Slovenka stopla po 20-tich rokoch svoj biznis a pre deti na Madagaskare postavila školu

  • Vlastné podnikanie sa pre ňu stalo stereotypom a tak sa rozhodla, že svoju firmu predá
  • Túžila po slobode a po svojej 50-tke chcela byť voľná
  • Rozhodla sa odísť na dovolenku na Madagaskar, no nakoniec z toho nebola iba obyčajná dovolenka
  • Po rozhovore s domácim sprievodcom sa rozhodla investovať svoje peniaze do Madagaskaru a postavila tam základnú školu pre viac ako 220 detí
anezka_titulka
archív Anežka Boriová
  • Vlastné podnikanie sa pre ňu stalo stereotypom a tak sa rozhodla, že svoju firmu predá
  • Túžila po slobode a po svojej 50-tke chcela byť voľná
  • Rozhodla sa odísť na dovolenku na Madagaskar, no nakoniec z toho nebola iba obyčajná dovolenka
  • Po rozhovore s domácim sprievodcom sa rozhodla investovať svoje peniaze do Madagaskaru a postavila tam základnú školu pre viac ako 220 detí

Predtým, ako ste sa ocitli na Madagaskare a následne tam dali postaviť školu, ste 20 rokov podnikali. Čomu ste sa venovali?

Založila som firmu veľkoobchod s kancelárskymi potrebami a papierom. Bolo to v čase po revolúcii, keď sme všetci chceli začať robiť niečo nové, tak ja som sa teda pustila do tohto obchodovania a veľmi ma to bavilo.

Kedy prišiel ten moment vo vašom živote, keď ste si povedali, že chcete predať firmu?

Ten moment prišiel prirodzenou cestou, pretože človek starne a človek sa mení. Keď som začala podnikať mala som okolo 30 rokov a o tých 20 rokov odvtedy som začala snívať iba o slobode. Chcela som si užiť možnosti, ktoré mi život ponúka. Mala som pocit, že mi firma začala brať život a že som strácala zmysel. S týmto pocitom prišla aj únava a tá iskra a radosť, ktorá tam bola na začiatku, prirodzene odišla. Ale to je úplne v poriadku. Život potrebuje zmeny. Ja som sa teda od firmy oslobodila tak, že som ju v priebehu polroka predala a splnil sa mi sen, pretože som chcela byť v mojej 50-tke voľná.

Bolo náročné začať podnikať v čase po revolúcii?

Keby som to mala porovnať s dnešnou dobou, tak to bolo určite lahšie v tom smere, že nebol internet. Ked prišiel internet, tak sa začal meniť systém a aj biznis celkovo. Dnes je to úplne iný svet ako kedysi, keď sa písali ponuky na prvých počítačoch, keď sa musela naozaj obchodovať a hlavne, ľudia sa museli rozprávať a stretávať.

Vtedy bolo radosťou robiť obchod. Dnes mám pocit, že sa bavíme iba s technológiou, so systémom a svet sa mení. Mňa táto zmena veľmi odradila, pretože už nebolo tak nevyhnutné stretávať sa s ľuďmi a pre mňa obchodovanie znamená práve to, že sa musím stetávať s ľuďmi a niečo sa snažiť predať. Nie je to iba o systéme kúpim, predám, mám peniaze. Toto je štýl mŕtveho obchodu bez duše.

Vzdať sa podnikania po toľkých rokoch, na to musí mať človek odvahu. Ako to vnímalo okolie?

V prvom rade to bolo moje vnútorné rozhodnutie, ktoré vo mne rástlo. Už som bola dokonca v takom štádiu, že by som bola firmu darovala a nie predala. Bola som unavená a podnikanie pre mňa začalo byť stereotypom. Takto som sa rozhodla a jediný človek, ktorý ma podporil, bol môj syn, ktorý chcel, aby jeho mama žila a bola zdravá.

Ako sa dá plynulo prejsť z podnikania s kancelárskymi potrebami k myšlienke postaviť školu na Madagaskare?

Tento prechod vôbec nevznikol zrazu, zo dňa na deň. Najprv som si uvedomila, že som voľná a začala som sa viac venovať sebe a svojmu telu. Ja som človek aktívny a nechávam sa unášať životom. Istú dobu som pracovala s realitami, ale po dvoch rokoch som zistila, že toto nie je to, toto nie je môj život. Uvedomila som si, koľko mi táto práca brala času a pre mňa je čas veľmi vzácny. Po tomto období som sa rozhodla, že idem na dovolenku a zavialo ma to práve na Madagaskar.

Vy ste teda išli na Madagaskar s cieľom cestovať a oddychovať. Po tejto dovolenke vás však už neopustila myšlienka pomôcť deťom na Madagaskare so vzdelaním. Kde sa to celé zrodilo?

Bol to náš sprievodca Heri, ktorý nás sprevádzal Madagaskarom. Keď videl, aká som pre Madagaskar zapálená a videl, že chcem Madagaskaru aspoň nejakou formou pomôcť, tak mi povedal, že ak chcem naozaj pomôcť, tak nech pomôžem práve v oblasti vzdelania. Ja som spontánny typ človeka a konám hneď.

Keď som sa vrátila z mojej prvej dovolenky na Madagaskare, tak som o ňom veľmi vášnivo všade okolo seba rozprávala. Tak som sa dostala k takým ľuďom a k takým kontaktom, ktoré mi pri mojej ceste k vybudovaniu školy veľmi pomohli. Dostala som sa aj k Slovákovi Vladimírovi Stuchlému, ktorý žije na Madagaskare ako misionár a skontaktovala som sa s ním. Ani neviem ako a v roku 2016 som bola na ceste tam. Odvtedy sme s Vladimírom dvojica a vo všetkom si pomáhame a radíme.

Takže vy ste prišli na Madagaskar a začali tam riešiť stavanie školy. Ako to vyzeralo?

S Vladimírom sme si povahovo veľmi sadli a od začiatku som mu verila na 100 percent. Mal vybraté nejaké miesta, kde by sa škola mohla postaviť a ja som mala možnosť ich všetky vidieť. Zrazu sme sa ocitli na mieste, kde stál malý kostolík, ktorý Vladimír práve prerábal na väčší. Keď som toto miesto zbadala, vedela som, že tu bude raz stáť moja škola. Hneď som mu povedala, že chcem, aby bol na škole nakreslený jeden veľký motýľ a tak sa aj stalo. Dnes tam stojí základná škola pre viac ako 220 detí, ktorá má názov Sekoly Anežka.

V čom je život na Madagaskare odlišný? Akí sú tam ľudia?

Títo ľudia sú úplne iní. Na prvý pohľad a dojem bol pre mňa Madagaskar zabudnutý ostrov, na ktorý celý svet kašle. Práve preto, že rešpektujem ich pravidlá a zákony, ma Malagaši prijali medzi seba. Má zmysel tomuto svetu na Madagaskare pomáhať.

V lete ste na Slovensku uskutočnili verejnú zbierku bicyklov, ktoré chcete darovať deťom na Madagaskare. V akej fáze je momentálne tento projekt?

V júli som ukončila akciu zbierania bicyklov pre deti z Madagaskaru. Táto akcia vyžadovala veľmi veľa fyzickej práce a pomoc veľa ľudí. Bicykle sa vyexpedovali, momentálne sú prebraté a Vladimír Stuchlý ich drží na Madagaskare vo veľkom sklade. Tento piatok cestujem so skupinou ľudí na Madagaskar a tak sa roztáča príbeh okolo bicyklov.

V pondelok prejde 122 bicyklov našimi rukami, ktoré potrebujeme ešte servisovať. V utorok oslávime prvý rok otvorenia školy a po tejto ceremónii darujeme bicykle deťom s najlepšími výsledkami a takisto aj učiteľom. Myšlienkou tohto projektu je to, aby som ľuďom ukázala, že sa dá konkrétne pomáhať. A hlavne aby verili, že to naozaj pôjde tam, kam to ísť má. Preto každého jedného obdarovaného odfotíme a fotku konkretného človeka spolu s darovaným bicyklom pošleme každému jednému darcovi.

Čo máte naplánované najbližšie? Aké projekty chcete rozbehnúť?

V tej oblasti, kde sme postavili školu, nie je voda ani elektrina. Tak som sa rozhodla, že otvorím verejnú zbierku, ktorú som odštarovala vo februári. Mojim druhým snom po otvorení školy bol prívod vody. Do tejto oblasti dokonca občas zavíta aj mor, pretože tu je kvôli nedostatku vody veľká špina.

Deti tu umierajú na to, že pijú zlú a škodlivú vodu. Nejde iba o vybudovanie studne, ide aj o zavedenie vody priamo do školy, do kohútikov a do spŕch. Tento piatok odchádzam na Madagaskar, kam nesiem peniaze na zavedenie vody priamo do školy a perfektné ponorkové čerpadlo na vodu, ktoré sponzoroval jeden pán. Mojim snom je v blízkej budúcnosti zaviesť takzvaný predmet hygieny pre deti a ich rodinných príslušnikov. Zatiaľ mám takú myšlienku, že sa deti budú umývať každý piatok a chcem aby sa naučili, že voda je zadarmo a že ju majú k dispozícii preto, aby boli čisté.

V čom vás Madagaskar zmenil?

Zmenilo to hlavne môj pohľad na Európu. My sme veľmi uhánaní, máme veľa zodpovednosti a máme všetko na našich pleciach. Deti na Madagaskare mi raz povedali: „Vy máte hodinky, ale nemáte čas, my máme čas, ale nemáme hodinky.“ Ja to cítim tak, že pokiaľ budem živá, tak budem dozerať na môj svet na Madagaskare. Madagaskar je pre mňa perlou tejto planéty.

Najnovšie video

Fontech

ĎALŠIE ČLÁNKY Z FONTECH.SK

Fontech