Vojnový fotograf zo Slovenska: Pozeral som sa na skupinu detí a zrazu padol mínomet, prišiel prach a deti zmizli (ROZHOVOR)

  • Fotograf nám prezradil, ako to vyzerá vo vojnových oblastiach
  • Aký dopad to má na jeho vnímanie sveta?
  • Tvrdí, že mu pamäťovú kartu s niektorými zábermi zneškodnili
jan husar
IG/janhusar
  • Fotograf nám prezradil, ako to vyzerá vo vojnových oblastiach
  • Aký dopad to má na jeho vnímanie sveta?
  • Tvrdí, že mu pamäťovú kartu s niektorými zábermi zneškodnili

Ján Husár je dokumentárnym fotografom, ktorý svoju tvorbu zameriava najmä na vojnové oblasti. Sledoval konflikty prebiehajúce v Gaze, Iraku či na Ukrajine.

Jeho tvorbu aktuálne ovplyvnila pandémia, spojená so zákazom cestovania. Počas celého rozhovoru pôsobil absolútne nad vecou a presvedčil nás dokonalou schopnosťou nevenovať pozornosť zbytočnostiam.

  • Čo je preňho dôležité zachytiť
  • Čo ho najviac poháňa
  • Či existujú objektívne informácie v novinárčine
  • Čo je vyslovene zakázané fotiť
  • Na čom spolupracoval s National Geographic a History Channel

Netúžili ste fotiť pokojnejšie prostredia, než sú vojnové oblasti?

Netúžil. Vo svete fotografie dnes už žije skoro každý. Máme k dispozícii telefóny a fotografom už je ktokoľvek z ulice. Byť ním neznamená mať drahú výbavu. Znamená to, že človek jednoducho fotí.

Aby sa odlíšil, musí jeho práca v iných rezonovať. Je pre mňa dôležité zachytiť niečo, čo je unikátne. Vzhľadom na náš región, fotografie s vojnovou tematikou takými sú.

Určite sú aj iní, ktorí fotia vojnové konflikty. Poznám takých, ktorí boli na Ukrajine alebo v Iraku. Potom sme už ale od nich dlhú dobu nič nevideli.

Ja fotím podobné prostredie dlhodobo. Chcem ísť na miesta, kde nikto nebol a zachytávať ťažké veci. Raz som počul, že táto práca znamená ísť na koniec sveta a tam ešte aj pod vodu. Toto robí možno 5 ľudí na svete. To je to, čo ma baví. Podobná tematika je však náročná. Či už z hľadiska spracovania alebo financií.

Čo vás najviac poháňa pri tejto práci, okrem už spomínanej snahy odlíšiť sa?

Dve veci. Prvou je celkové znechutenie z toho, čo sa vo svete deje. Chcem, aby môj život nebol o rečiach na Facebooku, ale o reálnom prinášaní vecí, ktoré sú rukolapným dôkazom. Priestory sociálnych sietí sa dosť využívajú na šírenie nepravdivých informácií.

Práca, ktorú robím, ale dokáže podobné nepravdy vyvrátiť. Mám totiž dôkaz, že to, čo hovoria oni, sú bludy. Mám totiž fotku a chcem ňou šíriť objektívnu pravdu. Aj keď ku nej v čistej forme nedôjde nikdy.

 
 
 
 
 
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa Jan Husar Documentary (@janhusar)

Druhou vecou, ktorá ma poháňa, sú humanitárne projekty. 5 rokov fotím detskú kardiochirurgiu. V roku 2020 som začal robiť aj projektového manažéra v Národnom ústave srdcovocievnych chorôb, kam som sa dostal práve vďaka fotografii.

Nikdy by mi nenapadlo, že by som robil pre nemocnicu a riadil humanitárne projekty v Afrike. Aby som to skrátil, prinášanie neskreslenej reality a hľadanie zmyslu môjho života. To je to, čo ma ženie vpred.

V súvislosti s objektívnou pravdou majú mnohí pocit, že pri zachytávaní podobných obrazov ide skôr o zámernú manipuláciu reality. Je to tak?

Toto je hlbšia problematika. Novinárska etika zastáva názor, že prinášané informácie majú byť objektívne. To je však oxymoron. Po vypočutí oboch strán, ktoré sú do konfliktu zapojené, je to tým pádom o niečo subjektívnejšie.

Práve preto, že nech poukážete na ktorúkoľvek stranu konfliktu, druhá už s vami nebude komunikovať. Výber obsahu nie je myslený ako manipulácia.

Aby som to uviedol na pravú mieru, nie je to tak, že fotograf niečo vykonštruuje aby to vyzeralo určitým spôsobom. Ono to tak naozaj v realite je a nejde o nijaké fingovanie.

Startitup PREMIUM logo
Tento článok je dostupný členom Startitup PREMIUM

(Zrušiť môžeš kedykoľvek)

Najnovšie videá

Teraz najčítanejšie