„Po skončení školy sa vrátim na Slovensko. Odísť som však musel, naše školstvo sa na zahraničné nechytá,“ hovorí Jakub

Jakub Gembický už na strednej škole túžil odísť do zahraničia. Zvažoval Holandsko, ale aj Anglicko, ktoré nakoniec zvíťazilo. Tento rok končí bakalára na University College London, kde študuje ekonómiu. 

Život v Londýne podľa neho nie je taký jednoduchý, ako si mnohí myslia. „Moja škola sa nachádza priamo v centre mesta, kde sa pohybujú prevažne ľudia pracujúci v biznise. Ich neoddeliteľnou súčasťou sú obleky spojené s nezáujmom sršiacim z každého jedného z nich,“ opisuje svoje pocity z hlavného mesta Anglicka. 

Veľká Británia dnes naráža na problémy, pričom jedným z ich dôvodov je Brexit. Jakub v rozhovore opisuje, čo v obchodoch chýba. Pýtali sme sa tiež, ako sa pozerá na monarchiu ako človek zvonka.

• Prečo sa plánuje vrátiť na Slovensko 
• Aká bola jeho motivácia odísť 
• Prečo je podľa neho život v Londýne ťažký 
• Čo by odkázal ľuďom, ktorí by chceli zo Slovenska odísť 

Plánuješ sa vrátiť na Slovensko?

Áno, dlhodobo na tom pracujem. Najskôr však pôjdem do Česka, kde mám už aj uzatvorenú pracovnú zmluvu od septembra.

Prečo sa plánuješ vrátiť?

Do zahraničia som išiel za cieľom získať skúsenosti a poznatky, o ktorých viem, že by mi Slovensko neposkytlo. Po čase strávenom v zahraničí ťa však začne mrzieť, že informácie o aktuálnom dianí či celkovom fungovaní rodnej krajiny sa dozvedáš iba sprostredkovane.

Mojím cieľom je v živote pomáhať druhým. Odmalička som k tomu bol vedený. Cítim, že ak sa vrátim na Slovensko, moje pôsobenie bude pre mňa dávať zmysel a zároveň bude mať omnoho väčší prínos.

Prečo si išiel študovať do zahraničia?

Ono to prišlo tak samo, niekedy na začiatku strednej školy. Po osemročnom gymnáziu v Košiciach som začal vyhľadávať všelijaké aktivity spojené s ekonómiou. Už vtedy som totiž vedel, že sa jej chcem venovať. Nakoniec som zistil, že práve v Anglicku sa nachádza to, čo hľadám.

Barbora odišla zo Slovenska a študuje v Londýne: Ľudia tu feminizmus vnímajú inak

Celá výučba ekonómie je tam vedená tým analytickejším smerom, čo mne konkrétne vyhovuje zo všetkého najviac. V Česku a na Slovensku sa niečoho takého nedočkáš. Tu sú školy založené skôr matematicky. Po troch rokoch môžem s istotou povedať, že som spravil správne životné rozhodnutie.

Zvažoval si aj štúdium v iných krajinách?

Hlásil som sa aj do Holandska. Anglicko však od začiatku vyhrávalo hlavne pre kvalitu a poslednú možnosť získať študentskú pôžičku ešte pred Brexitom. Zároveň ma poháňala a čoraz viac presviedčala o správnosti môjho rozhodnutia aj myšlienka života v najväčšom hlavnom meste Európy, nerátajúc Moskvu.

Rozhodujúcimi pre mňa nakoniec boli termíny podávania prihlášok. Kým som len začal vypisovať tú do Holandska, v rukách som už držal rozhodnutie z Londýna. A bolo vyriešené.

Aký je život v Londýne?

Ťažký. A hlavne drahý. Moja škola sa nachádza priamo v centre mesta, kde sa pohybujú prevažne ľudia pracujúci v biznise. Ich neoddeliteľnou súčasťou sú obleky spojené s nezáujmom sršiacim z každého jedného z nich. A keď sa takýchto ľudí nakumuluje veľa, z toho mesta je to doslova cítiť.

Nie je to o pochmúrnom a daždivom počasí, ako hovoria stereotypy. Paradoxne tu posledné týždne prší menej ako na Slovensku. Je to o ľuďoch.

zdroj: Jakub Gembický

Ako vyzerá tvoj bežný deň v škole?

Keďže uživiť sa iba z vlastných našetrených financií by bolo náročné, popri škole aj pracujem. Som študentom tretieho ročníka, čo na tejto škole znamená, že si môžem vyberať ľubovoľné predmety a kombinovať ich, ako chcem. Platí však, že tri štvrtiny zvolených predmetov musia byť z mojej katedry. Ostatné môžu byť z ktorejkoľvek inej.

Ja som túto možnosť využil a vybral som si jeden predmet so zameraním na ľudské zdroje a druhý na politológiu. Dokopy máme približne 10 vyučovacích hodín týždenne, čo je podstatne menej ako na Slovensku.

Celkové štúdium je založené na komunikácii a rozoberaní problémov. Na to slúžia semináre, kde väčšinu času diskutujeme alebo riešime a vysvetľujeme si domáce úlohy. Všetko to však závisí od nás – našej zodpovednosti a záujmu. Poznám študentov, ktorí sú v škole schopní stráviť sedemdesiat hodín týždenne. Ja mám niekedy problém dotlačiť sa do štyridsiatich.

Ako tráviš svoj voľný čas na univerzite?

Ja sa veľmi rád socializujem, no nie som vyslovene párty človek. Preferujem skôr stretávanie sa s kamarátmi a kamarátkami, napríklad pri spoznávaní mesta alebo jedení; jedlo je môj život (smiech).

Kaviareň si v Bratislave postavil vlastnoručne: Dnes v nej podáva nápoj, z ktorého Slováci bláznia

Pravdou je, že voľného času v mojom prípade nie je až tak veľa. Najčastejšie sa s ostatnými stretávam pri knihách či v kancelárii. No keď už ten voľný čas mám, idem si, napríklad, zabehať. Trvalo mi to síce dva roky, no ako sa hovorí, radšej neskoro ako nikdy.

Čo ťa najviac prekvapilo, keď si sa sem prisťahoval?

Pravdepodobne úplne iné nastavenie tejto spoločnosti. Ich nenáročnosť a jednoduchosť v porovnaní s nami. My Slováci takéto niečo nevieme pochopiť. Pri bývaní sa pozerajú čisto na to, ako dlho im trvá dostať sa do práce alebo kde sa nachádza najbližší obchod či drogéria.

Pri pohľade na ich byty či domy by človek mohol povedať, že počas socializmu sa stavali kvalitnejšie. Izby sú malé, byty majú malé kotly, o zateplení tu skoro nepočuli. Pri stravovaní si zas nepotrpia na teplé obedy. Ich hlavné jedlo dňa väčšinou tvorí iba nejaká bageta alebo lacné pokrmy pripravené narýchlo, čo im na prežitie úplne stačí.

zdroj: Jakub Gembický

Hovoril si, že pracuješ. Kde si teda privyrábaš na život?

Pracujem pre americkú firmu s názvom Bloomreach; dostal som sa do nej hlavne vďaka tomu, že majú veľkú slovenskú divíziu, čo je vlastne bývalý slovenský startup Exponea. Konkrétne sa tam venujem ľudským zdrojom, čo ma učí veľa nového. Som zodpovedný za veľa procesov a nástroje, ktoré používame.

Je neoceniteľné pracovať so Slovákmi, ale aj kolegami a kolegyňami z celého sveta, keď študujem v Londýne.

Čo sa momentálne deje v Británii? Z médií počúvame o zdražovaní potravín či nespokojnosti ľudí s Brexitom. Vieš popísať túto situáciu človeku, ktorý má o tejto problematike minimum informácií?

Ako príklad asi najlepšie poslúžia zážitky mojej babky ešte z čias socializmu. Keď som bol malý, zvykla mi hovoriť o tom, ako v tej dobe boli prázdne regály bežnou súčasťou obchodov. Dnes je to v Londýne realitou aj v 21. storočí.

Pamätám si, že pred zimou boli nedostatkovým tovarom vajíčka. Musel som ísť o kilometer ďalej, aby som našiel aspoň jedno balenie. Ľudia v dnešnej dobe nie sú zvyknutí zháňať potraviny, ktoré by mali byť v obchodných reťazcoch samozrejmosťou. A aj keď ostatné potraviny boli, neboli to naše typické plné regále, skôr posledné kusy pred zatváracou dobou.

Kamila a Robert všetko predali a odsťahovali sa na Kostariku. Vedú výnimočnú zmrzlináreň a reštauráciu

Pri mojom chápaní je problémom je, že ľudia žijúci v Londýne neriešia politiku tak otvorene ako my. Štrajky učiteľov či sestier sú síce pozorovateľné na každom kroku. Ľudia sa nezvyknú o tom rozprávať s kamarátmi tak často, ako to vieme my na Slovensku. Politika je pre nich viac osobnou témou.

Aký máš, ako človek z vonku, pohľad na monarchiu vo Veľkej Británii? Ako ju vnímajú domáci?

Pre Britov je monarchia symbolom stability. Je to niečo, čo im pomáha pri každodennom živote. Pre nás je k tomu najbližšie naša prezidentka Zuzana Čaputová. No v porovnaní s kráľovnou Alžbetou, ktorá bola na tróne 72 rokov, sa to porovnať nedá.

Celá kráľovská rodina sa snaží byť naklonená viac k ľuďom ako k politike. Jej cieľom je im porozumieť, dať im nádej, a keď je treba, aj ich podporiť. Ale, samozrejme, ani oni sa nevyhnú škandálom. 

zdroj: SIU/Zuzana Janíková

Ako sa pozeráš na slovenskú politickú scénu teraz, keď teraz žiješ v zahraničí?

Aj na Slovensku, ale aj v Anglicku je pozorovateľná politická degradácia. Každá politická situácia je zasadená do danej krajiny, spoločnosti a jej diania. Zároveň politici tu a ani na Slovensku dlhodobo nevedia, ako prísť s riešeniami na veľké problémy, ktoré by zlepšili fungovanie celého štátu.

Politika je nakoniec o priazni voliča a polarizácia spoločnosti v oboch krajinách robí veľké zmeny ťažšími.

Stretávaš sa tu s mnohými ľuďmi zo Slovenska ale aj z Česka. Aké sú ich postoje? Chcú sa vrátiť naspäť na Slovensko?  

Mnohí z nich sa vrátiť chcú. Otázkou zostáva, čo tým dosiahneme. Jasné, že chceme prísť naspäť do krajiny, v ktorej sme sa narodili, a pomôcť s rozvojom jej politiky či biznisu. Na druhej strane sa obávame nedostatku pracovných príležitostí a horšej životnej úrovne. Napríklad v Londýne je aj podpriemerná práca zaplatená podstatne viac ako na Slovensku.

Kontroverzná Divoká Tvorkyňa: V 12 rokoch som sa dozvedela, že existujú anjeli a chcela som s nimi komunikovať

Mladá generácia chce od života viac. Nevystačíme si iba s priemerným mesačným príjmom, ktorým ledva pokryjeme všetky náklady, obzvlášť nie po kvalitnom a drahom štúdiu. Chceme cestovať, spoznávať a vytvoriť si väčšie záruky, než mali naši rodičia. Ale aj napriek nedostatkom a nástrahám, ktoré prináša príchod späť na Slovensko, sa nevzdávame a stále sa tejto myšlienky držíme.

Čím by sa Slováci mali od Britov inšpirovať?

Prvé, čo mi napadá, je situácia ohľadom Ukrajiny. Britov sa táto téma vôbec nedotýka tak bytostne, ako napríklad nás. Nemajú s ňou priamu hranicu a dokonca nepociťujú ani veľkú koncentráciu ukrajinských utečencov. Ale aj napriek tomu im pomáhajú, dodávajú Ukrajine pomoc a vedia priamo ukázať prstom, kto je autorom tohto konfliktu. Na Slovensku to niektorí ešte stále nevedia.

Čo by si odkázal mladým Slovákom, ktorí si po strednej škole vyberajú svoju budúcnosť?

Dať na prvý pocit. Ak sa v zahraničí nachádza škola, ktorá spĺňa všetky tvoje požadované kritériá, a vieš, že by ťa napĺňala, choď do toho. Mladých ľudí by pri otázke štúdia nemalo nič odrádzať. Ak hľadáš pomoc, je množstvo Slovákov a Sloveniek žijúcich v zahraničí, ktorí stredoškolákom a stredoškoláčkam radi pomôžu.

Existujú programy, ako napríklad Nexteria Global HUB či Unimak, ktoré vytvárajú rôzne projekty za cieľom podpory mladých ľudí v štúdiu v zahraničí. Najdôležitejšie je podľa mňa nasledovať svoje sny a nebáť sa pre ne riskovať nepoznané.