Slovák žil celý rok v Brazílii: Zažil biedu v slumoch, chytal pirane a bál sa iba jaguára

Väčšina turistov i cestovateľov strávi vo svojej destinácií pár dní či týždňov. To poskytuje dosť času na akúsi ochutnávku danej krajiny a často sa takto dostaneme k tomu najzaujímavejšiemu, čo ponúka.

Slovenský cestovateľ, Kysučan Zdenko Somorovský na to šiel inak. V Brazílii strávil celý rok svojho života. Pracovať s miestnymi ľuďmi, chodiť do ich komunity a ešte sa potom vybrať na tisíce kilometrov dlhú cestu naprieč štátom, plaviť sa tisíce kilometrov po Amazonke, stretnúť sa s domorodými Indiánmi, to už je na hlbšie spoznanie a pochopenie krajiny celkom slušná doba.

zdroj: Unsplash/ Agustin Diaz Gargiulo

zdroj: Slovaktraveler.sk/ Zdenko Somorovský

Slovenský cestovateľ už dlhšie píše o svojich putovaniach po svete na svojom blogu, no až pri návšteve najväčšej krajiny Južnej Ameriky sa pustil do písania knihy. V nej opísal všetky podstatné zážitky a informácie, tvorba od prvého riadka po posledný mu zabrala niekoľko rokov. 

V rozhovore s ním sme sa dozvedeli, aké to bolo byť v známych slumoch, či sa dostal do nebezpečných situácií, ako si pravidelne pýtal v obchode „análny otvor“, čo by si mal v Brazílii vidieť, zažiť, ochutnať. Reč ale prišla aj na jeho boj so zákernou chorobou, ktorá mu skrížila cestu. 

 

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa zdenko somorovsky (@slovaktraveler.sk)

Začnime nejakou zaujímavou alebo vtipnou príhodou, ktorá sa ti na cestách stala.

Stalo sa mi tam niekoľko vtipných trapasov spojených s portugalským jazykom. Keď som prišiel do Brazílie, nevedel som ním ešte dobre rozprávať.

V pekárni sa kupuje pečivo na váhu a v tej, do ktorej som chodil, pracovali tri ženy. Vždy sa na mňa krásne usmievali. Naučil som sa ako sa hovorí chlieb, bolo to jednoduché slovo – pão.

Problém bol v tom, že som ho vyslovoval slovenským prízvukom, teda bez brazílskej nosovej intonácie. Znamenalo to, že som si namiesto chleba takmer celý mesiac pýtal: „Jeden análny otvor, prosím.“

Upozornil ma na to až môj kamarát Marcelo. Bola to hanba, ale aspoň som pochopil, prečo sa na mňa tie ženy tak krásne usmievali. Bavili sa na mne. Na cudzincovi, ktorý nevie poriadne vysloviť ani chlieb. Teraz už viem, že to je nosový prízvuk a pri rozprávaní treba slová tlačiť smerom hore k nosu.

Zažil si aj niečo nebezpečné? Južná Amerika je známa svojou kriminalitou.

Zažil som niekoľko hraničných situácií, hlavne keď som po Brazílii stopoval. Domáci to neodporúčajú, lebo je to nebezpečné, ale ja som vedel, že pokiaľ chcem z krajiny čo najviac vidieť, musím to vyskúšať.

Raz, keď som stopoval do Ria de Janeiro, mi na výpadovke zastavila biela dodávka, vodič otvoril okno, rýchlo vystrčil ruku a zakričal: „Da me dinheiros!“ (Daj mi peniaze!) a prstami pritom imitoval zbraň.

Tento článok je dostupný členom Startitup PREMIUM

---

Dočítať zadarmo

Prihlásiť sa Ponuka predplatného

V článku sa po odomknutí dozvieš

• Prečo môže byť tvoja portugalčina v Brazílii na smiech
• Ako na neho z dodávky kričali „Daj mi peniaze!“ a čo sa dialo po tom, keď do nej nastúpil
• Aké to je v slumoch a čo sa tam za 10 rokov výrazne zmenilo
• Kto všetko je „Brazílčan“?
• Ako spomína na tisíce kilometrov dlhú plavbu po vodách Amazonky a jej domorodých obyvateľov
• Čo by si mal v Brazílii vidieť, zažiť a ochutnať
• Prečo je Zdenko vďačný za skúsenosť s rakovinou

Po odomknutí tiež získaš

• Články bez reklám
• Neobmedzený prístup k viac ako 75 000 článkom