentovali nové pohľady na štúdium chorôb, metód a niečo som počula po prvýkrát, bolo to veľmi zaujímavé.

Teraz sa rozmohli rôzne akcie na podporu vedy, či už science slams alebo Noc výskumníkov. Pomáhajú  popularizácii vedy?

Podľa mňa áno. Keď som napríklad ja bola na strednej škole, nič také som nezaregistrovala, je to určite dobrý spôsob. Chodí tam pomerne dosť ľudí, má to dobrý potenciál.

Ako ti pobyt v USA osobnostne pomohol?

Vystúpila som z takej mojej komfortnej zóny a prekonala strach z neznáma. Celkovo som dostala iný pohľad na svet, možnosti i vedeckú prácu, ktorá bola skôr o kvalite než kvantite.

S čím si mala najväčší problém?

Myslím, že som mala pomerne šťastie a problémy sa mi skôr vyhýbali. Neokradli ma, nepokrikovali na mňa často v štvrti, kde som bývala (smiech). Išlo skôr o také banálne veci. Také menšie starosti som mala len s paňou z administratívneho oddelenia Harvardu, keď som potrebovala vykomunikovať predĺženie pobytu a víza a mala som tri dni do odchodu. Potom sa to, našťastie, podarilo a mohla som zostať dlhšie.

Najnovšie videá

Teraz najčítanejšie

Aktuálne čítajú

Trendové videá