Pellegriniho správa o stave republiky miestami pripomínala smútočnú reč. Ale nebojte sa, dobre bude (KOMENTÁR)

Tento týždeň vystúpil prezident Peter Pellegrini v Národnej rade s tradičnou správou o stave republiky. Pamätám si na viacero správ a vždy mi to prišlo iba ako akési hodnotenie stavu krajiny, nie správa o tom, ako sa dá tejto krajine v skutočnosti pomôcť.

Odkedy tu žijem, krajinu vnímam a robím v mediálnych a politických kruhoch, nemám pocit, že by bola niekdy situácia tak napätá, ako dnes. Nie som v tom tak dlho ako moji kolegovia, ktorí to robia o mnoho rokov dlhšie, ale vždy si hovorím, že sa od toho viem nejakým spôsobom odosobniť, pretože nie som tá, ktorá tvorí obraz tejto krajiny. Keď sa však pozerám na tých, ktorí ho tvoria, mám pocit, že nevedia o tom, že ho tvoria.

Treba ešte robiť…

Trápi nás tu konsolidácia, trápi nás to, kam sa vlastne zahranično-politicky uberáme. Riešime tu spory v koalícii a mám pocit, ako keby si niekedy hlava štátu myslela, že sa jej to netýka. Stále si spomínam na to, čo povedal prezident Peter Pellegrini ešte predtým, ako sa stal prezidentom. Bolo to nasledovné: „Treba ešte robiť, nie sa ísť niekde odpratať na reprezentatívnu funkciu.“

Zároveň si uvedomujem, že niekto tú reprezentatívnu funkciu zastávať musí, a teda ju zastáva práve on. Otázkou však je, či tá reprezentatívna funkcia má byť len o tom postaviť sa pred 150 poslancov a 15 ministrov a hovoriť o tom, čo je zle a čo je dobre. A namiesto toho, aby sme si hovorili, ako tejto krajine pomôcť, vlastne iba skonštatujeme, že to nie je také, aké sme si to vysnívali.

Čo vlastne celá táto správa pre nás znamená? Neviem, koľko ľudí to počúva, neviem, koľko ľudí sa trápi tým, že si pustí na sociálnych sieťach alebo na iných nosičoch 50-minútový príhovor. Myslím si, že s tým, aká je na Slovensku životná úroveň, máme iné starosti ako počúvať takmer hodinový podcast hlavy štátu. Napriek tomu, ak si to niekto skutočne pustil, vŕta mi v hlave iba jedna otázka: Čo sme týmto vlastne vyriešili?

Prezident spomína to, ako sa prehlbuje rozdelenie krajiny na dva tábory. Avšak ja nepociťujem, že by sme sa snažili tieto dva tábory uzmieriť alebo nebodaj spájať. O tom ilúziu už dávno nemám, pretože dve úplne rozdielne veci nikdy nebudú do seba zapadať. To je, akoby ste sa snažili spojiť dva dieliky puzzle, pričom každý patrí na úplne iné miesto.

Strata ľudskosti

V konečnom dôsledku je to podľa mňa celkom dobrá metafora, pretože keby sme si zobrali Slovensko ako puzzle a my sme tie dieliky, tak aj keď sme od seba vzdialení úplne na opačnej strane celej tej skladačky, tak sú nejaké dieliky, ktoré nás dokážu spojiť. Neviem, či by to mal byť práve rečník, ktorý bol tento týždeň v Národnej rade, ale niekto to už snáď spojiť musí.

A v prípade, že sa to nestane, budeme pokračovať v tomto trende aj ďalšie, a ďalšie, a ďalšie volebné obdobie, pretože sa budú garnitúry iba vymieňať a jedna strana bude nenávidieť tú druhú.

Neviem, či slovo nenávidieť je to správne. Vlastne si niekedy hovorím, či je to iba o tom, že si tak veľmi nerozumieme, alebo si tak veľmi rozumieť nechceme. Alebo boli niektorí tak poblúznení mocou, že zabudli na všetky ľudské princípy.

Keď chcelo tento týždeň Progresívne Slovensko minútu ticha na uctenie žien, ktoré zomreli preto, lebo štát a spoločnosť ignorovali, že roky čelili domácemu násiliu, poslanci si to neschválili. Grémium návrh Beáty Jurík odmietlo. To je presne tá ľudskosť, ktorá mi v tej politike chýba, pretože nič iné poslankyňa Jurík nechcela. Len to, aby sme boli chvíľu ticho. A to je podľa mňa to, čo občas potrebujeme. Byť chvíľu ticho, zamyslieť sa a nehovoriť stále o veciach, ktoré na konci dňa vôbec nemajú význam.

Prečo by sa mali všetci prispôsobovať nám?

Aby som sa však vrátila k prejavu pána prezidenta. Neviem, či si to mám vysvetliť tak, že sa snažil byť niekde v strede. Alebo sa snažil byť objektívny. Možno sa snažil neprikláňať k jednej alebo druhej strane. Pretože na jednej strane kritizuje štvrtú vládu Roberta Fica, na druhej strane kritizuje aj opozíciu.

Avšak stále sa neviem zbaviť dojmu, že aj keď je to možno trochu inak a do hlavy nikoho z týchto politikov nevidíme, pretože politika je a vždy bola hra, tak sa prezident prikloní k tomu, aby obhájil koalíciu, ktorej je vlastne súčasťou. Je to jeho koalícia, sú to jeho bývalí kolegovia, sú to subjekty, z ktorých vznikol, a svoj pôvod asi nikto nezaprie.

Stále počúvame to isté dokola. Máme tu 13. dôchodky, rozdelené tábory, šírenie paniky, koaličnú krízu, ekonomické problémy a samozrejme, naše obľúbené postavenie Slovenska v Európe a v Európskej únii.

Ja viem, že svet sa zmenil a zmeniť sa musia aj určité pravidlá, pretože pokiaľ sa nebudeme prispôsobovať, tak zostaneme tam, kde sme boli pred rokmi. Ale stále sa neviem zbaviť pocitu, že my na Slovensku chceme, aby sa všetko prispôsobilo nám a nechceme sa prispôsobovať iným. A pokiaľ chceme byť nejakým takýmto vnútroštátnym ostrovom, ktorý majú všetci rešpektovať a uctievať, niečo mi hovorí, že to nebude fungovať.

Aby som však opäť neodbočovala a nevkladala do úst prezidenta nejaké tvrdenia, ktoré nepovedal. Celá táto moja myšlienka vlastne nebola vôbec mierená na neho, ale na ľudí, ktorí sa pohybujú v jeho okolí, ktorých stále rešpektuje a z nejakého nevysvetliteľného dôvodu sa ich aj zastáva.

Čakanie na zázrak

Pellegrini v príhovore tiež priznáva, že ekonomická situácia na Slovensku nie je najlepšia a že by sme potrebovali ekonomický rast či zvýšiť ekonomickú aktivitu. Napriek tomu si ale (metaforicky) jednou rukou zakrýva oči a tvári sa, že minister Kamenický to vlastne robí najlepšie, ako vie. Aj ja by som mohla robiť operáciu kolena najlepšie ako viem, ale keď raz nie som dobrý chirurg, tak ju nerobím.

Prezident rovnako hovorí o bezpečnosti a o Slovensku, ktoré nechce byť súčasťou vojny, nechce byť súčasťou vojenského konfliktu, avšak nehovorí o tom, že tá vojna u nášho suseda stále zúri a o tom, čo bude pre nás znamenať, keď bude pokračovať.

Každý odsek začína slovami „dámy a páni“. Každý odsek sa snaží držať v povznesenej nálade, snaží sa nás presvedčiť o tom, že vlastne bude dobre. To mi pripomína výrok Igora Matoviča z čias pandémie, keď bolo pozastavené organizovanie svadieb preto, aby sa nezhromažďovalo príliš veľa ľudí na jednom mieste. A presne tam zaznelo: „Nevestičky, dobre bude.“

Kto nás z tohto dostane

Z celého prejavu, ktorý odznel v parlamente z úst prezidenta, som mala presne ten pocit: „Nebojte sa, Slováci a občania, dobre bude“. Avšak chýba mi tam tá koncovka: prečo by malo byť dobre, kedy bude dobre, ako sa to stane. Alebo čakáme na zázrak, čakáme na to, že niekto príde, pohladká nás Slovákov po hlave a povie: „Joj, vy ste vydržali, dobre bude.“

Neviem vlastne, na čo v tejto krajine stále čakáme. Prečo si myslíme, že to niekto opraví za nás. Napríklad aj keď volíme politikov, ktorí v tom pléne sedia. Tých politikov koalície, ktorí po skončení prejavu tak nadšene prezidentovi tlieskali. Prečo nerozmýšľame nad tým, že títo ľudia sú tí, ktorí nás majú vytiahnuť z tej šlamastiky, do ktorej sme sa dostali? A uvedomujeme si, že sú to presne tí istí ľudia, ktorí nás do nej dostali?

Toto nie sú rečnícke otázky, lebo odpovede samozrejme poznám. A myslím si, že veľa ľudí, ktorí čítajú tento text, ich pozná tiež. Aj keď si nemyslím, že tento text bude mať taký dosah, aký by mal mať, pretože nie som ako moji skúsení kolegovia, ktorí píšu komentáre roky.

Spoločná budúcnosť

Moju pozornosť v prejave si získala obzvlášť jedna veta a to je vlastne otázka Petra Pellegriniho, keď hovorí: „Naozaj stačí na všetko argument, že s touto vládou diskutovať nebudeme? A pýtam sa, to nikomu neprekáža, že v tejto Vízii Slovensko 2040 nejde o túto vládu, ale o našu spoločnú budúcnosť?“

Samozrejme, že ide o našu spoločnú budúcnosť. Ale ja sa obávam, či sa tej spoločnej budúcnosti vôbec dožijeme, vzhľadom na to, v akom stave sú naše zdravotnícke zariadenia. Vzhľadom na to, že sú zadlžené a štát ich dookola oddlžuje.

Keď sa pozrieme na to, v akom stave sú verejné financie a v akom stave je zdravotnícky sektor, tak mi to úplne nevychádza s predstavou, že Slovensko tu bude veľmi dlho a my sa budeme mať veľmi dlho dobre. Vychádza mi z toho skôr to, že tu dožijú tí, ktorí majú ešte vieru, a tí, ktorí ju stratili, si zbalia svoje veci a odcestujú do krajín, kde sú zdravotníctvo a školstvo premiérskymi témami.

Zaskočilo ma to, že Peter Pellegrini spomína aj dobré diplomatické a ekonomické vzťahy na všetky štyri svetové strany. Stále si predstavujem nejaké auto, ktorému zasvieti na semafore zelená a rozhodne sa, že ide naraz na všetky štyri strany. Tak to nefunguje a berte si z tejto metafory každý, čo chcete.

A keď sme už pri tej diplomacii, ak má niečo fungovať, bolo by fajn, aby sme napríklad na Cypre nemali vyslaného diplomata, ktorý v Európskom parlamente vypúšťal z ľadvinky holubicu. Pardon, podľa jeho vyjadrenia v Piatočku to teda nebola ľadvinka. Asi iba nejaká taštička. Ale to sú len moje domnienky a postrehy.

Dobre bude

Ku koncu prejavu sme vlastne skončili tak, ako sme začali. Začínali sme Šaštínom, končíme opäť Svätým Otcom Františkom v Šaštíne. Pellegrini citoval práve jeho vetu: „Vaše dejiny pozývajú Slovensko, aby bolo posolstvom pokoja v srdci Európy.“

Toto je ten odkaz, ktorý nám chcel prezident zanechať? Neviem, preto sa pýtam. Odpoveď na túto otázku totiž nepoznám. Avšak čo mi je jasné, je to, že z každého z týchto prejavov stále počúvame len to isté: „Dobre bude. Nebojte sa.“

Ale ešte nikto vám nepovedal, kedy a ani ako. Čiže ja si asi počkám na ďalšiu správu o stave republiky, porovnám ju s touto a zistím, či to dobre konečne prišlo. Alebo si zase iba povieme: Dobre bude.