ROZHOVOR: Mladá Slovenka mení ľudom život na sociálnych sieťach

Andy je mladá Slovenka žijúca v Prahe. Študuje výživové poradenstvo a športovú diagnostiku. Túto cestu si vybrala po tom, čo si sama prešla rôznymi PPP. Svoje znalosti a skúsenosti teraz zdieľa na sociálnych sieťach a venuje sa individuálnemu koučingu. Podporuje mnohých ďalších, vyvracia mýty a šíri pozitivitu. 

Ako by si predstavila ľuďom, ktorí tvoju prácu nechápu alebo vôbec nepoznajú, čo robíš?

Začala by som tým, ako sa to vôbec dostalo k tomu, čo robím teraz. Prakticky to bolo od bodu, kedy som začala riešiť svoje chudnutie a výzor. Cez rôzne etapy a fázy som sa dostala až k tomu, že čo som sa naučila ja, teraz zdieľam na sociálnych sieťach.

Takže môj cieľ je podávať tie informácie takým tým jednoduchým spôsobom. Aby ľudia vedeli, že zdravý životný štýl nie je niečo extrémne náročné alebo nedosiahnuteľné, práve naopak. Ďalšia vec je, že sa snažím ľuďom, ktorí si prešli rôznymi diétami alebo majú zlý vzťah k svojmu telu ukazovať, že všetko sa netočí len okolo výzoru, na ňom nestojí naša hodnota. Zároveň, že treba dbať na zdravie a na to, aby sme dávali sami sebe to najlepšie.

Ako si povedala, začalo to tvojou vlastnou zmenou. Tvoj život bol plný zákrut a nesprávnych odbočení. Ľutuješ niekedy nejakú časť zo svojej cesty?

Na jednej strane si človek vraví, že by bolo fajn mať to hladšie. Na druhej strane, nikdy sa nepriblížiš ľuďom, ktorí si prechádzajú cez určité veci tak, ako keď ich sám zažiješ. Za to som veľmi vďačná. Čokoľvek čo sa stane, je to len o tom, ako sa k tomu človek postaví a čo z toho potom spätne vie využiť.

Malo na teba výrazný vplyv tvoje okolie a jeho názor alebo si si ,,išla svoje”?

Obecne ma názory druhých určite formovali. Aj zo skúseností ľudí, s ktorými pracujem viem, že ten vplyv okolia hrá dosť veľkú rolu. Momentálne sa snažím nekomentovať to, či človek schudol alebo pribral, pretože nikdy nevieš, čo je za tým. Niekedy môžeš len nejakým spôsobom upevniť jeho poruchu príjmu potravy. Postupne som sa učila, že názory druhých je fajn si vypočuť, ale určite im neprispôsobovať svoj deň, náladu alebo tak.

Aby sme nejako zhrnuli túto tvoju cestu. Vedela by si predstaviť 4-5 zlomových bodov, ktoré zmenili tvoje myslenie alebo ťa posunuli vpred?

Aby sme začali tak nejak od začiatku. Pozerala som si jednu fitnessku od nás z mesta a stále som vravela, že tak chcem vyzerať. To bol taký motivačný zlomový bod, čím sa to celé odštartovalo. Druhý bol, keď som po roku cvičenia a zdravšieho jedenia, vošla do gymu. Tretie by mohlo byť obdobie, kedy som bojovala so strachom z jedla. Postupne som začala pridávať nejaké pre mňa zakázané jedlá. To sa prevrátilo a častejšie sa tam začalo objavovať prejedanie sa.

Pomedzi to sa dialo veľa vecí, ťažko sa to vôbec zhŕňa do bodov. Keby som sa ale mala presunúť na štvrtý… bolo by to presťahovanie do Prahy, kedy som sa zrazu ocitla sama. Nikto ma nekontroloval a pred nikým som nemusela skrývať kvázi nejakú PPP. Potom som si uvedomila, že fakt musím začať niečo robiť inak. Začala som konečne navyšovať jedlo, čoho som sa ultra bála. Často musíme urobiť práve to, čoho sa bojíme, aby sme sa dostali tam, kde chceme byť. No a piaty zlomový bod bol, keď som minulý rok začala dávať dokopy svoje zdravie po hormonálnej stránke. Bol to ultra veľký krok a asi jedno z najťažších období. Tento krok sa tiahne ešte do teraz, ale už je to všetko samozrejme omnoho lepšie.

Takže môžeme povedať, že v tej poslednej fáze si našla pre teba najsprávnejší, dlhodobo udržateľný spôsob?

Človek sa stále nejakým spôsobom vyvíja a je ťažké povedať, že je niečo finálne a už sa to nikdy nebude meniť. No z toho, čo bolo predtým a ako sa to postupne vyvíja, je to určite najviac udržateľné.

 Prečo si sa rozhodla založiť si instagram? Aký bol tvoj hlavný zámer?

Ani neviem, či som chcela prvými príspevkami niečo povedať (smiech). Instagram som si zakladala pred piatimi rokmi, keď som si myslela, že nemôžem jesť nič sladké. Tak som začala piecť. Potom som tie koláče fotila a postovala. Vlastne to všetko bolo iba o receptoch. (smiech).

Odvtedy už prešlo pár rokov. Aké sú tvoje zámery teraz?

Veľa sa zmenilo, keď som prišla do Prahy. V tom čase robili ľudia v zahraničí infografiky o fitness a podobne. Ja som to nevidela takmer u nikoho, a tak som si povedala, že s tým začnem. Ľuďom sa to páčilo a vtedy sa to rozbehlo. Ešte väčšia motivácia tvoriť prišla, keď na to reagovali, keď som videla, že im pomáham a že sa vedia stotožniť s mojim príbehom.

Takže v skratke baviť, edukovať, motivovať, to je taký ten hlavný zámer.

Myslíš si, že za tie roky sa ľudia poučili a už sa nedajú tak ľahko oklamať?

Ja si myslím, že už pominulo to obdobie najväčších fitness mýtov a že teraz si ľudia omnoho viac overujú. Napriek tomu sú tu ešte stále ľudia, ktorí v tom majú zmätok a práve preto je fajn pokračovať a zdieľať aj také tie jednoduché základné veci.

A čo sa týka PPP. Je v súčasnosti táto téma uvedená na pravú mieru?

Táto téma je mierne kontroverzná. Na jednej strane sa to začalo viac objavovať na sociálnych sieťach a máme pocit, že každý si prechádza nejakou PPP. Myslím si, že je to preto stále vnímané ako niečo, čo nie je také vážne, ako v skutočnosti je. Nie je tomu prikladaná taká vážnosť, ako iným poruchám. Na druhej strane je fajn, že sa o tom viac rozpráva. Ľudia môžu vidieť, že v tom nie sú sami. To ti dáva nádej a si prosto rád, že môžeš povedať: lets go, poďme z toho vyjsť spolu.

Častejšie trpia na PPP aj deti. Čo by si odkázala rodičom, ktorý si nevedia rady a chceli by svojmu dieťaťu pomôcť ?

To je veľmi individuálne podľa povahy dieťaťa. Ľudia s PPP bývajú dosť tvrdohlaví, pretože majú pocit, že iba oni vedia pravdu. Samozrejme, rodičia sa boja. Je to o tom, aby sa nesnažili na dieťa tlačiť. To nevedie absolútne nikam a akýkoľvek tlak v takejto situácii nepomôže. Skôr sa snažiť čo to edukovať. Nemusia vedieť všetko o výžive atd., to vôbec nie. Treba mať základy, aby boli schopní to dieťa usmerniť. Je tam dôležité, aby cítilo ten support. Akonáhle cítiš dôveru, je pre teba ľahšie prijať názor niekoho iného.

Na sociálnych sieťach hovoríš o pozitívnom postoji a o tom, že vo veciach treba hľadať to dobré. Čo to pre teba predstavuje počas karantény?

Ja som fakt veľmi vďačná Bohu za to, že môžem pracovať z domu. Vždy je to

o tom, ako sa na tú situáciu pozriem a ako z nej viem benefitovať. Veľa krát máme zoznam ,,toto a toto by som chcel”, ale nemáme na to čas. Teraz už sa na to nemôžeme vyhovárať. Najlepší spôsob na všetko je podľa mňa vďačnosť za to, že môžeme, pretože to nie je samozrejmosť.

Ako si povedala, mnohí majú viac času a chcú zmeniť svoj spôsob života. Vedela by si do troch bodov zhrnúť ako sa ,,dokopať” k tomu prvému kroku?

Prvý bod je vytvoriť si dennú štruktúru. To znamená nenechávať veci na náhodu. Nevravím, že máš mať naplánovanú každú hodinu. Netreba ani robiť to-do listy, ale fakt si napísať 2/3 veci, ktoré sú pre teba dôležité.

Druhý bod je nevynechávať v tom dni čas na oddych a ani čas na prácu, ktorú musím spraviť. Ideálne si ju vybaviť v prvej časti dňa.

Tretia vec je, určite sa zamyslieť nad tým, v čom som sa chcel posunúť a každý deň spraviť po troške z tej veci. Hlavne si na ten deň nestanovovať nijaké nerealistické ciele.

Tým si mi krásne nahrala. Hovoríš, že s ničím to netreba preháňať a hlavne, že každý sme jedinečný. Mali by sme sa teda sústrediť na vlastný mindset. Súčasťou toho je aj teraz často omielané slovo: sebaláska. Čo tento pojem znamená pre teba?

No tak to je super otázka. Sebaláska je podla mňa veľmi dôležité a občas veľmi zle používané a zneužívané slovo. Zneužívané v zmysle: prijmime sa takí akí sme a majme sa radi a nerobme so sebou absolútne nič, pretože prečo by sme niečo robili. Na druhej strane, keď sa sebaláska uchopí správnym spôsobom, tak môže mať maximálne pozitívny dopad. Napríklad, pri riešení nejakých PPP. Keď sa to prepojí, je to pohonný motor, ktorý ti pomáha robiť tie rozhodnutia aby si vedel prosperovať a neísť sám proti sebe. Je veľmi dôležité naučiť sa mať rád sám seba. Potom si vieš dávať tú najlepšiu starostlivosť. To sa odrazí aj na tom, akým spôsobom sa vieš chovať k druhým. Teda keď sa k nám niekto zachová zle, je to len odraz toho, ako on vedel prijať sám seba a ako on vie pracovať na svojej sebaláske.

Presunieme sa k športu. Často zdôrazňuješ jeho dôležitosť. Ty k nemu máš pozitívny vzťah, čo by si ale poradila niekomu, kto to tak nemá?

Ja som bola k športu vedená odmalička. Pohyb je extrémne dôležitý a v dnešnej dobe absolútne. Keď ale raz človek nie je športovec, možno nikdy nebude a na tom nie je vôbec nič zlé. Každý máme iné záľuby a schopnosti. Treba začať minimálne tým, čo je pre nás najprirodzenejšie a to je chôdza. Netreba sa na začiatku nikam ponáhľať, ale chodiť sme sa naučili každý, kto mal takú možnosť. Zase je to len o tom, že už z vďačnosti, že môžem, budem niečo robiť. Čo by za to dalo množstvo ľudí na tomto svete. Zase sme aj pri tej sebaláske. Keď ju uchopím správnym spôsobom, budem chcieť pre seba to najlepšie k čomu je aj pohyb nevyhnutný.

Aby si podporila takéhoto ,,začiatočníka”, čo by si mu poradila?

Nikto nezačína dokonalý a to je dôležitá vec. Čo sa týka začínania, máme pocit, že musíme byť dokonalí na to, aby sme začali. My musíme začať, aby sme sa zdokonaľovali. Prosto, nebudeš odkladať vec na pondelok na nový rok… ale začneš dnes, v tomto momente. Ako pravidlo troch sekúnd. Ja ho rada používam, keď som fakt unavená. Poviem si: 1,2,3 a idem, nie je tam iná možnosť. Jednoducho musíš len začať a po troške pridávať a potom si tak zvykneš, že si to už nevieš predstaviť inak.

Určite môžem povedať, že si ten dobrý typ influencera. Kedy nastal moment, keď si si uvedomila, že máš na ľudí vplyv?

Najviac som si to začala uvedomovať asi vtedy, keď ľudia vo väčšom reagovali. Písali, že to pre nich má zmysel, že im to pomáha. To išlo ruka v ruke s tým, ako som začala robiť grafiky, pretože to malo väčšiu hodnotu.

V akých iných smeroch ťa ešte instagram ovplyvnil?

Ja si myslím, že instagram mi priniesol viac pozitívnych veci ako negatívnych. Na instagrame som spoznala veľa ľudí, ktorí sú mi teraz strašne blízki. Potom ma to určite naučilo komunikovať s ľudmi. A nejaké negatívne stránky… tak človek si musí zvyknúť na to, že názorov bude veľa a že na internete sú ľudia  veľmi odvážni komentovať čokoľvek. Taktiež sociálne siete celkovo: dobrý sluha, zlý pán. Stále sú to iba sociálne siete a nikdy tam nebudeme vidieť celú storku. Potom nás to môže veľmi ovplyvňovať. Vidíme tam fakt len tie higlighty. Netreba porovnávať svoju ťažkú chvíľu s instagramovým highlightom niekoho iného.

Ty sa naozaj nebojíš otvorene rozprávať aj o vlastných ťažkých chvíľach. Ako si sa cítila, keď si niečo takto ,,odhalila”? Bolo toto rozhodnutie ťažké?

Viem, že niečo väčšie, čo som zdieľala, bola určite cesta s binge eatingom a tak. Akože úplne som sa asi nebála, lebo vďaka Bohu v drvivej väčšine sú tie feedbacky pozitívne a keď je nejaký negatívny, tak prosto, whatever. Viem, že častokrát, keď tam aj nejaký je, je od ľudí, ktorí na ten profil prišli len tak random a vôbec nevedia kontext. Jasne, kritika je skvelá vec, keď je konštruktívna a vieme si z nej niečo zobrať. Na druhej strane sú tu ľudia, ktorí asi nemajú čo robiť a jediná ich životná radosť je komentovať príspevky ľudí.

Nakoniec, aký je TVOJ aktuálny cieľ?

Tak aktuálny cieľ…spraviť bakalára a začať písať bakalárku (smiech). Môj ultimátny životný je, čím viac sa priblížiť Bohu. Čo sa týka sociálnych sietí, tak tvoriť hodnotný kontent aj na TikToku, a potom prepájať ľudí na insta a stále robiť niečo, čo im bude nejakým spôsobom pomáhať. Teraz by som chcela vymyslieť zase niečo špeciálne. Čo sa potom týka práce… pre mňa je prvoradé, aby som vedela byť lepším koučom a mala viac vedomostí, takže tak. (Smiech)