Pracoval ako lekár v Južnom Sudáne. Ľudia boli zvyknutí čakať na vyšetrenie celý deň, hovorí mladý Slovák

  • Róbert Lipták pracuje na urgentnom príjme v Ružinove
  • Predtým bol tri mesiace ako lekár v Južnom Sudáne, skúsenosti má aj z Kene
  • Počas vrcholu pandémie koronavírusu na Slovensku stál tiež „v prvej línii" a pracoval aj s pozitívne testovanými ľuďmi
 srcset
  • Róbert Lipták pracuje na urgentnom príjme v Ružinove
  • Predtým bol tri mesiace ako lekár v Južnom Sudáne, skúsenosti má aj z Kene
  • Počas vrcholu pandémie koronavírusu na Slovensku stál tiež „v prvej línii" a pracoval aj s pozitívne testovanými ľuďmi

V roku 2018 si skončil Lekársku fakultu Univerzity Komenského, potom si sa na tri mesiace vybral s bývalou spolužiačkou pracovať ako lekár do Afriky, konkrétne do Južného Sudánu. Ako si sa tam dostal?

Cestu nám uľahčilo to, že ona, Adriana Furdová, tam už bola a zase ja som bol predtým v Keni. Išli sme tam tiež v čase, keď bolo relatívne málo doktorov a nemali sme tak pri výbere veľkú konkurenciu. Mali sme skôr problém s časom, kedy sme mali nastúpiť, aby sme to vedeli zladiť. Teraz tam chodí lekárov zo zahraničia už viac.

Bolo ťažké dostať sa na konkrétne územie? Štát je dlho spájaný s nepokojmi, ktoré neskončili ani po rozdelení krajiny.

Prišli sme do kenského Nairobi, kde sme si vybavili víza a z tade sme išli letecky do Južného Sudánu. Noc sme prespali v Jube, hlavnom meste, u misionárov a odtiaľ sme leteli malým lietadielkom do Rumbeku a potom osem hodín džípom do Mapuorditu, kde je postavená nemocnica, škola a kostol.

V akej komunite ste pôsobili, z kade pochádzali lekári a personál okolo vás?

Nemocnica sa volá MARY IMMACULATE DOR MAPUORDIT HOSPITAL. Medicínsky riaditeľ nemocnice bol Talian. Čo sa týka personálu, pochádzal z Ugandy a z Kene. Pomocný personál bol lokálny. Všimol som si napríklad odlišnosť, že mali pozíciu podobnú takej, ako býva v Amerike, čo je niečo viac ako sestra a menej ako lekár. Títo zamestnanci vedia vyšetrovať, prepísať lieky a keď nevedia, sa idú poradiť. Z personálu sme z nášho regiónu boli iba my dvaja. Neskôr prišiel jeden Čech a Slováci, ktorí nás striedali.

zdroj: Adriana Furdová

Ako konkrétne prebiehala tvoja činnosť?

Majú tam štyri oddelenia – chirurgiu, gynekológiu, detské a interné. Keď sme prišli, tak si ich delili dvaja lekári, my sme im tak s nimi pomohli. Kolegyňa dostala pediatriu a ja som dostal interné. Prvé týždne sme spolu s lekármi robili vizity, aby sme mali nejaký dohľad a potom sme už pracovali samostatne. Keď sme doriešili oddelenie, vizitu a liečbu, tak sme mali ambulanciu, kam chodili ľudia s rôznymi problémami.

Čo sú tvoje najväčšie zážitky z ambulancie?

Pravda je, že to neboli veľmi optimistické príklady… Väčšinou sme tam však riešili maláriu, čo je v krajine najväčší problém. Nezvykla byť však ešte rezistentná, takže sa dala liečiť celkom ľahko. Boli sme tam práve v dažďovom období, čo znamená veľa komárov a veľa malárie. Potom sme sa stretli s rôznymi bakteriálnymi infekciami, ale tiež diagnózami, ktoré tam nevieš zistiť. To je už potom náhoda, čo sa stane. Diagnostické možnosti sú tam minimálne – nevieš takmer nič diagnostikovať a spoliehaš sa iba na kliniku a na to, čo si sa naučil.

Nedostatok vybavenia bol teda vážny problém?

Samozrejme je dôležité, na čo všetko vieš ako lekár myslieť. Pokiaľ však nemáš to vybavenie, na čo si zvyknutý, tak nevieš diagnostikovať. Laboratórne sme na dospelom oddelení vedeli zistiť krvný obraz, maláriu, HIV, tuberkulózu a obmedzene ďalšie choroby. Testy potom však došli, takže sme sa na ne nespoliehali. Zložitejšie veci tak nevieš zistiť, ale takých pacientov bolo našťastie málo. Na detskom oddelení zas prevažovala malária, zápaly pľúc a hnačky, ktoré potrebovali infúznu terapiu. Inak to bolo relatívne OK.

Ako si sa vysporiadal s tým, že prístup k prístrojom, na ktoré si zvyknutý, jednoducho nemáš?

Teraz to hodnotím viac retrospektívne, vtedy mi to však neprekážalo. Viem si predstaviť, čo všetko by tam mohlo byť. Je to však ďaleko a iná oblasť, nedá sa mať všetko, ako by som chcel. Nemocnica bola však na pomery vybavená veľmi dobre, mala dosť liekov aj obmedzených diagnostických možností. Napríklad sme mali aj röntgen, ktorý fungoval dvakrát do týždňa, keď sme mali dostatok slnka, aby sa nabili generátory. V akútnych prípadoch sme ich však vedeli nahodiť. Veľakrát nám posielali aj z hlavného mesta alebo okolitých nemocníc pacientov. V čase, keď som tam bol, nemal Južný Sudán vlastnú štátnu nemocnicu. Nemocnica bola financovaná cez neziskovky, sponzorov, charity a nejakú čiastku prispieval aj Južný Sudán. Je to mladý štát a od jeho vzniku tam zúri občianska vojna, ale snáď sa to časom zmení.

zdroj: Adriana Furdová

Aké zmeny si pozoroval v tradičnom chode ambulancie? Povedzme ordinačná doba či čakanie.

Pacienti čakali dlho, ale nesťažovali sa. Za deň som mal 50 až 100 pacientov. Tým, že je to klinika, tak to ide relatívne rýchlo. Ľudia tam vedeli čakať aj celý deň a ordinačná doba bola do nejakej 15-16. Ja som väčšinou robil dovtedy, kým tam boli pacienti. Rozdielne to bolo však tým, že keďže sme nevedeli jazyk, tak sme museli mať po ruke stále nejakého prekladateľa. Tí mali stabilnú pracovnú dobu a nad rámec sa im veľmi robiť nechcelo… To by bol však problém i na Slovensku. Keď som do Južného Sudánu však išiel, nešiel som s  pocitom, že som z Európy a idem do Afriky, išiel som tam si zvyknúť na to prostredie. Nemal som ani očakávania a jednoducho sme tam pracovali. Rovnako ako i doma.

Spomenul si prekladateľa. Nedalo sa teda s obyvateľmi komunikovať inak?

Po anglicky nevedeli, a preto boli prekladatelia nevyhnutní. Rozprávali africkými jazykmi Dinka a Jur a potom arabčinou. Susedný severný Sudán je totiž arabská krajina. Tí mladší, niekedy nevedeli ani po arabsky, takže im nerozumeli ani prekladatelia a museli sme tak hľadať niekoho, kto po arabsky vie. Bolo to zaujímavé, naučili sme sa i my pár základných fráz, ktoré som samozrejme odvtedy aj zabudol.

Aká bola prítomnosť prekladateľa pre nich a pre teba pri práci?

Nemocnica funguje už dlho, miestni tak boli zvyknutí aj na bielych aj na prekladanie. Nevnímal som to, že by im to vadilo. Skôr ja som sa nie vždy dozvedel všetko, čo by som chcel. Mal som skúsenejšieho prekladateľa a vedel som tak, keď sa pýtal niečo nad rámec. On mi to však niekedy nechcel povedať alebo som to musel z neho ťahať. Častokrát tiež prekladali veľmi zvláštne a ja som sa musel aj 10-krát pýtať jednu informáciu, lebo som nepochopil, čo mi chce prekladateľ povedať. A myslím si, že ani on to nevedel (smiech).

zdroj: Adriana Furdová

Stihli ste mať i voľný čas a pozrieť si krajinu?

Ani nie. Robili sme šesť dní do týždňa a pomedzi to sme mali nočné služby. Keď prišli pacienti, tak nás prišli zobudiť, keďže sme bývali päť minút od nemocnice. Väčšinou sme ich riešili spolu s Adrianou, vychádzalo to na každé tri dni. Mali sme tak deň voľna za dva týždne. Keď som sa rozprával s inými kolegami, ktorí boli v Afrike, tak mali toho voľného času viac. Možno sme si to my sťažili tým, že sme prípady riešili spoločne. Išlo to však rýchlejšie, kým jeden vyšetroval, druhý vydával lieky. Často sa stalo, že prišlo viac pacientov naraz, tak sme si ich vedeli podeliť.

Takže žiadny spoločenský život?

Tam mesto ani nebolo, bola to jedna ulica, kde bol trh a predávali na ňom veľa čínskych výrobkov. Veľakrát sme sa prechádzali po okolí po bushi, stretli sme miestnych, ktorí boli šťastní, keď nás videli. Napríklad, nikdy predtým sa nevideli v zrkadle, tak sme im ukazovali fotky ako vyzerajú (úsmev).

Mohli ste sa pohybovať aj sami alebo ste potrebovali nejaký sprievod?

V rámci dňa sme nemali problém. Ľudia boli väčšinou vďační a bolo fajn, že sme chodili aj medzi nich. Žijú v takých slameno-hlinených domčekoch a nie je tam veľmi čo robiť. Sociálny život z môjho pohľadu neexistuje, síce mali krčmu (úsmev). Do nej sme išli raz už so sprievodcom. Bolo to počas každoročných osláv.

zdroj: Adriana Furdová

Máš za sebou aj nejakú inú medzinárodnú skúsenosť ako lekár?

Ako študent som bol mesiac v Keni, tiež v Portugalsku a v Slovinsku na Erasme. Toto však bola prvá pracovná skúsenosť po škole, taká reálna.

Motivovala ťa k tomu škola alebo iniciatíva ísť na stáž prišla od teba?

Existuje Bratislavský spolok medikov, ktorý ich cez medzinárodnú organizáciu sprostredkúva. Aj medici z iných krajín tak chodia počas leta na mesiac preč. Škola to však neponúkala, zverejňovala iba menšie stáže. Ak ich človek vyslovene nehľadal, tak sa o nich ani nedozvedel.

Aké boli tvoje ďalšie kroky po návrate zo Sudánu?

Mal som asi mesiac a pol dovolenku a cestoval som už ako turista po iných krajinách. Potom som od minulého januára začal robiť na centrálnom príjme v Ružinove. Tam som bol až kým neprišla pandémia. Náš primár sa vtedy dohodol s vedúcou na infektológii, či nechcú niekoho od nás. Išli sme tam na dobrovoľnej báze, na túto misiu, už v rámci Slovenska.

Musel si sa na to nejak špeciálne pripravovať?

Ani nie. Tým, že robíme na urgentnom príjme, tak sme na akútne stavy viac menej pripravení. Išlo len o to, ako sa postaviť k logistickým veciam, ako si pacientov zatriediť či na čo si dávať pozor. Hlavne, aby sme sa nenakazili, to bol základ.

Čo bolo dôležité?

Keď ľudia majú mierny priebeh ochorenia, starostlivosť nepotrebujú a sami ho vyležia. Najdôležitejšie je spoznať tých rizikových pacientov a odsledovať ich. Sú to hlavne tí starší alebo i mladší, ktorých trápia choroby. Na to treba myslieť, že ak je miesto, treba ich nechať v nemocnici. V Portugalsku som spoznal kolegyňu Talianku, ktorá počas koronakrízy robila v Miláne a posunula mi tiež nejaké informácie. Nerobila síce priamo v centre, ale na nefrológii, mala však rôznych známych, od ktorých mala informácie. Tieto tipy a triky mi pomohli tiež.

Riešil si povedzme aj dilemu, koho hospitalizovať a koho nie či sa len prihliadalo na prejavy?

Miesto sme našťastie mali, na rozdiel od Talianska. Bolo to náročnejšie, keď v Pezinku bola situácia s domovom dôchodcov. Boli to starí ľudia s viacerými chorobami, a tak vtedy prišlo veľa pacientov. Nemuseli sme však riešiť, že niekoho nemôžeme prijať kvôli miestu. Dosť tiež pomohol pľúcny pavilón v Ružinove, ktorý tiež prijal niektorých pacientov. Tým, že som bola na JIS-ke, som riešil koho prijať tam a to sme sa vždy vedeli nejak dohodnúť.

Mal si predpokladám ochranný odev. Sú príbehy, že nemôžeš ísť osem hodín na wc pravdivé?

Áno je. Závisí to však od toho, ako máš koncipované oddelenie. Vo svete máš väčšinou veľký open space, kde sú všetci pacienti. U nás to boli skôr boxy, ktoré boli od nás reálne oddelené. Mohli sme sa tak po pár hodinách vyzliecť a fungovať normálne. Je to však náročné. Po troch-štyroch hodinách sa človek teší na vodu a teplo bolo tiež veľmi nepríjemné. Oblek však pomohol a vyšiel som po týchto skúsenostiach našťastie ako zdravý.

zdroj: Róbert Lipták/Veronika Vitkovičová

Koronavírus po minulé mesiace vyskakoval zovšadiaľ, ako vnímali pacienti, keď ste s nimi komunikovali?

Tým, že väčšina hospitalizovaných boli starší ľudia, tak chápali, že majú nejakú chorobu a musia byť hospitalizovaní. Iní kolegovia riešili aj takzvané call centrum, keď lekári volali pozitívne testovaným ľuďom, ako sa cítia, prípadne ich volali na ambulanciu. Tam sa dbalo na to, aby bol nejaký konsenzus medzi lekárom a pacientom. Keď niekto povedal, že to chce skúsiť vyležať doma, tak nebol na neho vyvíjaný tlak. Povedali sme im len, že ak by sa to zhoršilo, budú musieť prísť.  Nikto však neodmietal, že určite nie je nakazený. Takéto zážitky sme mali skôr s pacientami, ktorí chodili na výtery. Tí zdraví zvykli hovoriť, že celé to je vymyslené alebo je to namierené proti nim ako pendlerom. Išlo o také logistické problémy, keď ich to obmedzovalo. Najhoršie však je, že ľudia v týchto prípadoch vlastne nevedia, kto za nimi ide, keď sú pracovníci stále oblečení v skafandroch. Tam platil taký úzus, aby sme sa najprv predstavili a povedali im, čo ideme robiť. Napokon, to by malo platiť stále (úsmev).

Ako sa výber do prvej línie uskutočnil? Museli ste byť predpokladám všetci zdraví.

Prihliada sa na to, či nemáme nejaké pridružené, napríklad autoimunitné ochorenie. Sú zdravotné prehliadky, ktorými musíme prejsť a dostaneme tak povolenie pracovať v červenej zóne. Môžu to byť aj starší kolegovia, v mojom okruhu však bola väčšina mladých lekárov.

Tvoje zapojenie do odoberania vzoriek už skončilo?

Tým, že robím na urgentnom príjme, tak som stále v prvej línii. Nie som už však s vyslovene pozitívne testovanými pacientami.

Okrem toho sa venuješ aj výskumu sepsy, otrave krvi. Za akým účelom?

Robím si externé PhD. na Ústave fyziológie lekárskej fakulty UK, v rámci čoho chcem vedieť rýchlo diagnostikovať sepsu. Je to však ešte v začiatku výskumu, keďže to korona spomalila. Ide o to, že pri sepse, vieš rýchlo prísť na to, že človek ju má, ale nevieš zistiť, čo ju spôsobilo – aká baktéria či akú má antibiotickú rezistenciu, môžu to byť aj mikroorganizmy. Súčasný zlatý štandard diagnostiky trvá 2-3 dni a nie je veľmi presný. Človek si môže hodiť mincou a má taký istý výsledok. My chceme s mojím školiteľom túto dobu skrátiť do šiestich hodín, realisticky do 12. Teraz sa to lieči tak, že pacient dostane širokospektrálne antibiotiká, lebo sa nevie určiť typ. Keď sa to však zistí, tak sa to zacieli na tú danú baktériu.

Je tento výskum teraz žiadaný?

Na sepsu je fokus na celom svete, lebo je to jedna z najčastejších príčin, prečo ľudia umierajú. Nie je to tak kvázi populárne iba teraz. Stúpa tiež antibiotická rezistencia, takže je to horúca téma. Veľa vedeckých tímov sa tomu venuje a snaží sa jej diagnostiku vylepšiť.

 Aké sú tvoje ďalšie plány do budúcnosti, okrem skončenia školy?

Získať skúsenosti a prípadne ísť na nejakú ďalšiu misiu. Išiel by som ešte určite do zahraničia. Neviem však ešte, čo život prinesie. 

Najnovšie video