Slovenka Martina dala výpoveď v práci: Všetko som predala a precestovala 186 krajín sveta, korona ma zastavila

  • Martina Šebová je rodená Trnavčanka, ktorá precestovala 186 krajín sveta
  • Jej plán bol 195, toľko ich je totiž na svete
  • Kvôli pandémii nového koronavírusu bol ich let do Papuy Novej Guiney zrušený a vrátili sa do Austrálie
  • Martina Šebová je rodená Trnavčanka, ktorá precestovala 186 krajín sveta
  • Jej plán bol 195, toľko ich je totiž na svete
  • Kvôli pandémii nového koronavírusu bol ich let do Papuy Novej Guiney zrušený a vrátili sa do Austrálie

Spolu s kamarátkou Rachel, ktorá je pôvodne z austrálskeho mesta Melbourne, sa Slovenka Martina rozhodla navštíviť všetky krajiny sveta, v ktorých ešte nebola. Dokopy 195. Teraz sú však opäť doma, v Austrálii, kde obe žijú.

Tesne pred cieľom ich totiž stopol COVID-19 a poslal ich tam, odkiaľ prišli.

Martina sa rozhodla cestovať, lebo o tom snívala celý život a ešte v škole ju bavil dejepis. A tak začala pracovať v cestovnom ruchu a za ten čas precestovala viac ako 100 krajín sveta. Zo zaujímavosti si začala robiť prieskum, aké to je navštíviť úplne všetky a či to už niekto vôbec dokázal.

Zistila, že áno. No všetko to boli muži, až na pár žien, ktoré sa dobrodružnú výpravu rozhodli predsa len absolvovať s manželom. Pre istotu. 

To ju posmelilo a začala šetriť. Neskôr plánovať a nakoniec dala v práci výpoveď, presvedčila kamošku, predala všetko od auta, pohovky až po esspreso kávovar a v apríli 2018 sa vybrala na dvojročnú cestu po svete. Vtedy jej zostávalo precestovať 88 krajín sveta.

  • Koľko peňazí potrebuješ na to, aby si precestoval celý svet
  • Prečo na cestách stretáva viac Čechov ako Slovákov
  • Či plánuje dokončiť svoju cestu
  • Akým spôsobom si cestu financuje
  • Ako prebiehali presuny domov a či skončili v štátnej karanténe

Dve ženy na cestách. Nebáli ste sa? Predsa len v itinerári máte aj krajiny, ktoré nie sú práve najbezpečnejšie a k ženám sa tu veľmi citlivo ani úctivo nepristupuje. 

Toto jedna z najčastejších otázok – nebojíte sa? Určite, cestovanie je iné pre ženy ako pre mužov a záleží aj, kde vo svete ste. Osobne sa považujem za silnú ženu s rozumom na správnom mieste. Moja mamina ma vždy učila ničoho sa nebáť, veriť si a ja som tak aj vyrástla – že všetko sa dá. Myslím si, že ženy sú vynikajúce cestovateľky. Máme intuíciu a často vieme vycítiť, keď niečo nesedí alebo z niečo máme zvláštny pocit.

Muži tento pocit nemajú natoľko vyvinutý. Čo sa týka zraniteľnosti, ja to skôr využijem. Na cestách mi domáci s radosťou pomôžu. Ako žena dokážem hocikoho osloviť a poprosiť o pomoc, keď potrebujem odviezť, vybaviť víza či niečo hľadám. Ľudia sú ochotní, lebo ženy sa nikto nebojí. A celkovo, keď stretnem iné ženy v iných krajinách, je tam istý nepísaný kód a solidarita.

Čo sa týka krajín ako Afganistan, Bangladéš alebo Saudská Arábia, kde ženy majú iné miesto v spoločnosti, ako cudzia žena mám oveľa viac slobody a určité pravidlá pre mňa nepatria. Napríklad v Saudskej Arábii nie je zakrytie vlasov povinné, aj keď väčšina žien to tam praktizuje – ja nemusím. V Afganistane či Pakistane môžem jesť v reštauráciách, ktoré sú výhradne len pre mužov, pretože ako cudzia žena mám výnimku. Čo sa týka pocitu bezpečia, musím priznať, že by som radšej prešla po uliciach v Damasku v Sýrii alebo Irackom Kurdistane, než po určitých amerických mestách ako Miami či Chicago. 

zdroj: Koridor Wakhan v autonómnej oblasti Tadžikistanu - pracujúce ženy pozvali Martinu na obed. Foto: Martina Šebová

Takže ste sa ako ženy nikdy nestretli s nevľúdnym prístupom? 

Samozrejme, že sú ľudia často prekvapení, že cestujeme ako dve ženy a vtedy sa ich vždy opýtam, prečo si to myslia. V Afganistane sme stretli chalana, ktorý nám pomohol kúpiť kredit na mobilný internet a nechápal, ako môžeme cestovať po krajine, keď nevieme jazyk. Pre nás je to bežné. Aj keď zopár jazykov viem, určite sa často nachádzam v krajinách, kde musím nájsť niekoho, kto vie po anglicky, nemecky alebo španielsky – potom sa dohovorím. A ak nie, tak pomôže Google Translate. Takisto som stretla pána na ambasáde v Kamerune a bol prekvapený, že sme prišli z Nigérie, čo je ich susedná krajina. Bol vydesený, lebo vraj on by tam nikdy nešiel, pretože je to tam nebezpečné. Keď som mu povedala, že v Nigérii nás varovali, aby sme neišli do Kamerunu, lebo je nebezpečný, tiež bol prekvapený. „Nie, tu nie je žiadny problém,“ povedal. „Tu ste v bezpečí.“ Takže asi tak.

To, že my si myslíme, že určité krajiny sú nebezpečné, neznamená, že aj naozaj sú. Ja som pracovala ako turistický sprievodca pre mladých Austrálčanov a zopár krát sa mi priznali, že pôvodne sa báli ísť do strednej či východnej Európy a do štátov ako Poľsko, Slovensko či Česko, lebo si mysleli, že sú nebezpečné. Samozrejme, keď ich navštívili, boli unesení. Kaviarne a rôzne pivné záhradky boli v lete otvorené do neskorého večera, v noci sa bez problémov prešli pešo do hotela. Keď som im prezradila, že západná Európa má vyššie štatistiky kriminality než stredná, boli rovnako prekvapení.

Koľko financií človek na takúto cestu minie a z čoho si cestovanie financujete? 

Cestujem už niekoľko rokov. Keď som pracovala, pracovala som 5-6 mesiacov a to takmer non-stop 4 až 5 týždňové poznávacie zájazdy. Keď sezóna skončila, išla som cestovať do lacných a teplých krajín v Ázii či Južnej Amerike. V oblastiach typu Nepál, Vietnam, Thajsko, India, Irán, Mexiko, Kolumbia či Macedónsko sa dá fungovať skromne. Stačí vám 20 eur a máte jednoduché ubytko, prestravujete sa v jedálňach a hlavne v Ázii je street-food úžasný a lacný.

Ako dopravu použijete autobusy či vlaky a určite sa aj nachodíte. Krajiny, ktoré sú nedostupnejšie, vás stoja viac. Napríklad dostať sa na Madagaskar vás bude stáť či z Juhoafrickej Republiky či z Kene určite viac ako z Európy. Ale keď už ste tam, je to veľmi cenovo dostupné. Po Centrálnej a Južnej Amerike som cestovala 6 mesiacov – celkovo ma to vyšlo 20-25 eur na deň a precestovala som od Cancúnu v Mexiku až dole do Ria De Janiero v Brazílii, cez 17 krajín.

Moje cestovanie financujem prácou. Naďalej pracujem ako turistický sprievodca v Európe alebo ako manažérka tímov v cestovných agentúrach tu v Austrálii. Pracujem, zarobím, ušetrím a potom cestujem. Mimo toho si zarábam aj ako copywriter, píšem blogy o cestovaní pre iné firmy a mám aj vlastnú webovú stránku, kde sa  venujem svojmu cestovaniu. Tá mi finančne pomáha. 

zdroj: Obchodíík s kobercami v Eribile, Irak. Foto: Martina Šebová

Čo ste si na dva roky pobalili? 

Cestujem veľmi naľahko, iba s 8-9 kg príručnej batožiny. Väčšinou sú to praktické veci: Džínsy, kraťasy, ľahké nohavice, tričká, jedna mikina a ľahká bunda, šaty, tri páry topánok. Ľahké pareo, ktoré slúži na všetko, ako deka, uterák, sukňa, šál, osuška a podobne. Cestujem s malým elektrickým kávovarom a keep-cupom na kávu. 

Batožina spĺňa rozmery príručnej batožiny leteckých spoločností. Prepravujete sa lietadlom?

Najčastejšie cestujem verejnou dopravou. Čiže vlaky, autobusy, trajekty, ale aj na motocykloch, loďkách, jeepoch. Kde sa dá, tam cestujem viac po súši namiesto lietadiel, keďže mimo Európy a Ázie sú letenky v určitých častiach veľmi drahé. Napríklad v západnej Afrike je lacnejšie letieť zo Senegalu do Európy, než do susednej krajiny.

zdroj: Pas a ďalší let - tentokrát na Sokotru, Jemen. Foto: Martina Šebová

A čo Slovensko? Zaradili ste ho do plánu?

Jasné, na Slovensko chodím často a kedy len môžem. Rachel bola na Slovensku veľakrát a je tam ako doma, aj vie pekne po slovensky. Bez problému si objedná jedlo, kávu a podobne. A dokonca jej to pomohlo už aj v iných krajinách – v Česku si vedela vybrať obed, len dlho hľadala zemiaky – až keď som jej vysvetlila, že po česky sú zemiaky brambory. Hlavne jej chutí naše jedlo – a obzvlášť pochúťky mojej maminy. Prešli sme Tatry, Bojnický zámok, Bratislavu, Košice, Vlkolínec či Spišský hrad.

Na Slovensku máme toho veľa ponúknuť. A čo sa týka našej pohostinnosti, vždy je z toho unesená. Ak prídete k niekomu na návštevu v Austrálii, tak vám ponúknu čaj s mliekom, a to je asi všetko. Na Slovensku sme zvyknutí pohostiť, ako sa patrí: kávička, malinovka, sladké či slané a nikto sa nehanbí naložiť aj polievku. Ja som pôvodne z Trnavy, a to je mesto, ktoré teraz naozaj žije. Máte tu výborne kaviarne, krásne centrum, dobré jedlo, kultúru aj rôzne akcie.

Precestovali ste dokopy 186 krajín a k splneniu cieľa vám chýba presne 9! Teraz ste opäť doma, v Austrálii. Z ktorej krajiny vás COVID-19 poslal domov?

Naša posledná krajina bola Thajsko, odkiaľ sme leteli v marci. Sme naspäť v Austrálii a dúfame, že sa behom ďalších mesiacov celková situácia zlepší. 

zdroj: Baalbek, antické mesto známe aj ako Heliopolis v Libanone. Foto: Martina Šebová

Vy ste už mali pred záverečnou. Ako vám bolo oznámené, že sa musíte vrátiť?

V postate sme plánovali skončiť našu cestu v apríli alebo máji 2020. Najprv sa nám cesta skomplikovala, keď sme boli vo februári v Mikronézii v Tichomorí. Práve tu sú tie najmenej navštevované krajiny ako Tuvalu, Nauru či Marshallove ostrovy. My sme stroskotali v Mikronézii, lebo náš let do Papua Nová Guinea bol zrušený kvôli COVID-19, lebo tieto malé štátiky už vtedy zakázali vstup ľuďom z krajín, ktoré vírus mali.

Po asi týždni sme sa nakoniec dostali von – museli sme sa ale vracať cez tri iné ostrovy späť do Austrálie – bol to drahý špás, ale ,našťastie, naša cestovná poistka to všetko preplatila. Následne v marci sme leteli do Európy a nakoniec sme okolo 14. marca stroskotali – naše plánované krajiny Líbya, Eritrea a aj Izrael zavreli hranice, alebo mali povinnú 14-dňovú karanténu.

Takže sme sa narýchlo rozhodli letieť do Thajska – jedna z našich najobľúbenejších krajín a všetko to prečkať. Bohužiaľ, Austrália nasledovne vyhlásila, že všetci občania sa majú vrátiť domov a keďže situácia sa menila aj v Thajsku, rozhodli sme sa koncom marca vrátiť do Austrálie.

Celý trip ste, paradoxne, začínali v Severnej Kórei. Neďaleko prepukla v polovici decembra epidémia, ktorá sa napokon stala globálnou. Tieto krajiny ste však už mali za sebou. Vydýchli ste si?

Situáciu v Číne a Wu-chane sme sledovali dosť pozorne, keďže sme precestovali západnú Afriku, kde ebola zabila tisíce ľudí a osobne si myslím, že sme celosvetovo boli veľmi „lucky“, že sa nerozšírila ďalej. Najprv nám vírus komplikoval cestu v Tichomorí, keďže veľa malých ostrovných štátov malo veľmi prísne podmienky vstupu už vtedy. Mimochodom, momentálne je vo svete len zopár krajín bez vírusu a polovica ich je práve tu v Tichomorí, keďže sú to krajiny, ktoré reagovali najrýchlejšie.

Keď sme sa presunuli do Európy, aby sme navštívili posledné dve krajiny v Afrike a dva štáty na Blízkom východe, situácia sa rapídne zhoršila v Taliansku a behom jedného týždňa sa Európa a celkovo svet zmenil navždy. 

zdroj: Vnútri mešity- Nasir-ol-molk Mosque v Iráne. Foto: Martina Šebová

Kedy ste začali tušiť, že sa cesta môže skomplikovať?

Okolo 10. marca sa situácia výrazne zhoršila v Taliansku a Slovensko 13. marca vyhlásilo zatvorenie hraníc. Už vtedy sme vedeli, že Európa a ostatne štáty budú musieť reagovať. 

Skončili ste po návrate domov v štátnej karanténe?

Do Austrálie sme prileteli koncom marca. Už tu bola povinná 14-dňová karanténa, ktorú ľudia mali zrealizovať doma. Našťastie, Rachelini rodičia majú malý domček v plážovej časti, takže sme sa tam presunuli a dva týždne sme tu boli zavreté. Asi o dva dni neskôr Austrália vyhlásila, že 14-dňovú karanténu budú ľudia musieť absolvovať vo vyčlenených hoteloch.

Austrália má každoročne veľa turistov a keďže hranice zatvorili pre cudzincov, hoteli boli prázdne. Vláda ich takto využila, pretože mali veľmi veľa ľudí, ktorí porušovali domácu 14-dňovú karanténu – chodili na nákupy a po rodinách. 

Chystáte sa opäť vycestovať? Vyzerá to, že čoskoro to bude možné.

Toto práve neviem. Bohužiaľ, Austrália tvrdí, že medzinárodné cestovanie nebude možné až do roku 2021, ale plánujú sa otvoriť hranice medzi určitými krajinami ako Nový Zéland, Fidži a dúfam, že aj zopár ostrovov v Tichomorí, ktoré mi ešte zostávajú. Momentálne je nelegálne pre Austrálčanov odísť z Austrálie a keďže tu mám 5-ročné víza, asi sa to vzťahuje aj na mňa. Takže si musíme počkať. 

zdroj: Posledný kontinent - Antarktída. Foto: Martina Šebová

Ktoré krajiny vám ešte k splneniu cieľa ostávajú?

9 krajín – Líbya, Eritrea, Izrael, Palestína a päť ostrovov v Tichomorí: Šalamúnske ostrovy, Papua Nová Guinea, Palau, Kiribati, Samoa.

Vaša púť po svete je ukážkou toho, že medzi pohlaviami rozdiel neexistuje, že strach môžu mať rovnako muži ako aj ženy. Čo potrebujem, ak chcem cestovať? 

Cestovanie je výborné vzdelanie. Naučí ťa to, čo škola nedokáže. Vyskúšaš niečo iné. Zistíš, že po svete sa ľudia ináč stravujú, modlia, tancujú či obliekajú. Ale zistíš, že ľudia sú v podstate všade rovnakí. Chcú žiť v pokoji, venovať sa rodine, podeliť sa o dobré jedlo. Dobrých ľudí je všade veľa. S cestovaním treba začať logicky – ak pôjdeš na svoju prvú cestu do Indie či Konga, tak to asi nedopadne dobre. Odporúčam ísť do krajín, ktoré sú vhodnejšie pre začiatočníkov a potom postupovať ďalej. 

zdroj: Jedlo v Etiópii - pestré, zdravé a veľmi chutné. Foto: Martina Šebová

Väčšina ľudí mi hovorí, že na cestovanie nemá peniaze, alebo nemajú ísť s kým. Ako som už načrtla, veľa krajín sa dá preskúmať aj za slovenský plat. Slovensko je v rebríčku platov vo svete na 30. mieste. To znamená, že v priemere zarobíme viac ako 165 krajín. 

Ak nemáte ísť s kým, choďte sami. Ubytujte sa v hosteloch a spoznáte kopec ľudí – hlavne mladých, ktorí takto cestujú po celom svete. Jasné, možno je to menej komfortu, ale stretnete ľudí a určite sa nebudete nudiť. A čo sa týka Európy, mládežnícke hostely sú dnes na úžasnej úrovni – wifi, bar či bazén. Už v nich nájdete všetko. Samozrejme, ak už nie ste v tých rokoch, pozrite si cestovky s poznávacími zájazdmi. A keďže komunikovať budete v cudzích krajinách po anglicky, tak si môžete zvoliť aj zájazd, na ktorom budú ľudia z celého sveta. Naučíte sa tak nielen o krajine, ktorú navštívite, ale spoznáte tak ľudí z Kanady, Austrálie, Anglicka či Singapuru. 

Ja na cestách určite stretnem viac Čechov ako Slovákov. Myslím, že stále veľa z nás má k cestovaniu taký dovolenkový prístup – ísť niekam k vode, opáliť sa a oddýchnuť si. Ja to, samozrejme, chápem, ale dúfam, že naša mladšia generácia sa na to dá viac. Európa je úžasná, máme mnoho rôznych kultúr, kuchýň a pamiatok. Môžete ju celú objavovať roky. A čo sa týka Ázie či Južnej Ameriky – veľa ľudí sa vyberie cestovať dlhodobo na zopár mesiacov.

Znamená to, že samotná cesta dokáže človeka vzpružiť natoľko, že dokáže zo seba dostať aj nemožné? 

Myslím si, že cestovanie dokáže určitým spôsobom oslobodiť. Treba sa nebáť a ísť. Určite budete v situácii, keď sa musíte vynájsť – možno sa stratíte, možno zmeškáte let či vlak alebo sa nebudete môcť dohovoriť. Naučíte sa určite niečo o sebe. S rozvahou a trpezlivosťou sa to dá. Dobrodružný potenciál má každý z nás, ale treba ho inšpirovať. Pre niekoho to znamená vyskúšať iné cestoviny v Taliansku a pre iného stopovať gorily v Ugande. Svet je úžasný a treba sa nebáť ho objavovať.

Viac fotografií nájdeš na Instagrame

Najnovšie video