Rozhovor so psychologičkou: Mladá generácia chce všetko naraz a nezvláda sklamania

Alexandra Valková / 10. marca 2019 / Lifehacking

  • Psy­cho­lo­gička Me­linda Ke­šická tvrdí, že sme málo frus­tro­vaní a málo odolní
  • Mlada ge­ne­rá­cia chce všetko na­raz
  • Pre­vláda kon­zum a cenné hod­noty sa z nás vy­trá­cajú
zdroj: Freepik
  • Psy­cho­lo­gička Me­linda Ke­šická tvrdí, že sme málo frus­tro­vaní a málo odolní
  • Mlada ge­ne­rá­cia chce všetko na­raz
  • Pre­vláda kon­zum a cenné hod­noty sa z nás vy­trá­cajú

Mladí ľu­dia chcú všetko a naj­lep­šie hneď. Prečo máme take vy­soké ná­roky na ži­vot?

Ja si mys­lím, že to je od­raz spo­loč­nosti. Ako sa mení spo­loč­nosť, tak sa­moz­rejme, že sa me­níme aj my a naše vzťahy. Naša spo­loč­nosť je na­sta­vená tak, že chceme mať všetko rýchlo a hneď. Pre­vláda kon­zum a hod­noty, ktoré mali v mi­nu­losti cenu, ako by sa dnes strá­cali.

Aké hod­noty mala mladá ge­ne­rá­cia ľudí kedy a aké hod­noty má dnes?

Te­raz je to pre­dov­šet­kým ma­te­riálne. Musí to byť niečo, čo je hma­ta­teľné a čo je či­ta­teľné. Ke­dysi sme mali úplne iné hod­noty, re­zo­no­vali nás skôr tie ne­ma­te­riálne hod­noty, ktoré sa ne­dali kvan­ti­fi­ko­vať. Boli sme za­me­raní skôr na ro­dinu, vzťahy, emó­cie a du­chovné hod­noty.

Sú prí­či­nou na­šich vy­so­kých ná­ro­kov aj vy­soké oča­ká­va­nia od na­šich ro­ves­ní­kov a ro­di­čov?

Ja si mys­lím, že to spolu všetko sú­visí. Keď sú na nás kla­dené vy­soké ná­roky, tak to jed­no­du­cho zvnú­tor­níme a oča­ká­vame to aj od seba. Na jed­nej strane chceme uspo­ko­jiť ľudí, ktorí na nás tie vy­soké ná­roky kladú a máme to na­sta­vené tak, že sami so se­bou mô­žeme byť spo­kojní iba vtedy, ak spl­níme oča­ká­va­nia os­tat­ných.

zdroj: fre­e­pik

Možno sa od mla­dých oča­káva veľa aj preto, že majú k dis­po­zí­cii všetko. Ja­zy­kové školy, in­ter­net, ne­ob­me­dzené mož­nosti štu­do­va­nia, ži­vot v za­hra­ničí…

Tie ná­roky v mi­nu­losti boli od­lišné. Ro­di­čia dneš­nej mla­dej ge­ne­rá­cie žili to­ta­lit­ným re­ži­mom, takže tie mož­nosti boli ke­dysi úplne iné. Po 89. roku sa nám úplne ot­vo­rili dvere, hra­nice, takže tých mož­ností bolo zrazu veľké množ­stvo. Mám po­ciť, že práve tí ro­di­čia dneš­nej mla­dej ge­ne­rá­cie sa ne­ve­dia na­ba­žiť všet­kých tých mož­ností a majú po­trebu do­há­ňať na svo­jich de­ťoch to, čo oni ne­stihli a čo im ne­bolo umož­nené.

Na zá­klade týchto vecí sa od mla­dých oča­káva, že si nájdu miesto hneď na ma­na­žér­skej po­zí­cii. Sú ta­kéto oča­ká­va­nia na mieste?

Ur­čite nie je ta­kýto po­stoj v po­riadku, ale je to ta­kisto od­raz na­šej spo­loč­nosti a kul­túry a v ne­po­sled­nom rade od­raz vý­chovy. Chceme ins­tantné rie­še­nia a chceme zvo­liť tú krat­šiu cestu a veľa vecí chceme pre­sko­čiť. Lenže ani vo vý­vine člo­veka ne­mô­žeme len tak pre­sko­čiť nie­ktorú fázu. Ži­jeme v ta­kej mýl­nej pred­stave, že na všetko máme, pre­tože to bolo do nás všte­po­vané.

Kedy na­stane zlom? Kedy si uve­do­míme, že si treba úspech vy­bu­do­vať?

Oby­čajne zlom na­stane pri ne­ús­pe­chu, pri zly­haní. Je to sa­moz­rejme ne­prí­jemné a často tí mladí ľu­dia nato nie sú pri­pra­vení. Ja tvr­dím, že naj­väč­ším prob­lé­mom mla­dej ge­ne­rá­cie v 21. sto­ročí je, že je málo frus­tro­vaná. Me­nej frus­tro­vaná v tom zmysle, že nie je vy­sta­vená pre­káž­kam, ale na­opak, je pred pre­káž­kami chrá­nená. Lenže takto to nie je správne, pre­tože v ur­či­tom bode sa do­sta­neme do si­tu­ácie, kde sme kon­forn­to­vaní s re­a­li­tou, teda svo­jim zly­ha­ním.

Tým, že je mladá ge­ne­rá­cia málo frus­tro­vaná, nemá odol­nosť voči tomu, ako sa po­pa­so­vať s pre­káž­kami a prob­lé­mami. Naj­čas­tej­šou re­ak­ciou pri ta­kejto si­tu­ácii je ag­re­si­vita. Je to buď ag­re­sia, ktorá je ob­rá­tená von alebo ob­rá­tená priamo do seba v po­dobe dep­re­sie. Nie sme pri­pra­vení nato byť od­miet­nutí a nie sme pri­pra­vení ani na skla­ma­nia. Ak nie sme už od ran­nej vý­chovy tré­no­vaní tej odol­nosti a tomu, že ne­ús­pech patrí k nášmu ži­votu, tak nám hrozí, že pre nás jedno skla­ma­nie alebo od­miet­nu­tie môže byť veľmi ťažko une­si­teľné.

zdroj: pi­xa­bay

Ve­dia sa mladí ľu­dia sú­stre­diť na seba alebo sa ne­us­tále po­rov­ná­vajú? Skres­lujú nám so­ciálne siete po­hľad na re­álny ži­vot?

V sú­čas­nosti je po­rov­ná­va­nie veľmi bežné. Ži­jeme v ko­mu­nite ľudí a po­rov­ná­vať sa je úplne nor­málne. Te­raz to má však oveľa väč­šiu rolu ako ke­dysi. To­muto javu vý­razne do­po­má­hajú so­ciálne siete. Ve­he­men­tne sa zá­so­bu­jeme fot­kami, ko­men­tármi a tým, akí sme šťastní a aký úspešný a ak­tívny ži­vot ži­jeme. Treba si uve­do­miť, že so­ciálne siete sú jed­nym skres­le­ným a fa­loš­ným sve­tom. Práve kvôli týmto so­ciál­nym sie­ťam máme ten­den­ciu po­rov­ná­vať sa, treba si však uve­do­miť, že to nie je re­a­lita.

Čo mla­dým spô­so­buje dep­re­sie? Je to kvôli tomu, že nám hneď všetko ne­výjde podľa na­šich pred­stáv?

Ja si mys­lím, že táto zmena, ktorá na­stala v na­šej kul­túre a v na­šej spo­loč­nosti je zi­de­a­li­zo­vaná. Ideál člo­veka je byť úspešný, vý­konný a šťastný. Čo nemá nič spo­ločné s re­a­li­tou, pre­tože ne­mô­žeme byť stále iba štastní a usmie­vať sa. Je to tak, akoby sme emó­cie ako smú­tok, hnev, zlosť, skla­ma­nie nech­celi pre­ží­vať a nech­celi si ich pri­pus­tiť. Často po­u­ží­vame po­jem dep­re­sia v bež­nej kon­ver­zá­cii a zne­uží­vame tento po­jem aj na stav, keď cí­time ne­jakú ne­po­hodu. Treba si však uve­do­miť, že dep­re­sia je cho­robný stav a nie len naša ne­po­hoda, smú­tok alebo ne­spo­koj­nosť.

zdroj: fre­e­pik

Pri vý­bere za­mest­na­nia pri­hlia­dame na to, či je daná spo­loč­nosť úspešná, vý­znamná a me­dzi ľuďmi známa. Prečo je pre nás sta­tus firmy tak dô­le­žitý?

Vy­tvára nám to tú ma­te­riálnu ale aj osobnú hod­notu. Keď pra­cu­jeme v ne­ja­kej vý­znam­nej firme, tak to zna­mená, že aj my sme vý­znamní, pre­tože mô­žeme pra­co­vať v ta­kejto firme.

Kedy sa môžu ma­te­ria­lis­tické hod­noty v nás zme­niť?

Zmena môže na­stať vtedy, keď sa v ži­vote ocit­neme v ne­ja­kej si­tu­ácii, pri kto­rej na­stane zlom a my si uve­do­míme tie pravé hod­noty.

V práci nech­ceme se­dieť 8 ho­dín a už vô­bec nie o mi­nútu dl­h­šie. Je správne ne­chať za­mest­nan­com voľ­nosť a fle­xi­bilný pra­covný čas? Je tak ich práca efek­tív­nej­šia?

Je to veľmi in­di­vi­du­álne. Kon­ti­nu­ál­nych 8 ho­dín ne­do­ká­žeme efek­tívne pra­co­vať. Sú však za­mest­nanci, ktorí vy­slo­vene po­tre­bujú hra­nice a ur­čenú pra­covnú dobu, pre­tože v sebe ne­majú vy­tvo­renú vnú­tornú dis­cip­línu. Nie­kto tú vnú­tornú dis­cip­línu v sebe má a do­káže si svoj čas ustrá­žiť a do­káže po­dať svoj ma­xi­málny vý­kon, aj keď nemá ur­čené hra­nice zvonka.

Pridať komentár (0)