Slovenka Lucia Tallova svojím pozoruhodným maliarskym štýlom zaujala svetové metropoly

Talent Lucia Tallová absolvovala štúdium v ateliéri Ivana Csudaia na bratislavskej VŠVU. Pomerne rýchlo si dokázala zadefinovať svoj osobný umelecký program, ktorý s istotou obhájila už na škole.

Luciine začiatky na škole však neboli ľahké. Nechali ju prejsť pod podmienkou, že zmení odbor a odíde, venovala sa totiž čipke, ktorá jej vôbec nevyhovovala. „Kamaráti mi hovorili, nech idem na kamenosochárstvo, že je tam super. A ja som im len vravela: veď ja som zasekla šijací stroj, viete si predstaviť, čo sa mi stane s karbobrúskou?“ vyjadrila sa pre kultura.sme.sk

K dosiahnutiu špecifického vizuálneho efektu vo svojich dielach využíva najmä kontrast urbánneho alebo industriálneho prostredia s motívmi čipiek, ktorých raster prenáša na plátno vo viac či menej výrazných vrstvách. Obrazu tak vtláča stopu nostalgie a intimity, vyvoláva zdanie osobných spomienok spojených s chladnými, neosobnými miestami ako sú továrne, prístavy, paneláky, či opustené megalomanské komplexy budov.

Pri pohľade na väčšinu Luciiných diel, by sa nezasvätenému človeku mohlo zdať, že ide o maľbu plnú smútku. Predsa len v jej portfóliu nenájdeš pestrofarebné obrazy plné kvietkov, usmiatych tvárí a šteniatok.

„Aj mama sa ma pýta, prečo stále maľujem čiernou, či nemám depresie. Je to o tom, ako som nastavená, o hudbe, ktorú počúvam, o knihách, ktoré čítam. Som rada sama a mám pocit, že to je veľmi dôležité. Možno by ľudia boli oveľa šťastnejší, keby vedeli byť sami so sebou a neboli by z toho nervózni. Ani z tých negatívnych pocitov, ktoré má občas každý, akurát ich nevieme všetci ventilovať,” povedala pre aprilmagazin.sk

V jej dielach sa objavuje aj jeden špecifický prvok, ktorý v konečnom dôsledku definuje prácu Lucie Tallovej. Ide o takzvaný „Schwarzen Rege“ – čierny dážď, ktorý sa začal objavovať na jej plátnach počas Luciinho pôsobenia vo Viedni v roku 2011. Pripomína slzy zafarbené čienou riasenkou, ktoré odkazujú na ženský svet.

Ona sama sa snaží udržať si kontakt s realitou. Pomohla jej v tom aj vlastná skúsenosť z opačnej strany. Spolu s priateľom Tomášom Umrianom pár rokov viedli vlastnú galériu SODA, v ktorej si uvedomila, že niektorí ľudia skrátka do galérie nikdy nevkročia. Preto je veľkým fanúšikom festivalov a akcií, ktoré  dokážu umenie posunúť bližšie k širšiemu publiku.

„Ideálne by bolo, ak by sa ľudia od detstva učili, prečo sa oplatí ísť do galérie. Nie je pravda, že umenie je elitárske a že obyčajný človek si k nemu nenájde cestu. Fakt je, že obyčajný človek by si možno nikdy nenašiel ani cestu k chemickým tabuľkám, no na škole sa nimi musí prehrýzť. Tak prečo nie aj súčasným umením?“ povedala maliarka pre kultura.sme.sk

Luciina maľba má v rámci slovenského mladého umenia svoje nezameniteľné miesto. Okrem pozornosti, ktorú jej venujú galérie a odborné časopisy  je jej tvorba oceňovaná aj v rámci významných umeleckých súťaží (Strabag Art Award a VÚB maľba roka).