Šéfkuchár Gabo Kocák: Mali by sme podporovať farmárov a zaujímať sa o veci z regiónov

Kávičkári.sk / 12. marca 2018 / Food biznis

zdroj: Archív Hotel Lomnica

Pô­vodne sa chcel stať ve­te­ri­ná­rom, čo sa mu (pre nás na­šťas­tie) ne­po­da­rilo. Mi­luje hory a nemá rád ru­žič­kový kel. Naj­viac sa asi do­stal do po­zor­nosti Slo­vá­kov v te­le­víz­nej re­lá­cii, kde varí veľmi rýchle a vy­ni­ka­júce re­cepty. Na nás si však vy­hra­dil viac ako pät­násť mi­nút ;)

Čí­tala som, že ste vy­štu­do­vali stro­jár­sku prie­my­slovku – chceli ste pô­vodne iné za­mest­na­nie?

Úplne pô­vodne som vlastne chcel ísť na ve­te­rinu. Bol som aj na pri­jí­ma­cích skúš­kach, ale som ich ne­spra­vil. Takže som rýchlo pre­mýš­ľal, čo bu­dem ro­biť. A ďal­šia al­ter­na­tíva bola poľ­no­hos­po­dár­ska prie­my­slovka so za­me­ra­ním „Au­to­ma­ti­zá­cia a me­cha­ni­zá­cia v ži­vo­číš­nej vý­robe“. Keď som skon­čil školu, naj­skôr som ro­bil pár ro­kov vo Vý­cho­do­slo­ven­ských že­le­ziar­ňach a po­tom som hneď na­stú­pil do vo­jen­skej služby. Tam som sa spoz­nal s ta­kým cha­la­nom, ktorý va­ril. Aj doma sme k tomu mali vždy blízko, môj otec va­ril. V ro­dine som mal silný zá­klad. A s tým cha­la­nom sme sa stre­tá­vali aj ne­skôr po vojne – vždy sme or­ga­ni­zo­vali ne­jaké „žúrky“ a chaty a stále som va­ril ja. On bol síce vy­učený ku­chár, ale ja som va­ril vždy, kým os­tatní žú­ro­vali. Ba­vilo ma to. On po­tom od­išiel do Ne­mecka a jed­ného pek­ného dňa mi za­vo­lal s tým, že po­tre­buje ku­chára. Od­išiel som a všetko sa to za­čalo.

Máte taký cit pre chute, vždy viete „ud­rieť kli­nec po hla­vičke“, správne spá­jať chute… To ste sa mu­seli nie­kde na­učiť alebo to ide z Vás? Dá sa to vô­bec na­učiť?

Ne­viem, či sa to dá na­učiť. Mys­lím si, že každý pri­šiel na svet preto, aby tu niečo za­ne­chal. Každý má svoj vý­znam na Zemi. A mo­jou úlo­hou je spá­jať, a preto spá­jam chute. Ro­bím to tak, ako to cí­tim. Ne­mám rád „vy­hro­tené“ chute a prí­liš ex­trémne. Via­cerí ľu­dia mi aj po­ve­dali, že mám takú „žen­skú“ ku­chyňu. Sú to jemné chute, ale na­priek tomu vý­razné. V mo­jich jed­lách sa chute ne­bijú, mám rád har­mó­niu v jedle. Zna­me­ním som „váhy“, čiže v mo­jom ži­vote pre­vláda har­mó­nia a ume­nie. A mys­lím si, že som va­ril aj dávno pred­tým, ako som pri­šiel sem – že som va­ril aj v mi­nu­lých ži­vo­toch. Mne to tak jed­no­du­cho na­padne a skú­šam. Všetko je to o skú­šaní. Kre­a­ti­vita sa dá ur­čite na­učiť. Ale to, že člo­vek vie jedlo do­chu­tiť ex­trémne dobre a presne to sedí väč­šine ľudí, na to mám asi dar. Tak to cí­tim a sna­žím sa to pre­niesť aj na ta­nier.

Ako ste sa po­tom do­stali ku ku­chár­skemu ume­niu?

Keď som pri­šiel do Ne­mecka, bol to pre mňa úplný za­čia­tok. Ne­mal som ani po­trebné do­klady. Od­išiel som tam v čase, keď bolo po­trebné ví­zum v pase, dalo sa ísť ma­xi­málne na 2 roky. Bolo to v roku 1999 – hra­nice už boli ot­vo­rené, ale stále pla­tila ví­zová po­vin­nosť. Ta­kisto člo­vek po­tre­bo­val pra­covné po­vo­le­nie. A ten môj ka­ma­rát, blá­zon, mi všetky po­vo­le­nia vy­ba­vil. Až po nie­koľ­kých ro­koch som si uro­bil školu. Do Ne­mecka som išiel s tým, že som roz­prá­val ne­mecky, pre­tože v Me­dzeve, od­kiaľ po­chá­dzam, boli kar­pat­skí Ne­mci. U nás v ro­dine sa vždy roz­prá­valo ma­ďar­sky a ne­mecky, takže zá­klady som mal. As­poň som si mys­lel, že mám. Keď som však pri­šiel do Ba­vor­ska a pre­ho­vo­ril na mňa šéf­ku­chár, bol som úplne mimo, nič som mu ne­ro­zu­mel (smiech). Tam som za­čí­nal v „stu­de­nej ku­chyni“ so ša­látmi a pred­jed­lami ty­pic­kými pre ba­vor­skú ku­chyňu. Ne­skôr som pri­pra­vo­val ná­rezy na ra­ňajky, teplé pred­jedlá, po­stupne až do „tep­lej ku­chyne“ k mäsu a hlav­ným jed­lám. Cel­kom ma to po­hl­tilo. Za­čal som sa viac zau­jí­mať aj o víno. Kú­pil som si množ­stvo kníh o víne a gas­tro­nó­mii. Veľa pe­ňazí som „vra­zil“ aj do vína. Mal som ho pod po­ste­ľou a po­tom sme to s bra­tom všetko „vy­chľas­tali“.

Veľa vecí ma zau­jí­malo, tak som si hľa­dal pries­tor, kde by som sa mo­hol zdo­ko­na­ľo­vať. Kú­sok od­tiaľ bol Salz­burg, ktorý vtedy žil gas­tro­no­micky úplne inak. Vtedy tam ot­vá­rali päť­hviez­dič­kový ho­tel In­ter­Con­ti­nen­tal, v kto­rom boli 3 re­štau­rá­cie. V jed­nej z nich va­ril šéf­ku­chár, ktorý mal mi­che­lin­skú hviezdu. Zho­dou okol­ností sa ria­di­teľ toho ho­tela po­znal s ria­di­te­ľom ho­tela, v kto­rom som pra­co­val, tak som ho pop­ro­sil, či mô­žem po­čas svo­jich voľ­ných dní pra­co­vať za­darmo v In­ter­Con­ti­nen­tali. Bolo mi to umož­nené, a tak som dva roky pra­co­val 5 dní v týždni ako sous chef vo svo­jej práci a dva dni v týždni za­darmo v In­ter­Con­ti­nen­tali. Tam som po prvý raz za­žil pravú mi­che­lin­skú ku­chyňu. Tá re­štau­rá­cia sa ot­vá­rala v máji a hneď v ok­tóbri do­stali hviezdu. Bola to „pecka“! Po tých dvoch ro­koch som za­čal mať po­cit, že je čas ísť ďa­lej. Tak­tiež mi kon­čila plat­nosť do­kla­dov v Ne­mecku, ale ešte som nech­cel ísť do­mov. Pra­co­val som teda chvíľu na­čierno v Ra­kúsku, kým som si vy­ba­vil „pa­piere“. V Ra­kúsku bolo oveľa ťaž­šie zís­kať po­vo­le­nie. Do­stal som ho a pra­co­val som na „Ski Hütte“ pri ly­žiar­skom stre­disku. Bola tam však veľmi dobrá ku­chyňa.

„Viac po­dob­ných člán­kov náj­deš na Ká­vič­kári.sk.“

Ne­skôr som sa do­stal do Ika­rus v Red Bull Han­gar 7 v Salz­burgu, kde som sa spoz­nal s Dra­ga­nom, ktorý je ako môj druhý brat. S ním som bol ne­skôr vo Fran­cúz­sku a pu­to­vali sme po Európe. My sme spolu za­čí­nali v Ra­kúsku, kde som ja pra­co­val pr­vý­krát „na­čierno“ a on tam bol sous chef. Veľmi mi im­po­no­val tým, že je Srb. Bol to mladý cha­lan, úplne sme si sadli. Mal veľmi veľa ve­do­mostí už vtedy a ja som chcel byť ako on. Po­tom sa naše cesty roz­išli – ja som na­stú­pil do re­štau­rá­cie Han­gar 7, on z nej od­chá­dzal. To sme však už boli v kon­takte a naše cesty sa opäť stretli, on pra­co­val ako exe­cu­tive chef, ja šéf­ku­chár a pra­co­vali sme spolu 2 roky. Po­tom sme sa opäť roz­de­lili… Takto sme spolu „pu­to­vali“, až som sa do­stal do le­velu, že mi to va­re­nie, mys­lím, cel­kom išlo. Vtedy som mal  jedno po­du­ja­tie v Ko­ši­ciach, kde bolo nie­koľko no­vi­ná­rov. Ro­bil som tam roz­ho­vor do ča­so­pisu. Po evente som sa vrá­til späť do Ra­kúska a po nie­koľ­kých me­sia­coch mi vo­lal ten no­vi­nár s tým, že má dob­rého zná­meho, ktorý ot­vára v Ska­lici ne­jaký kon­cept a chcel by gas­tro­no­micky po­môcť. Tak som pri­šiel na se­dem me­sia­cov na Slo­ven­sko.

V tom čase som tu už mal ne­jaké zná­mosti, po­znal som zo­pár ku­chá­rov, tak sme uro­bili event u Peťa Haina vte­daj­šieho ria­di­teľa re­štau­rá­cie Al­brecht. Šéf­ku­chá­rom tam vtedy bol Pat­rik Led­nár a po­du­ja­tie malo veľký úspech. Preto sme uro­bili ešte je­den. A po tom dru­hom mi vo­lal Peťo Hain, že ho oslo­vili z ho­tela Kem­pin­ski, že hľa­dajú exe­cu­tive chefa. Vtedy som to od­mie­tol, pre­tože som nech­cel ro­biť také veľké ak­cie. Me­siac na to mi však vo­lali opäť, že hľa­dajú šéf­ku­chára do Kem­pin­skeho v Tat­rách. To už mi znelo zau­jí­ma­vej­šie. Mal som to aj bliž­šie do­mov, sú to Tatry. Stre­tol som sa s pred­se­dom pred­sta­ven­stva, do­hodli sme sa, že tam pôj­dem na ví­kend a v pon­de­lok sme sa stretli a ja som tú prácu zo­bral. V Tat­rách som si to tro­chu „upra­tal“ a za­čal som svoju cestu „se­ba­poz­ná­va­nia“ a tvo­re­nia svojho ru­ko­pisu. To bolo v roku 2011. Do­vtedy som sa vždy chcel po­do­bať nie­komu, vy­rov­nať sa mo­jim vzo­rom a toto bolo prvé také moje miesto. Bum! Päť­hviez­dič­kový ho­tel a rovno som bol šéf­ku­chár. Pred­tým som už mal rôzne po­zí­cie sous chef a pod., ale predsa ako šéf­ku­chár päť­hviez­dič­ko­vej re­štau­rá­cie mu­sím aj udá­vať tón a sme­ro­va­nie ce­lej re­štau­rá­cie. Tam sa to všetko za­čalo.

Po dvoch ro­koch va­re­nia v Kem­pin­skom sme to, mys­lím, na­sta­vili veľmi dobre a fun­guje to tam do­te­raz. Tá ku­chyňa je na tom oveľa lep­šie ako pred­tým, keď ju ne­viedli Slo­váci. Aj bý­valý šéf­ku­chár To­máš Tej­bus sa veľa na­učil a vie­dol to dob­rou ru­kou. Po­tom som však za­čal pre­mýš­ľať, čo ďa­lej. Či pôj­dem opäť nie­kam ro­biť pod nie­koho, vždy bude na mňa nie­kto do­hlia­dať, ako to ro­bím a prečo to tak ro­bím a ne­bude to moja ví­zia. V Ke­pin­skom som spoz­nal aj moju man­želku, ktorá tiež pra­cuje v gas­tro­nó­mii. Má to aj v ro­dine – jej otec To­máš varí fa­mózne thaj­skú a ázij­skú ku­chyňu, čiže mala dobrý zá­klad. Tak sme si po­ve­dali: Poďme skú­siť ot­vo­riť niečo svoje. Tak sme si ot­vo­rili spolu vlastnú re­štau­rá­ciu. A po­tom pri­šiel pán Bar­don a dnes som v Lom­nici.

Čo je pre Vás naj­dô­le­ži­tej­šie, čo ste sa na­učili v za­hra­ničí?

Ur­čite je to dis­cip­lína v ku­chyni a mať úctu k pro­duk­tom, vá­žiť si ich. Tak­tiež je dô­le­žitá čis­tota. Ta­kéto skú­se­nosti člo­veka veľmi vy­for­mujú. Je to ako na vojne. Ľu­dia ťa for­mujú, pre­tože tie mi­che­lin­ské ku­chyne sú veľmi striktné a každý tam bo­juje o svoje miesto, je tam veľa dob­rých ku­chá­rov. Je to je­den tím, ale každý je vlastne aj sám za seba. Keď člo­vek urobí nie­koľko chýb, roz­lú­čia sa s ním. Na to miesto ča­kajú ďalší. Vkladá sa ma­xi­málna dô­vera do tých, čo tam pra­cujú, pre­tože mu­sia veľa vecí rie­šiť, or­ga­ni­zo­vať a pra­co­vať aj sa­mos­tatne. Ur­čite som sa na­učil aj veľa v sú­vis­losti s or­ga­ni­zá­ciou. Veci treba rie­šiť hneď – žiadne „Po­čkaj“„Po­tom“. Člo­vek musí byť fle­xi­bilný.

Všetko to sú­visí s dis­cip­lí­nou. Kladú sa vy­soké fy­zické aj psy­chické ná­roky na ľudí. A je úžasné, že sme to ako mladí ľu­dia do­ká­zali! Išli sme za svo­jím cie­ľom, mali sme svoju ví­ziu a hnala nás do­predu. V za­hra­ničí sa člo­vek na­učí aj spoz­ná­vať ži­vot a rie­šiť re­álne prob­lémy. A v ku­chyni sa člo­vek na­učí veľa vecí, ktoré vy­užije aj v re­ál­nom ži­vote. Práca v ku­chyni je na­ozaj tvrdá ro­bota. Hlavne v špič­ko­vých re­štau­rá­ciách je to veľmi ná­ročné. Nie­ktorí šéf­ku­chári sú cho­le­rici, vi­del som cha­la­nov, ktorí pla­kali alebo od­išli na 2 dni, psy­chicky to ne­z­vládli. Tam musí byť člo­vek na­ozaj fit. Ur­čite to nie je práca pre kaž­dého. Ľu­dia u nás ne­ve­dia, čo je to na­ozaj pra­co­vať 14-15 ho­dín, drieť, roz­mýš­ľať. A nie­kedy ísť na­ozaj z po­sled­ného, ale vždy sa dá ne­jako mo­ti­vo­vať a po­zbie­rať sa. Ta­káto skú­se­nosť v za­hra­ničí dá člo­veku na­ozaj veľa.

Kto Vás na­učil naj­viac? Na koho si ešte dnes, už ako pro­fe­si­onál, aj tak stále spo­me­niete? A prečo?

Je veľa ľudí, na kto­rých spo­mí­nam. Nie­len zo šéf­ku­chá­rov, ale aj cha­la­nov, s kto­rými som ro­bil. Via­cerí boli zo Švaj­čiar­ska, z Ta­lian­ska… Každý pri­nie­sol svoje „know-how“ a to bolo presne to vý­ni­močné. V mi­che­lin­ských re­štau­rá­ciách sú ľu­dia z ce­lého sveta, každý dá do toho jedla „niečo svoje“, a takto vzni­kajú kon­cepty a úžasné veci na ta­nieri. Každý má ne­jakú ví­ziu, vlastný ru­ko­pis a tie jedlá sú po­tom „mega dobré“.

Čo si mys­líte o gas­tro­nó­mii na Slo­ven­sku? Zlep­šu­jeme sa?

Mys­lím si, že tu vždy bo­ju­jeme všetci proti sebe. A vô­bec ne­viem prečo. (smiech) Máme v men­ta­lite, že sa ne­us­tále po­rov­ná­vame, roz­de­ľu­jeme – kto je dobrý a kto nie je dobrý. Keď sa len po­zriem na našu fa­ce­bo­okovu stránku – ľu­dia tam ob­čas píšu ka­de­jaké hlú­posti. Treba im za to po­ďa­ko­vať. Ja som rád, že sú tam aj po­zi­tívne ohlasy či po­známky aj na moju osobu. Mys­lím si však, že je to všetko o egu. Nie­ktorí ľu­dia si skrátka po­tre­bujú po­hlad­kať svoje ego a „kop­núť si“. Mys­lím si však tiež, že gas­tro­nó­mia spája. Nie­len chute, ale aj ľudí. A keďže ten gas­tro­no­mický svet na Slo­ven­sku nie je až taký veľký, mali by sme dr­žať všetci spolu a ro­biť to pre dobro veci. To mi tu chýba. Ne­rie­šiť, kto je prvý, druhý, piaty… kto má čo, kto čo nemá a kto je dobrý. Všetci sme dobrí – všetci tí, ktorí to ro­bíme zo srdca, sme pre to za­pá­lení a ro­bíme to pre ľudí. Všetci sme na jed­nej lodi. Ne­treba to po­rov­ná­vať. Aj naše skú­se­nosti chceme všetci za­ne­chať ďa­lej mla­dým ľu­ďom, ktorí prídu po nás. Je to taký ko­lo­beh. Bu­dujme, spá­jajme sa, dr­žme spolu. V za­hra­ničí sa všetci spolu stre­tá­vajú, ro­bia rôzne sym­pó­ziá, me­e­tingy, brie­fingy… Tak sa poďme aj my spá­jať.

Aké sú podľa Vás služby v gas­tro­nó­mii?

Mys­lím si, že gas­tro­nó­mia na Slo­ven­sku je kva­litná. Ne­mu­síme ho­vo­riť o kon­krét­nych re­štau­rá­ciách a kto aký je, ale je tu už kva­litná gas­tro­nó­mia, vý­borné re­štau­rá­cie. Dá sa tu vy­ni­ka­júco na­jesť, sú tu rôzne kon­cepty od slo­ven­ských až po ázij­ské, čo je úplne su­per. Možno ešte čo mi tro­chu chýba – po­kúsme sa viac vlo­žiť to „slo­ven­ské“ do toho. Snažme sa pod­po­riť far­már­sku po­li­tiku, viac sa zau­jí­mať o veci z vlast­ných re­gi­ó­nov a po­dobne. Se­zón­nosť ani nie je téma, to by malo byť sa­moz­rej­mos­ťou v kaž­dej ku­chyni. A hlavne si ne­zá­vi­dieť. Ve­dieť byť spolu a rie­šiť veci spolu.

A akí sú Slo­váci hos­tia? Vieme oce­niť dobré kva­litné jedlo?

A čo je dobré? Pre kaž­dého je niečo iné dobré. Je to veľmi in­di­vi­du­álne. Mys­lím si, že ľu­dia hľa­dajú zá­ži­tok, preto cho­dia do re­štau­rá­cií, ako je tá naša Sissi. A je na nás, aký zá­ži­tok im po­núk­neme a či to bude dobré.

Čo je pre Vás TOP vo Va­šej práci? Čo by ste chceli ešte do­siah­nuť?

Mám takú ví­ziu. Ne­viem, či je gas­tro­no­mická, ale chcem byť vy­rov­naný sám so se­bou. Mys­lím si, že keď toto do­siah­nem, pôjde všetko v ži­vote úplne ľahko. Aj v práci, aj v sú­kromí. Ne­chá­vam to však ply­núť. Ur­čite sa všetci chceme spo­loč­nými si­lami do­stať, preto to ro­bíme. Ja osobne už ne­mám ne­jakú métu, za kto­rou by som cie­ľa­ve­dome šiel. Chcem byť šťastný a som šťastný, na­pĺňa ma to, čo v ži­vote ro­bím. Mys­lím si, že to je naj­viac.

Keď tvo­ríte menu do re­štau­rá­cie… ako to pre­bieha?

Pri­veľmi nad tým ne­pre­mýš­ľam, pri­chá­dza to zvnútra. Ne­fun­guje to tak, že si sad­nem a roz­mýš­ľam: Čo bu­dem te­raz va­riť?. Vtedy ne­na­padne člo­veku nič. Ja po­tre­bu­jem mať čistú hlavu, ne­mys­lieť na nič a vtedy to pri­chá­dza zvnútra. Na­padne mi ne­jaká su­ro­vina a už kre­ujem v hlave, čo s ňou. Alebo niečo vi­dím – keďže sme v Tat­rách, je tu veľa prí­rod­ných vecí a sna­žím sa ro­biť takú prí­rodnú, pri­ro­dzenú ku­chyňu.

Na aký svoj ne­tra­dičný re­cept si spo­me­niete?

Hm, bolo toho veľa. Ro­bili sme na­prí­klad sluku, čo je per­natá di­vina, a v na­šich kon­či­nách je ne­tra­dičná. Vy­rá­bali sme aj zmrz­linu z horca – pri tom bola vý­zva uro­biť to tak, aby zmrz­lina ne­bola prí­liš horká. Skú­šali sme vše­ličo možné, čo tu v ho­rách ras­tie: od ih­li­čia, cez rôzne by­liny, trávu… Mali sme sor­bet z lu­činy – zo ze­le­nej trávy.

Aká je Vaša ob­ľú­bená su­ro­vina? Je niečo, s čím rád pra­cu­jete? Alebo na­opak, čo by ste vo svo­jej ku­chyni vô­bec ne­pot­re­bo­vali?

Asi ne­mám nič na­job­ľú­be­nej­šie. Všetky su­ro­viny majú svoj po­ten­ciál a hod­notu, zá­leží iba na tom, ako ich člo­vek spra­cuje a koľko ener­gie im odo­be­rie alebo pridá. Zá­kla­dom je, aby bol pro­dukt dobrý. Ak je dobrý a my ho vieme spra­co­vať na špič­ko­vej úrovni, tak to jedlo ne­môže byť zlé. Ak člo­vek do toho jedla dá všetko, čo má doň dať – svoje know-how, svoj ru­ko­pis, cha­rak­te­ris­tiku a emó­ciu – musí to byť dobré. Emó­cia je veľmi dô­le­žitá, ľu­dia ju cí­tia v jedle. A ak je správne do­chu­tené, chute sú v ňom pre­po­jené, je tam jem­nosť, niečo chrum­kavé, stu­dené, teplé… Je tam prosto har­mó­nia. A to, že to na ta­nieri vy­zerá jed­no­du­cho, ne­zna­mená, že to je jed­no­du­ché. Hlavne, tie naj­jed­no­duch­šie veci sú tie najz­lo­ži­tej­šie. Mám však veľmi rád ryby – ryba je veľmi fle­xi­bilná su­ro­vina. Mám rád všetko, čo je dobré. A ne­mám rád ru­žič­kový kel (smiech). Hlavne v po­lievke.

Keďže sme „ká­vič­kári“… Aký je Váš vzťah ku káve? Pi­jete ju? Vy­chut­ná­vate si ju alebo je to iba „ži­vo­ta­bu­dič“? :)

Pi­jem kávu. Boli časy, keď som denne vy­pil 10 ris­tretto káv. Te­raz si dám rad­šej fer­men­to­vaný čierny čaj Pu-ehr. Ur­čite však mám rád kávu. Káva je pre mňa jedna veľká vý­zva, vždy bola, je a bude. Mal som to­tiž dva eventy, pre ktoré som vy­tvo­ril nie­koľko cho­dové menu iba z kávy – káva tvo­rila pod­statnú su­ro­vinu v kaž­dom jedle. Káva je úžasná vec. Úžasne sa kom­bi­nuje na­prí­klad s mä­som. Mali sme na­prí­klad v menu: ho­lub + káva + lies­kové ore­chy; o de­zer­toch ani ne­ho­vo­rím. De­zerty z kávy sú pre mňa TOP. Ta­kisto môže byť v pred­jed­lách. Káva je veľmi va­ria­bilná, fle­xi­bilná su­ro­vina a veľmi rád po­u­ží­vam kávu vo va­rení. Takže ju vy­uží­vam nie­len v te­ku­tej po­dobe – ro­bili sme jedlé pa­piere, po­u­ží­vali sme ju ako prach do omáčky a pod. Vieme va­riť s ká­vou a vďaka Bohu za túto su­ro­vinu. Vďaka za to, že nie­kto pri­šiel na to, čo s ňou ro­biť, aby bola taká, ako ju po­známe dnes. Ur­čite som ká­vič­kár, hoci nie tak, ako ke­dysi, ale vždy si rád dám dobré ris­tretto s krás­nou pe­nou, bez mlieka.

Ešte by som chcel na zá­ver do­dať, že te­raz se­díme na te­rase, je tu 23°C, máme krásny vý­hľad na stromy. A ne­viem, či ne­pôj­dem ob­jí­mať stromy do parku. Po­zdra­vu­jem všet­kých či­ta­te­ľov ka­vič­kari.sk. A príďte, príďte ochut­nať a zdie­ľať s nami ra­dosti aj sta­rosti. Máme aj novú pec a všetko bude pri­pra­vo­vané priamo pred Vami. Te­ším sa!

zdroj: ka­vic­kari.sk

Pridať komentár (0)