Slovenský lekár: V Južnom Sudáne si našu prácu vážili. Na Slovensku mám často opačný pocit

  • Modran Martin Bibza je 31-ročný lekár, ktorý pracoval na projektoch v Indii či Južnom Sudáne
  • Nejaký čas strávil aj v utečeneckom tábore v Libanone
  • Momentálne pracuje v Univerzitnej nemocnici Bratislava, kde sa venuje ošetreniu ochorení a úrazov pohybového ústrojenstva, prioritne chrbtice
 srcset
Obrázok I: Martin Bibza/Obrázok II: Detský pacient po naložení ortézy. Mesto Manvi, štát Karnataka, India
  • Modran Martin Bibza je 31-ročný lekár, ktorý pracoval na projektoch v Indii či Južnom Sudáne
  • Nejaký čas strávil aj v utečeneckom tábore v Libanone
  • Momentálne pracuje v Univerzitnej nemocnici Bratislava, kde sa venuje ošetreniu ochorení a úrazov pohybového ústrojenstva, prioritne chrbtice
  • Prečo je dôležité venovať pozornosť humanitárnej a rozvojovej pomoci
  • Ako vyzerá bežný deň doktora v nemocnici v Južnom Sudáne
  • Prečo sa všetko v zdravotníctve netočí výlučne len okolo peňazí
  • Čo bráni slovenským lekárom v práci na zdravotníckych projektoch v zahraničí
  • V čom by sa naša krajina mohla inšpirovať aj rozvojovými krajinami

Prečo si sa rozhodol pre štúdium na Lekárskej fakulte Univerzite Komenského v Bratislave? 

Rozhodol som sa preto, lebo som sa chcel stať lekárom. To, že chcem pracovať ako lekár sa vyvíjalo postupne. Mal som pocit, že táto práca bude pre mňa zaujímavá a že má význam. Bývam v Modre, toto mesto a jeho obyvateľov mám veľmi rád a nechcel som ho opustiť kvôli štúdiu. Lekárska fakulta Univerzity Komenského v Bratislave bola najbližšou fakultou v mojom okolí. Prijímacie testy som úspešne absolvoval na viacerých lekárskych fakultách na Slovensku a v Českej republike. Od začiatku som sa ale najviac orientoval na to, že pôjdem študovať do Bratislavy, čo sa mi našťastie podarilo.

Ako by si zhodnotil štúdium na tejto fakulte? 

Štúdium mi dalo podľa mňa dostatok teoretických znalostí. Čo sa týka nácviku praktických zručností, tu kvalita kolísala. Pre veľké množstvo študentov v krúžkoch, to že naši vyučujúci mali aj iné povinnosti ako výučbu študentov aj pre nedostatok finančných prostriedkov na kvalitné pomôcky bola často praktická výučba obmedzená. Napriek tomu sa nám množstvo našich vyučujúcich venovalo aj nad rámec svojich povinností, čo si veľmi cením.

Každý pondelok nový príbeh v našom fotoseriáli. Dnes Vám porozprávame o ďalšom Modranovi, jeho živote a vzťahu k rodnému…

Gepostet von Mesto Modra – oficiálna stránka am Sonntag, 20. Mai 2018

Pôsobil si v Indii a Južnom Sudáne, nejaký čas si strávil v utečeneckom tábore v Libanone. Čo ťa viedlo do týchto krajín a čo si tu robil?

Ešte predtým ako som začal študovať medicínu ma lákalo ísť pracovať do rozvojových krajín. Som presvedčený, že správne adresovaná a realizovaná humanitárna a rozvojová pomoc má veľký význam – a to ako pre miestnu komunitu, tak aj pre celú spoločnosť. Okrem tohto presvedčenia, ale určite zohrávala svoju úlohu zvedavosť, ako svet vyzerá mimo toho spektra, ktoré som dovtedy videl.

Čo ťa pobyt v týchto krajinách naučil? 

Napríklad to, že udalosti ktoré čítame a vidíme v správach sa naozaj dejú a my na ne vplývame, aj keď si to neuvedomujeme. Nedá sa od nich odstrihnúť a tvrdiť že to je problém niekoho iného. Svet je prepojený, ak problém nevyriešime tam kde vzniká, príde za nami. 

Aký najsilnejší zážitok si tu zažil? 

Neviem povedať aký najsilnejší zážitok som zažil. Z negatívnych zážitkov boli určite pre mňa veľmi nepríjemné situácie, keď sme nemohli niektorým pacientom pomôcť, lebo sme na to nemali prostriedky, ktoré sú v našich podmienkach samozrejmosťou. Z pozitívnych asi to, keď sa nám podarilo aj napriek obmedzeným prostriedkom úspešne vyliečiť množstvo pacientov, ktorí by bez našej intervencie pravdepodobne neprežili.

zdroj: Martin Bibza/ Príprava na podanie spinálnej anestézie pred operačným výkonom v nemocnici Marial Lou, Južný Sudán. Na fotografii MUDr. Martin Kolibáb.

Ako vyzeral tvoj bežný deň napríklad v nemocnici v Južnom Sudáne? Predsa len ide o krajinu s minimálne rozvinutou infraštruktúrou, bez elektriny a pitnej vody. 

Štandardne vyzeral pracovný deň takto – hygiena, raňajky, ranná vizita na oddelení, následne práca na ambulancii, obed, znova práca na ambulancii, poobedná vizita na oddelení, voľný program, večera, večerná vizita na oddelení, voľný program. Ak sa operovalo, celý denný program sa posúval. Po bežnom pracovnom dni sme boli stále v pohotovosti a ak prišli pacienti, ktorí vyžadovali akútnu starostlivosť, tak sme im ju poskytli.

Keď som mal voľný čas, čítal som knihy, chodieval behať, fotil. Elektrinu sme mali v areáli nemocnice zo solárnych panelov a v prípade potreby z naftového generátora. Pitnú vodu sme mali zo studne, ktorá bola vykopaná špeciálne pre našu nemocnicu. Mali sme aj vlastný, veľmi efektívny systém likvidácie odpadu z nemocnice.

Vyjadril si sa, že často máš pocit, že na Slovensku je to v zdravotníctve horšie ako v Južnom Sudáne. Prečo? 

Myslel som tým projekt, kde som v Južnom Sudáne pracoval, nie zdravotníctvo v tejto krajine všeobecne. Konkrétne som tým myslel zbytočnú administratívu, veľmi neefektívne využitie zdrojov, neochotu, problémy v komunikácii a postavenie zdravotníkov v spoločnosti na Slovensku. V Južnom Sudáne som mal pocit, že aj keď zdroje na funkcie projektu neboli vysoké, dokázali sme z nich vyťažiť maximum. Dokázali sme pomôcť veľkému množstvu ľudí a miestni si našu prácu vážili. Na Slovensku mám veľmi často opačný pocit.

zdroj: Martin Bibza/ Detský pacient v nemocnici v Marial Lou, Južný Sudán.

Ako vnímaš zdravotníctvo na Slovensku? 

Zdravotníctvo na Slovensku upadá. Chýba nám veľké množstvo sanitárov, sestier, lekárov aj iných zdravotníckych pracovníkov. To je stav, ktorý sa nedá zmeniť za krátky čas. Bude trvať dlhšiu dobu, aby sme ľudí schopných a ochotných vykonávať tieto činnosti našli, vzdelali, zamestnali a udržali na pracovisku. Spraviť tieto profesie vyhľadávanými by chcelo kompletnú reorganizáciu ako vzdelávacieho systému, tak aj pracovných podmienok a ohodnotenia práce.

Mohla by sa paradoxne aj naša krajina inšpirovať rozvojovými krajinami?

Keď hovoríme o zdravotníctve a porovnávame to, aké sú moje skúsenosti z projektov v rozvojových krajinách a na Slovensku, napadajú ma tieto body – efektivita práce, efektivita využitia financií, efektivita využitia ľudských zdrojov, ohodnotenie práce. Nemám skúsenosti so zdravotníctvom rozvojových krajín ako celku, ale z konkrétnych projektov v týchto krajinách, ktoré podporovala Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety.

zdroj: Martin Bibza/ Odber krvi zo žily u novorodenca, nemocnica Marial Lou, Južný Sudán.

O nich môžem povedať, že fungovali veľmi dobre. Základom podľa mňa bolo to, že v týchto projektoch pôsobili ľudia, ktorí mali záujem pomáhať. Kriticky zhodnotili svoje výsledky a podľa ich vyhodnotenia v práci pokračovali. Tým by sme sa mohli inšpirovať. Aby naše zdravotníctvo riadili ľudia, ktorí sú správne motivovaní, ktorým záleží na pacientovi a na dlhodobo udržateľnom, kvalitnom zdravotníctve.

Čomu sa momentálne venuješ? Napĺňa ťa tvoja práca? 

Pracujem ako lekár v Univerzitnej nemocnici Bratislava – Ružinov na I. ortopedicko-traumatologickej klinike LF UK, SZU a UNB. Naša klinika je koncovým pracoviskom v rámci Slovenska pre odbor ortopédie. Venujeme sa širokému spektru ortopedických výkonov, vrátane revíznych operácií, minimálne invazívnych operácií,  spondylochirurgie, onkoortopédie a traumatológie pohybového ústrojenstva.  Ja sa snažím hlavne zameriavať na ošetrenie ochorení a úrazov chrbtice. Práca ma napĺňa a baví.

zdroj: Martin Bibza/ Detský pacient počas rannej vizity, nemocnica Marial Lou, Južný Sudán

Koľko si vie lekár na tvojej pozícii zarobiť? Koľko hodín denne pracuješ? 

V pracovnej zmluve mám uvedené, že nemôžem prezradiť presnú výšku svojho platu bez súhlasu svojho zamestnávateľa. Základná zložka môjho platu je tabuľková podľa zákona, je to 1,25 násobok priemernej mzdy v národnom hospodárstve spred dvoch rokov. Ďalšiu časť môjho platu tvoria nadčasy za nočné služby, príplatky za víkend, sviatky, za rizikové prostredie, osobné príplatky a podobne.

Počet služieb sa líši v rámci mesiacov, ale priemerne slúžim na ortopédii štyri 24-hodinové služby za mesiac, z toho jedna je cez víkend. Okrem toho slúžim jednu 12-hodinovú nočnú službu na centrálnom príjme našej nemocnice. Všetko spolu aj s príplatkami mi približne zvýši definitívnu sumu na výplatnej páske o trochu viac ako o dve tretiny zo základnej mzdy. Celkovo za jeden mesiac strávim na pracovisku odhadom okolo 210 až 230 hodín.

Aké sú tvoje plány do budúcna? Chystáš sa aj cestovať či robiť dobrovoľníka? 

Chcel by som úspešne absolvovať špecializačnú skúšku v odbore ortopédia. Následne by som sa chcel ďalej rozvíjať v tejto oblasti, hlavne v spondylochirurgii. Určite by som si vedel predstaviť model, kedy by som do roka zopár týždňov pracoval na projektoch v rozvojových krajinách – ideálne ako ortopéd a traumatológ. Bol by som rád, keby sa do budúcnosti slovenské nemocnice pridali k trendu, ktorý je už vo väčšine európskych krajín bežný – že nemocnice podporujú svojich zamestnancov, ktorí majú záujem o prácu na humanitárnych a rozvojových projektoch.

zdroj: Martin Bibza/ Podávanie infúznej liečby počas horúcich dní bolo pohodlnnejšie v tieni stromu. Nemocnica Marial Lou, Južný Sudán.

Poskytnú im náhradné voľno bez toho, aby im hrozila strata zamestnania. Ja som mal pri mojej poslednej ceste na projekt v Libanone šťastie, že mi môj zamestnávateľ vyšiel v ústrety. Ale z rozprávania viacerých mojich kolegov viem, že ak chceli odísť na projekt, museli podať výpoveď. To pokladám za veľkú škodu. Stavia to množstvo zdravotníkov pred dilemu, ktorú by nemuseli riešiť. Podľa môjho názoru je legitímne, že ak niekto pracuje ako štátny zamestnanec v nemocnici a má záujem o prácu na zdravotníckych projektoch v rozvojových krajinách, tak mu štát ako jeho zamestnávateľ umožní za určitých podmienok takúto prácu vykonávať. 

Podporovanie humanitárnych a rozvojových projektov je povinnosťou našej krajinu vyplývajúcou z nášho členstva v OECD, takže takýto krok by mal byť aj v záujme štátu. Čo sa týka súkromných poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, mohli by byť k vysielaniu ich zamestnancov na projekty motivovaní napríklad rôznou formou daňových úľav, s pridanou hodnotou toho, že by pomohli prezentácii svojho zariadenia. Určite by som teda rád v budúcnosti pracoval na projektoch v rozvojových krajinách, ale kedy, kde a za akých podmienok to bude Ti zatiaľ neviem povedať.


Martinovou záľubou je okrem iného aj fotografovanie, silné zábery urobil aj počas svojej lekárskej praxe v rozvojových krajinách. Nájdeš ich na jeho stránke www.bibza.sk.

Zdroj: bibza.sk

Najnovšie video