Prí­beh boha­tých detí z Junan­nu. Detí Číny, kto­ré všet­ci nená­vi­dia

Dominika Kassová / 19. októbra 2015 / Zaujímavosti

Ter­mí­nom fuer­dai sa ozna­ču­je dru­há gene­rá­cia boha­tých detí z Číny. Táto „kas­ta“ pat­rí k naj­me­nej obľú­be­ným ľuďom kra­ji­ny. Para­dox­ne, pre­to­že zbo­hat­líc­ki potom­ko­via sú jej budúc­nos­ťou.

Jed­nu júno­vú sobot­nú noc si Mika­el Hve­em objed­nal v Pekin­gu neďa­le­ko národ­né­ho šta­di­ó­na taxík. Vybral si naj­lac­nej­ší odvoz a bol prek­va­pe­ný, keď pred ním zabrz­di­lo tma­vo­mod­ré Mase­ra­ti. Vodič bol mla­duč­ký Číňan s det­ský­mi črta­mi tvá­re, kto­rý sa pred­sta­vil ako Jason. Hve­em sa ho počas jaz­dy opý­tal, pre­čo robí taxi­ká­ra. Veď nevy­ze­rá na to, že by potre­bo­val penia­ze… Jason mu odve­til, že je to kvô­li schôdz­kam s baba­mi. Mys­lí si totiž, že keď bude v noci bráz­diť pekings­ké štvr­te s noč­ný­mi pod­nik­mi, náj­de ženu, kto­rá sa nechá oča­riť 22-roč­ným mužom v špor­tia­ku.

Keď som túto his­tor­ku počul od svoj­ho pria­te­ľa, kto­rý v tom aute sedel tiež, okam­ži­te som si na mla­dé­ho Číňa­na vypý­tal kon­takt, aby som s ním mohol spra­viť inter­view. Odpo­ve­dal mi tak­mer okam­ži­te a neza­bu­dol pri­po­jiť aj foto­gra­fie rôz­nych žien v spod­nej bie­liz­ni. „Naj­lep­šie šľap­ky v Pekin­gu,“ dopl­nil. Asi ma nepo­cho­pil, a tak sme si muse­li dohod­núť osob­né stret­nu­tie pri káve.

Vybral som si obchod­nú štvrť v Pekin­gu. Keď som ho uvi­del, bolo mi jas­né, že Jason Zhang bude úpl­ne iný ako ostat­ní mla­dí Číňa­nia. Pra­co­val v mediál­nej spo­loč­no­ti, kto­rá vytvá­ra­la tele­víz­ne rea­li­ty šou, no nevy­ze­ral, že má toho veľa na prá­ci. Štu­do­val gol­fo­vú aka­dé­miu na Flo­ri­de, no sekol s tým po dvoch rokoch. Jeho otec bol šéfom HR spo­loč­no­ti a jeho mama bola štát­na úrad­níč­ka. Na svo­jich rukách mal hodin­ky IWC za $5500 len pre­to, že tie drah­šie už stra­til. Spý­tal som sa ho, koľ­ko má peňa­zí. „Neviem,“ odpo­ve­dal mi. „Asi viac ako viem minúť.“

Bolo to tak­to: V divo­či­ne som našiel nepo­la­pi­teľ­né ple­me­no, kto­ré bolo v Číne zná­me ako fuer­dai, teda dru­há gene­rá­cia sláv­nych.

Ako to vykres­li­la lokál­na tlač, fuer­dai sú pre Čínu to, čo Paris Hil­ton pred deká­dou pre USA. No bez vku­su. Kaž­dých pár mesia­cov sa obja­via škan­dá­ly, kedy neja­ké zbo­hat­líc­ke dec­ko demon­štru­je svoj eli­tár­sky sta­tus. Naprí­klad nedáv­no pod­pá­li­la jed­na žena 100 yuanov (16 $); čle­no­via klu­bu špor­to­vých áut zas pózo­va­li na svo­jich dra­hých Lam­borg­hi­ni, ale­bo sa obja­vi­li foto­gra­fie, ako nie­kto strie­ľa z piš­to­le počas cest­ných pre­te­kov. V roku 2013 sa obja­vi­li pobu­ru­jú­ce sprá­vy o pro­vo­ka­tív­nej sexu­ál­nej pár­ty fuer­dai v plá­žo­vom rezor­te v Sanyi. A zoznam exce­sov nekon­čí…

Dve pro­mi­nent­né boha­té deti naprí­klad verej­ne bojo­va­li o to, kto má na kon­te viac pra­chov: Zná­ma opo­vr­ho­va­ná pro­mi­nent­ka Guo Mei­mei posla­la na inter­net svo­ju foto­gra­fiu so žetón­mi z kasí­na za 5 mili­ó­nov yuanov (790-tisíc $) a jej rival­ka jej na to odpo­ve­da­la foto­gra­fi­ou svoj­ho ban­ko­vé­ho účtu, na kto­rom bolo 3,7 miliárd yuanov (583 mili­ó­nov $). Skon­či­lo to tak, že Guo Mei­mei dosta­la za hazard 5 rokov basy.

Jed­ným z posled­ných škan­dá­lov bol prí­pad syna naj­bo­hat­šie­ho muža Číny, Wan­ga Jian­li­na. Jeho syn pobú­ril národ fot­kou svoj­ho psa, kto­rý mal na kaž­dej jed­nej pred­nej labe zla­té hodin­ky od App­le. Fuer­dai boli schop­ní vyvo­lať aj váž­ne intri­gy medzi vlád­ny­mi člen­mi. Dob­rým prí­kla­dom je inci­dent z roku 2012, kde dvo­j­ica mla­dých žien, kto­rým na Fer­ra­ri robil šofé­ra syn vyso­ko­po­sta­ve­né­ho úrad­ní­ka, spô­so­bi­li auto­ne­ho­du. Keď opúš­ťa­li auto, všet­ci tra­ja boli nahí. Chlap­cov otec bol neskôr zatknu­tý za korup­ciu.

Fuer­dai nespô­so­bu­jú iba han­bu kra­ji­ne. Komu­nis­tic­ká stra­na sa ich roz­hod­la i eko­no­mic­ky, či poli­tic­ky potres­tať. Pre­zi­dent Xi Jin­pin im ten­to rok verej­ne odká­zal, aby pre­mýš­ľa­li o pôvo­de ich bohat­stva a ako by sa mali s toľ­kým ima­ním verej­ne sprá­vať. Člá­nok pub­li­ko­va­ný Odde­le­ním pre zjed­no­te­nú prá­cu, kto­rú spra­vu­je komu­nis­tic­ká stra­na Číny a kto­rej úlo­hou je udr­žia­vať vzťa­hy medzi eli­ta­mi, sa o fuer­dai vyjad­ri­la tak­to: „Oni vedia svo­je bohat­stvo iba uka­zo­vať. Neve­dia, ako ho zís­kať.“ Nie­kto­ré regi­onál­ne úra­dy už pod­nik­li kro­ky, aby pre­vy­cho­va­li túto zbo­hat­líc­ku eli­tu. Pod­ľa pekings­ké­ho den­ní­ka Bei­jing Youth Dai­ly zača­lo v júni nav­šte­vo­vať lek­cie „lás­ky k rodi­čom“ a „úlo­ha tra­dič­ných hod­nôt v obcho­de“ zhru­ba 70 dedi­čov hlav­ných čín­skych spo­loč­nos­tí.

Kým anti­ko­rupč­ná kam­paň pre­zi­den­ta sa sústre­ďu­je na pobu­ru­jú­ce bohat­stvo, prie­pasť medzi boha­tý­mi a chu­dob­ný­mi je kaž­dé­mu na uli­ci zjav­ná. Teraz, keď sa eko­no­mi­ka spo­ma­li­la a poli­tic­ká stra­na hľa­dá obet­né­ho barán­ka, majú boha­té deti fuer­dai šan­cu obhá­jiť svo­je posta­ve­nie v spo­loč­nos­ti a uká­zať, že budú­ci čín­ski vod­co­via nie sú iba pova­ľa­či s peniaz­mi a dra­hý­mi auta­mi. Pri­naj­lep­šom nie je všet­ci.

Po pár týžd­ňoch sno­re­nia naoko­lo som pre­sved­čil sku­pi­nu fuer­dai deciek, aby ma pozva­li na jed­nu z ich bež­ných veče­rí. Keď som dora­zil, nebol som si istý, či som na správ­nom mies­te. Bola to gri­lo­vač­ka pod holým nebom na seve­re Pekin­gu. Hos­tia pose­dá­va­li na níz­kych sto­lič­kách a vyze­ra­li, ako­by boli v pod­re­pe. Popí­ja­li pivo Yan­jing a pochut­ná­va­li si na pre­špi­ko­va­nej teľa­ci­ne. Bolo veľ­mi ťaž­ké iden­ti­fi­ko­vať mili­oná­rov od spo­di­ny. Boha­tí fuer­dai sa zámer­ne zamas­ko­va­li. Na sebe mali oble­če­né to isté, čo ostat­ní – trič­ká, džín­sy a flip-flo­py. Jedi­nou odliš­nou vecou bol likér, kto­rý si objed­na­li: fran­cúz­ske šam­pan­ské a fľa­šu naj­vy­be­ra­nej­šie­ho bai­jiu, Maotai.

Mar­tin Hang (31), orga­ni­zá­tor veče­re a edi­tor maga­zí­nu For­tu­ne Gene­ra­ti­on všet­kých navzá­jom pred­sta­vil. Tucet hos­tí, medzi kto­rý­mi bol Daqi Wang (30), syn sláv­ne­ho obchod­né­ho kon­zul­tan­ta, kto­rý nedáv­no napí­sal kni­hu o boha­tých deťoch z Číny; Albert Tang (20), štu­dent filo­zo­fie na Uni­ver­zi­te Bard, kto­ré­ho otec šéfu­je vedú­ce­mu nakla­da­teľ­stvu v Pekin­gu; a jedi­ná žena v sku­pi­ne, Sop­hia Cheng (27). Stá­le mi nebo­lo jas­né, aký obnos majet­ku musí mať člo­vek, aby sa mohol stať fuer­dai, no Cheng ma pre­sved­či­la, že sa kva­li­fi­ko­va­la. Rodi­čia jej odká­za­li obrov­ské množ­stvo peňa­zí – viac ako 100 mili­ó­nov yuanov (16 mili­ó­nov $).

S pitím sme zača­li skôr, ako sa pri­nies­lo jed­lo. Najprv sme sa bavi­li v sku­pi­nách, potom v pároch, neskôr všet­ci naraz a nako­niec opäť v pároch, až kým všet­ci neza­ča­li mať pocit, ako­by sme sa pozna­li roky. Bavi­li sme sa o obcho­de a kle­be­tách. Jeden člen sku­pi­ny dostal pre­zýv­ku Princ Šam­pan­ský, kto­rú si vyslú­žil pre spô­sob objed­ná­va­nia nápo­jov v klu­be. Iná účast­níč­ka, Lin Xin (30) roz­prá­va­la o tech­no­ló­giách jej spo­loč­nos­ti, kto­ré ove­ru­jú sta­ro­žit­nos­ti. Nie­kto zažar­to­val o tom, ako deti, kto­ré sa hra­jú na bohá­čov, prí­du do klu­bu a objed­na­jú si fľa­šu dra­hé­ho liké­ru, aby na všet­kých spra­vi­li dojem, že na to majú.

V cen­tre toho všet­ké­ho sto­jí Hang ako edi­tor maga­zí­nu For­tu­ne Gene­ra­ti­on a pro­mi­nent­ný člen a zakla­da­teľ aso­ciá­cie Relay Chi­na Eli­te, kto­rá fun­gu­je ako klub pre dru­hú gene­rá­ciu boha­tých. „Sna­ží­me sa pomôcť dru­hej gene­rá­cii, aby spo­lu fun­go­va­la lep­šie,“ pove­dal Hang, kto­rý aso­ciá­ciu zalo­žil v roku 2008. Popla­tok za člen­stvo činí 200-tisíc yuanov (32-tisíc $). Čle­no­via musia vydo­kla­do­vať, že ich rodi­čia pla­tia daň vyš­šiu ako 50 mili­ó­nov yuanov (8 mili­ó­nov $). Dedi­či musia na fóre i zis­ťo­vať, ako by moh­li mini­ma­li­zo­vať dane a maxi­ma­li­zo­vať zisk. V Han­go­vom maga­zí­ne sa dokon­ca v roku 2011 obja­vil člá­nok, v kto­rom si boha­té deti už neho­vo­ria fuer­dai, ale chu­an­ger­dai, čo zna­me­ná dru­há gene­rá­cia pod­ni­ka­te­ľov. Kaž­dý mesiac dáva maga­zín na titul­nú stra­nu vždy iné pri­vi­le­go­va­né die­ťa, väč­ši­nou je to chla­pec, kto­rý má na sebe oblek a pôso­bí veľ­mi strikt­ne a auto­ri­ta­tív­ne.

Posla­ním Relay je pod­ľa Han­ga povzbu­diť dru­hú gene­rá­ciu detí, aby pre­vza­li rodin­ný pod­nik, ale­bo aby v ňom aspoň nie­čo ria­di­li. Také­to spo­loč­nos­ti sú pre čín­sku eko­no­mi­ku roz­ho­du­jú­ce. Nie­len­že vlast­nia 85 per­cent neštát­nych pod­ni­kov, ale vyka­zu­jú aj dlho­tr­vác­nej­šie úspe­chy.

Nevý­ho­dou ale je, že zabe­hnu­té rodin­né pod­ni­ky ria­dia rodi­ny a väč­ši­ne detí sa nepoz­dá­va myš­lien­ka, že by pra­co­va­li po boku ich rodi­čov. Hang v roku 2012 vydal člá­nok so šta­tis­ti­kou, pod­ľa kto­rej 82 per­cent dru­hej gene­rá­cie dedi­čov nemá chuť pre­vziať kon­tro­lu nad rodin­ný­mi pod­nik­mi. „Nema­jú síce chuť robiť to, no ešte stá­le je to ich povin­nos­ťou.“

Hang veľ­mi dob­re vie, o čom hovo­rí. Reklam­ná agen­tú­ra jeho otca odštar­to­va­la v roku 1993 a v pro­vin­cii Jian­gxi sa sta­la naj­väč­šou svoj­ho dru­hu. Po ukon­če­ní štú­dia na unver­zi­te odmie­tol Hang pre­vziať agen­tú­ru. Odišiel štu­do­vať finanč­ný manaž­ment do Holand­ska, kde kúpil prá­va onli­ne hry Nor­ron. „Mys­lel som si, že som úžas­ný,“ pove­dal. „Bol­som fuer­dai – nemal som chuť roz­prá­vať sa s ľuď­mi.“ Keď ale hra nema­la úspech, Hang sa pri­dal k svoj­mu otco­vi. „ Mal som na výber. Mohol som robiť nie­čo iné, no mojim rodi­čom by som skom­pli­ko­val život. Nikdy mi nepo­ve­da­li, že to musím, no vedel som, že je to moja povin­nosť,“ hovo­rí Hang.

Všet­ci fuer­dai čelia rov­na­ké­mu prob­lé­mu: Majú všet­ko, aby pred­či­li svo­jich rodi­čov. Hoci­čo ale dosiah­nu, bude výsled­kom rodi­ny, nie ich samot­ných. Vždy budú syn­mi nie­ko­ho význam­nej­šie­ho, než kým sú oni sami. „Nikdy nepo­cho­pia to, pre­čo trpí­te. Množ­stvo peňa­zí nevie nikdy zaru­čiť vaše šťas­tie. Musí­te si ho zažiť,“ pove­dal spi­so­va­teľ Wang.

Nie je prek­va­pe­ním, že mno­hí fuer­dai sú po lete strá­ve­nom na Bali, zime v Alpách, či štú­diu filo­zo­fie na Oxfor­de neochot­ní pre­vziať rodin­nú tová­reň na pas­tu. Ping Fan (36), kto­rý je výkon­ným ria­di­te­ľom spo­mí­na­nej aso­ciá­cie Relay, sa pre­sťa­ho­val do Šan­gha­ja, aby naštar­to­val vlast­nú inves­tič­nú fir­mu v mes­te Lia­oning namies­to toho, aby pra­co­val pre otca. „Bolo to ďale­ko od domo­va a od mojej rodi­ny,“ pove­dal. Liu Jia­wen (32), kto­rej rodi­čia vlast­nia úspeš­nú odev­nú znač­ku v pro­vin­cii Hunan, sa pokú­si­la roz­be­hnúť vlast­nú mód­nu znač­ku. „Chce­la som uká­zať, že to viem robiť po svo­jom,“ pove­da­la. Jej fir­ma však zanik­la.

Pop­ri bohat­stvu majú fuer­dai i emoč­né trau­my. Prvá gene­rá­cia čín­skych pod­ni­ka­te­ľov totiž pochá­dza z necit­li­vých čias. „Bola to gene­rá­cia kul­túr­nej revo­lú­cie,“ pove­dal Wang. „Počas toho obdo­bia nebo­la ľud­skosť v móde.“ Jeho sta­rý otec bol vycho­vá­va­ný veľ­mi kru­to a bez zľu­to­va­nia. Bolo to ako boj naj­lep­ších z naj­lep­ších. Mno­ho fuer­dai má chlad­ných rodi­čov. „Je veľ­mi ťaž­ké pria­te­liť sa s nimi,“ pokra­ču­je Wang.

Zhang, vodič Ube­ru cho­dil do inter­nát­nej ško­ly napriek tomu, že jeho rodi­čia býva­li od ško­ly dosť blíz­ko. Aby mu však kom­pen­zo­va­li svo­ju neprí­tom­nosť, poskyt­li mu všet­ko na sve­te. Minu­lé Via­no­ce si kúpil Mase­ra­ti. „Je to ako­by nikdy nevy­rást­li z det­stva,“ hovo­rí Wang. Vďa­ka čín­skej poli­ti­ke jed­né­ho die­ťa­ťa (zákon, pod­ľa kto­ré­ho môže mať jed­na rodi­na jed­no die­ťa, pozn. Red.) vyras­tá väč­ši­na fuer­dai bez súro­den­cov. Prá­ve pre­to mno­ho z nich vyrá­ža v sobo­tu večer do ulíc: „Chcú, aby sa o nich nie­kto posta­ral. Chcú byť milo­va­ní,“ dodá­va Wang.

Pre Zhan­ga sú žúr­ky lie­kom na nudu. Do klu­bu zvy­kol cho­diť aj päť­krát do týžd­ňa. „Keby som neišiel, nemo­hol by som zaspať,“ pove­dal. Núdzou o spo­loč­nosť netr­pí. Dva- ale­bo tri­krát do týžd­ňa si naj­me pros­ti­tút­ky za 1000 $ a viac. Zhang pre­fe­ru­je pla­tiť za sex, pre kto­rý sa musí aj sna­žiť. Flir­tu­je so ženou a s pre­tvár­kou, že mož­no s ňou pôj­de na ran­de. „Mys­lím, že toto je správ­ny spô­sob, ako by to malo byť. Uká­zať žene rešpekt,“ hovo­rí Zhang. No nie­kto­ré veče­ry sedí doma sám, pre­ze­rá si kon­tak­ty v mobi­le. Nena­chá­dza niko­ho, komu by mohol zavo­lať. Keď sme spo­lu prvý­krát hovo­ri­li, pove­dal mi, že má pria­teľ­ku, kto­rá s ním zaob­chá­dza dob­re už tri roky. Len­že ju neľú­bi. „Si prvý člo­vek, kto­ré­mu som to pove­dal,“ vyznal sa mi Zhang.

Väč­ši­na fuer­dai neho­vo­rí o svo­jich prob­lé­moch nahlas. „Majú prob­lém nie­ko­mu dôve­ro­vať,“ pove­dal Way­ne Chen (32), šan­ghaj­ský inves­tor z dru­hej gene­rá­cie. „Potre­bu­jú pries­tor na to, aby sa vyjad­ri­li. Potre­bu­jú sku­pi­nu.“ Aso­ciá­cia Relay ten­to pries­tor ponú­ka. „Je to podob­né ako v reha­bi­li­tač­nom cen­tre,“ hovo­rí Chen.

Even Jiang na gri­lo­vač­ke v reštau­rá­cii pozna­me­na­la, že jej obchod fun­gu­je pomal­šie ako zvy­čaj­ne. Akci­ový trh kle­sol od júna dole o 37 per­cent. Pri veče­ry som sa opý­tal Jiang a Che­na, kto­rí spo­lu cho­dia, rov­na­ko ako i Han­ga, či i ostat­ní fuer­dai pocí­ti­li krach trhu. „Samoz­rej­me,“ pove­da­la Jiang.

Spo­ma­le­nie čín­skej eko­no­mi­ky má vplyv na fuer­dai rov­na­ko ako na koho­koľ­vek iné­ho. Zís­ka­va­nie peňa­zí je ťaž­šie ako kedy­koľ­vek pred­tým. Mno­ho deciek fuer­dai pre­su­nu­lo penia­ze do zámo­ria. Pod­ľa Bos­ton Con­sul­ting Group to bolo v roku 2013 až 450 miliárd $. Cie­ľom bolo i zís­kať cudzie občian­stvo. Pries­kum usku­toč­ne­ný v roku 2013 zis­til, že 64 per­cent čín­skej eli­ty emig­ro­va­lo, ale­bo chce emig­ro­vať do zahra­ni­čia. Chen je naprí­klad obča­nom USA. Hang, kto­rý má štv­ro­roč­né­ho syna zas emig­rá­ciu nevy­lu­ču­je. Opý­tal som sa ich, či sa fuer­dai obá­va­jú o svo­je penia­ze. „Nie­kto­rí áno,“ pove­dal Hang.

Nie je to len čín­ska bur­za, kto­rá zner­vóz­ňu­je fuer­dai. „Môže za to aj spo­loč­nosť. Naprí­klad pro­tes­ty Occu­py Wall Stre­et,“ hovo­rí Chen s tým, že Čína vždy ink­li­no­va­la k tomu, aby nená­vi­de­la bohá­čov. Ide o tie isté veci, kto­ré zapo­ča­li Kul­túr­nu revo­lú­ciu.

K pre­hĺbe­niu prob­lé­mu dopo­moh­lo aj to, že sa fuer­dai odč­le­ňu­jú od ostat­ných pra­cov­ných tried. „Keď sme boli deti, cho­di­li sme do naj­lep­ších škôl, tak­že sme sa s chu­dob­ný­mi ľuď­mi veľ­mi nestre­tá­va­li,” pove­dal Hang. „Pre spo­loč­nosť je to veľ­mi nebez­peč­né.“ Aso­ciá­cia Relay pre­to plá­nu­je odštar­to­vať prog­ram, kto­rý by zblí­žil fuer­dai a deti z okra­jo­vých čas­tí kra­ji­ny. Aso­ciá­cia orga­ni­zu­je aj cha­ri­ty. Po augus­to­vom výbu­chu che­mic­kej továr­ne v Tian­jin, kto­rý zabil viac ako 100 ľudí, jej čle­no­via pris­pe­li sumou 1,5 mili­ó­na yuanov (236-tisíc $). Vo filan­tro­pii ide pod­ľa Han­ga o ove­ľa viac, ako len o sociál­nu zod­po­ved­nosť. Reč je naj­mä o sociál­nej sta­bi­li­te.

Keď som sa Jiang opý­tal na jej názor ohľa­dom nerov­no­práv­nos­ti v Číne, bola na váž­kach. „Neviem. Sú dve sku­pi­ny chu­dob­ných ľudí. Tú jed­nu pred­sta­vu­jú ľudia, kto­rí ťaž­ko nepra­cu­jú. Zaslú­žia si byť chu­dob­ný­mi, pre­to­že tvrdo nema­ka­jú. Dru­hú tvo­ria ľudia, kto­rí pra­cu­jú tvrdo, no neve­dia uspieť. Mys­lím, že by sme mali pomá­hať tej dru­hej sku­pi­ne ľudí… Hovo­rí­me tomu jiu ji bu jiu pin – Pomô­že­me vám, ak ste v núdzi, no nemô­že­me vám pomôcť, ak ste chu­dob­ní.“

V jeden deň počas uply­nu­lé­ho leta sa Wang na nalie­ha­nie pria­te­ľov roz­ho­dol zavo­lať svoj­mu otco­vi a pove­dať mu, že ho lúbi. Wang star­ší zdvi­hol tele­fón. „Lúbim ťa, oci,“ pove­dal Daqi. Nasle­do­va­la dlhá pau­za. „Si opi­tý?“ spý­tal sa ho jeho otec.

Daqi ten­to prí­beh roz­po­ve­dal na zhro­maž­de­ní v dome jeho otca. Hos­tia boli pria­te­lia, kto­rých stre­tol vďa­ka svoj­po­moc­nej spo­loč­nos­ti Lifes­pring, kto­rej úvod­né hodi­ny sto­ja viac ako 1000 $. Wang pove­dal, že mu sku­pi­na pomoh­la zmie­riť sa so svo­ji­mi pocit­mi k otco­vi a poskyt­la mu záro­veň pod­po­ru, kto­rú inde neve­del nájsť.

Hľa­da­nie uspo­ko­je­nia v nie­čom inom, ako vo vybie­le­ní kre­dit­nej kar­ty je pre fuer­dai omno­ho ťaž­šie ako pre bež­ných ľudí. Nie­kto­rí, naprí­klad Jiang a Wang sa cítia viac cie­ľa­ve­do­mej­šie, keď sa odchý­lia od život­nej ces­ty svo­jich rodi­čov. Pre iných je zas návrat do rodin­né­ho pod­ni­ku urči­tým dru­hom satis­fak­cie. Liu je šťast­ná, že od rodi­čov pre­vza­la odev­nú fir­mu, pre­to­že jej rodi­čia sú šťast­ní.

Nie kaž­dý však doká­že obja­viť svoj cieľ. Zhang, taxi­kár Ube­ru tvr­dí, že jeho prá­ca v tele­víz­nej spo­loč­nos­ti je iba zťaž­ka jeho ide­ál­na pred­sta­va prá­ce. No sám nevie, čo iné by to malo byť. „Ako die­ťa som mal veľa snov,“ pove­dal počas náš­ho prvé­ho stret­nu­tia pri káve. „Chcel som byť gol­fis­ta ale­bo auto­mo­bi­lo­vý pre­te­kár, doktor… No keď dospe­ješ, začneš toho chá­pať viac a zis­tíš, že nie­kto­ré méty sú iba snom.“ Zápa­li si ciga­re­tu (v Pekin­gu je faj­če­nie v pod­ni­koch zaká­za­né) a kúti­kom oka sle­du­je, či mu to čaš­ník prí­de zaká­zať. Zhang nepoz­nal nikdy žiad­ne obme­dze­nia, čo bolo mož­no jeho jedi­ným obme­dze­ním. „Nemám žia­dy plán. Je to asi smut­né, no je to tak,“ pove­dal. Keď som sa ho opý­tal, či je šťast­ný, pove­dal mi, že celé je to otáz­kou posto­ja. „Môžeš nájsť mili­ón dôvo­dov na to, aby si bol nešťast­ný. No sta­čí nájsť len jeden dôvod, pre­čo byť šťast­ný. Ja ho nachá­dzam kaž­dý deň. Dnes som stre­tol teba. A to je povzbu­dzu­jú­ca vec,“ dodal Zhang.

Zdroj: bloomberg.com, Foto: Ka Xia­oxi

Pridať komentár (0)