S najväčšou pravdepodobnosťou žijeme v simulácii, zhodujú sa Musk aj vedec Tyson

Je svet okolo nás skutočný, alebo sme súčasťou simulácie, ktorú vo svojej „videohre“ ovládajú mimozemské bytosti? Téma, ktorá je súčasťou čoraz viacerých serióznych akademických diskusií, už nepatrí len do kategórie absurdných. Potvrdzujú to aj populárne osobnosti.

Umelá inteligencia a digitálna grafika sú čoraz realistickejšie a dá sa predpokladať, že ich onedlho nebudeme môcť rozpoznať od reality, uvádza Quark. Dôležitú rolu vo vyvolaní tejto diskusie zohráva hypotéza simulácie. Jej súčasnú podobu spopularizoval švédsky filozof Nick Bostrom. Medzi jej zástancov patrí aj Elon Musk. 

Žijeme v hre?

Začiatky komunikácie ohľadom tejto problematiky siahajú už do 4. storočia p. n. l., keď Platón vyslovil teóriu, že ľudia nevnímajú svet taký, aký v skutočnosti je. Všetko, čo vidíme, je podľa neho len odraz tieňov na stenách. 

 „Útok na realitu“ spustil Bostrom v roku 2003, keď na internete uverejnil svoju hypotézu, v ktorej hovorí o živote ako o možnej počítačovej simulácii. 49-ročný filozof z Oxfordskej univerzity do nej vpísal svoje domnienky, ktoré sú zaujímavé a ťažko vyvrátiteľné.

„Ak vo vesmíre dlhodobo existujú technologické civilizácie a riadia počítačové simulácie, musí existovať obrovské množstvo simulovaných realít s obyvateľmi s umelou inteligenciou, ktorí nemusia mať potuchy, že žijú v hre, rovnako ako my. Tieto bytosti by si mohli predstavovať, že sú skutočné, ale nemali by žiadnu fyzickú podobu, existovali by iba v rámci simulácie.“

Na tieto slová neskôr reagovali Elon Musk i astrofyzik Neil deGrasse Tyson. „Ak do úvahy zoberieme akékoľvek zlepšenie, hry neskôr budú nerozoznateľné od reality. S najväčšou pravdepodobnosťou sme v simulácii,“ povedal Musk.

Tyson súhlasí a hypotéze dáva z pohľadu správnosti šancu „viac než 50 na 50“, pričom dodáva, že „si praje, aby mohol nájsť nejaký silný argument proti, ale nevie nájsť žiaden,“ uvádza NBC.

Dva typy simulácií

Vedci nad celou problematikou začali uvažovať a pred mesiacom prišli so zaujímavou špekuláciou. Postaral sa o ňu ruský počítačový vedec univerzity v Louisville a riaditeľ laboratória pre kybernetickú bezpečnosť Roman Jampolskij, ktorý sa na celú situáciu pozerá svojimi očami.

Niektorí ľudia si myslia, že je hypotéza simulácie iba stratou času, lebo ju nemožno otestovať, na čo Jampolskij odpovedá vo svojej hypotéze. Podľa IFL Science predpokladá, že sú dva typy simulácií, v ktorých by sme mohli byť.

„Čiastočná simulácia, v ktorej sa simuluje virtuálne prostredie a do ktorej sú vsunutí nesimulovaní agenti, niečo podobné nazývame virtuálna realita,“ píše vo svojej hypotéze, „alebo plná simulácia, v ktorej sa generuje prostredie aj agenti (my)“. 

Prípadné tri možnosti

Počítače budú stále výkonnejšie, efektívnejšie a je pravdepodobné, že niekedy v ďalekej budúcnosti budú môcť simulovať celý tento vesmír. Spolu s ním, samozrejme, aj celú fyziku, chémiu a biológiu, ktorú pociťujeme v našom svete. Pokiaľ ho naši ďalekí potomkovia zostroja, vytvoria nespočetné množstvo simulovaných bytostí. 

Ak sa tak stane, ostávajú nám iba tri možnosti. Naši potomkovia buď nikdy nebudú schopní vyvinúť technologickú schopnosť verne simulovať vesmír, alebo ju vyvinú, ale rozhodnú sa, že nebude simulovať vesmír. V treťom prípade žije väčšina všetkých vedomých entít, vrátane nás, v simulácii. 

Argument simulácie je spomedzi všetkých filozofických myslení, ktoré spochybňujú našu realitu, najnovší. Filozofi sa už od nepamäti zaoberajú otázkou, či je naša realita výtvorom zla a démonov, alebo žijeme v niekoho sne. Podľa nich je hypotéza simulácie dobrá, nekončí však dilemou, ale dokonca trilemou.

Ide o tri spomínané tvrdenia, alebo možnosti, z ktorých musí byť jedna pravdivá, ale nedá sa presne určiť, ktorá z nich. 

VIDEO: Takto sa šíri koronavírus v nevetranej reštaurácii. Skvelá simulácia to detailne zobrazuje

Je veľmi pravdepodobné, že naša generácia neprinesie odpovede na všetky tieto otázky. Možno ani tá po nej a možno žiadna. Dalo by sa tiež povedať, že počítače, ktoré budú v budúcnosti zostrojené, nikdy nebudú mať dostatočný výkon na simuláciu vesmíru. 

Je tu tiež šanca, že budúce generácie budú odsudzovať simuláciu vedomia. Bez ohľadu na to, čomu sa rozhodneme veriť, naše argumenty budú len ďalšími, ktoré túto problematiku posunú vpred. V opačnom prípade môžeme všetky argumenty spochybniť, čím vytvoríme ďalšie hypotézy.