Neutralita: Cesta do pekla – ale na somárovi, nie na bielom koni (KOMENTÁR)

Autor je diplomat a bývalý veľvyslanec SR v Británii. 

Začiatky mojej profesionálnej kariéry, pred tromi desaťročiami, boli spojené s diskusiami o zahranično-politickej a strategickej orientácii Slovenska. V hre boli 3-4 teoretické scenáre: integrácia do západných štruktúr (európska alebo európska a euroatlantická cesta), neutralita, bezpečnosť garantovaná nejakou formou regionálnej, stredoeurópskej spolupráce.

Regionálna spolupráca ako hlavný garant bezpečnosti a rozvoja Slovenska bola čisto teoretická fantázia – Stredná Európa totiž nikdy nemala samostatne taký ekonomický a vojenský potenciál, ktorý by bol dostatočný na naplnenie tejto teoretickej ambície. A v konečnom dôsledku si to neželali ani Poliaci, Česi a Maďari, ktorí si tieto limity uvedomili a jednoznačne si vybrali západnú integráciu.

Za Mečiarovej zahraničnej politiky „na štyri svetové strany“ bolo Slovensko izolované a v slepej uličke

Slovensko počas vlády Vladimíra Mečiara – aj kvôli domácej autoritatívnej politike a tiež „vďaka“ vtedajšej verzii zahraničnej politiky „na štyri svetové strany“ – bolo izolované, s veľmi slabým zahranično-politickým postavením. Koketovalo teda s nejakou formou samostatnej cesty, kvázi-neutrality, či „mosta“ medzi Východom a Západom, ale rýchlo sa ukázalo, že to je slepá ulička.

Po niekoľkoročnej diskusii sa drvivá väčšina odborníkov, politickej elity a obyvateľstva zhodla, že jedinou schodnou cestou pre krajinu v zraniteľnom geopolitickom regióne, s veľmi obmedzeným vojenským, ekonomickým a politickým potenciálom, je integrácia do podstatne silnejšieho spojenectva – v ideálnom prípade so štátmi, ktoré sú podobne demokratické a s ktorými máme exkluzívne ekonomické vzťahy.

A z týchto úvah vtedy – a aj dnes – logicky vyšli štáty Európskej únie a NATO, a teda nevyhnutnosť integrácie do týchto organizácií.

zdroj: TASR

Túto cestu EÚ a NATO akceptovali ako nevyhnutnú takmer všetci – výnimku vtedy tvoril len najextrémnejší extrém. Dnes sa týmto zahranično-politickým extrémom stali minimálne dve vládne strany na čele s premiérom.

Tak sme sa po peripetiách v roku 2004 pekne integrovali do Európskej únie a do NATO a stali sme sa normálnym členským štátom – ktorý síce niekedy urobí niečo čudné, ale však kto by sem-tam neurobil nejakú hlúposť.

Pravda, vojensky sme sa často správali ako čierni pasažieri – ale to isté robila aj väčšina Európy (a teraz za to pykáme, všakže…). Ale napríklad z tej časti eurofondov, ktorá neskončila ako súkromné haciendy, sme aj celkom pekné infraštruktúrne projekty urobili. Dokonca aj tá diaľnica do Košíc by sa už mohla postaviť – ale však bolo treba aj kamošom niečo prihodiť, no…

Úprimne, nevedel som si predstaviť, že ešte počas môjho života budem musieť argumentovať v prospech členstva v EÚ a NATO v striktnej názorovej opozícii voči premiérovi tejto krajiny, ktorý hovorí o neutralite ako o „želateľnej“ opcii pre Slovensko. Ale sú situácie, ktoré si nevyberáme – a hľa, stalo sa aj to. Len treba povedať, čo by to znamenalo.

Keď to opakovane hovorí „oficiálne“ premiér krajiny, tak sa to už nedá ignorovať, mávnuť rukou – treba to brať vážne. Lebo hoci je to ťažké si predstaviť, národy, spoločnosti niekedy urobia fatálne rozhodnutia. Napríklad aj Briti zahlasovali za Brexit, ktorý ich značne poškodil: ich hospodárstvo stratilo desiatky miliárd, ich vplyv v Európe klesol – nehovoriac o „každodenných“ nepríjemnostiach ako nemožnosť voľne cestovať či sa zamestnať v Európe.

Výrazne stratili, a pritom hovoríme o 70-miliónovej krajine so šiestym najväčším hospodárstvom na svete, svetovým bankovým centrom a stálym členom Bezpečnostnej rady OSN s nukleárnymi zbraňami. Tak si predstavme, ako by dopadlo Slovensko… Navyše Británia je ostrov, všakže – a nenachádza sa v tesnej blízkosti napríklad imperialistického Ruska…

„Zatiaľ je to také slabučké hryzkanie.“ Expert hodnotí prvý rok prezidenta Pellegriniho

Opustenie NATO by pre nás bola totálnou katastrofou

Pre nás by bola neutralita – teda opustenie NATO (a potom už asi aj EÚ, lebo hoci právne nie, de facto sú to spojené nádoby) – totálnou katastrofou. Geopoliticky likvidačnou, hospodársky by nás to položilo, ako štát by sme skolabovali.

Ale tak, ako sme to „dali“ pred jednou generáciou, dáme to aj dnes. Pravda, vtedy ešte bol svet iný – menej rozkývaný, nebola vojna v našom susedstve, Rusko neviedlo agresívne mocenské vojny a ani spravodajsky sa nás nesnažilo rozbiť (aspoň nie tak intenzívne) zvnútra. Ale my to dáme aj tak – veľká väčšina obyvateľstva totiž presne chápe, že odísť z NATO (či EÚ) by bola čistá samovražda. A tak ako v Británii, najviac by si to „odniesli“ mladí.

Preto to treba povedať jednoznačne: ktokoľvek dnes koketuje s neutralitou, ohrozuje základné záujmy Slovenska, predstavuje bezpečnostné riziko a vedie krajinu do ekonomickej záhuby. Toto už nie je sranda.

Text nie je autorským článkom Startitup. Vyjadruje názory autora, ktoré nereprezentujú názory redakcie.

Čítajte viac z kategórie: Hlavné správy a aktuality