Tomáš odišiel z korporácie a dnes sa živí ako profesionálny DJ na Ibize

Vzťah k hudbe si v sebe pestuješ už od útleho detstva. Ako a kedy si ho začal rozvíjať? Hral si na nejaké hudobné nástroje?

Áno, už od útleho detstva mám hudbu v krvi a je mojou neoddeliteľnou súčasťou. Napriek tomu, že v rodine nemáme žiadnych ďalších hudobníkov, predpokladám, že po niekom som tento dar zdedil. Možno po dedovi z otcovej strany, ten hral v kapele na dychové nástroje.

Každopádne rodičom vďačím za to že ma ako dieťa obklopili rôznymi píšťalkami, fúkacími harmonikami, detskými klávesovými nástrojmi či ukulele, čo možno napomohlo tomu, aby som sa o hudbu začal viac zaujímať. Asi cítili môj talent, nikdy ma však do ničoho nenútili a viac-menej, vždy nechali na mne, aby som sa rozhodol, čo chcem v živote robiť. A tak ako stredoškolák som sa sám učil hrať na klávesy a trochu na gitaru, neskôr ako 21-ročný som sa sám prihlásil na klavír, kde som si viac ozrejmil hudobnú teóriu a základy jazzového klavíra.

Tvoriť si začal v druhej polovici 90. rokov. V akom veku sa v tebe prejavila vášeň k elektronickej hudbe a akým štýlom si sa začal venovať?

S elektronickou hudbou som sa po prvý raz stretol na stredoškolskom internáte. Bolo to v roku 1995, mal som vtedy 14 rokov, chodil som na športové gymnázium a súťažne som sa venoval atletike. Napriek tomu, že som mal veľa úspechov, bol som niekoľkonásobný majster Slovenska a zúčastnil som sa napríklad majstrovstiev Európy, zakrátko som pochopil že vrcholový šport nie je to, čo chcem naozaj v živote robiť.

zdroj: archív Tomáš Bollo

Zároveň som bol ako chlapec zanietený rádioamatér, skladal som si doma rôzne zosilovače a zvukové generátory a už vtedy ma veľmi bavila hudba. Nová undergroundová elektronická hudba ma úplne uchvátila. Páčila sa mi na tom aj tá voľnosť, možnosť vytvoriť akýkoľvek zvuk, ktorý ešte nikto nikdy v reálnom svete nepočul, alebo nahrať zvuk napríklad cez mikrofón, premodulovať ho na nepoznanie a použiť ho ako nástroj v hudobnej kompozícii. Vo všeobecnosti sa tomu hovorilo moderná elektronická tanečná hudba, ktorá sa delila väčšinou na House, Techno, Jungle či Drum’n’Bass, ale patrili tam aj viac-menej posluchové štýly ako Downtempo, Ambient a podobne.

Neskôr sa tieto základné štýly začali deliť na množstvo veľmi vyhranených subžánrov. Ako hudobný producent som si vyskúšal všetky spomínané žánre. Skvelé na tom je to, že v tejto hudbe v podstate neexistujú hranice. Samozrejme, rovnako ako v každej hudobnej forme, aj tu platia isté pravidlá a zákony. Ale v House Music môžeš čerpať inšpiráciu z rôznych iných hudobných žánrov, ako napríklad Jazz, Etno, Funk, Disco, Latin Music, alebo čohokoľvek iného a použiť špecifické prvky z týchto žánrov v skladbe.

Keď to porovnáš so sučasnosťou, aké mali začínajúci hudobníci v tom čase na Slovensku podmienky? Myslíš si, že dnes je jednoduchšie preraziť v hudobnej sfére?

Podmienky v čase, keď som ja by sa dali prirovnať k dobe kamennej. Najprv som si nahrával rôzne demá pomocou “synťáku” na magnetofón od sestry, nástroj po nástroji som vrstvil, až vznikla skladba, ale na konci to šumelo ako Niagáry. Neskôr som mal počítač s procesorom Pentium 100 MHz a moje prvé pokusy som tvoril v programe Fast Tracker II, ktorý bežal pod operačným systémom MS-DOS. To sa podobalo skôr na programovanie ako na skladanie hudby, vtedajší softvér sa ničím nedal prirovnať k tomu, čo je dostupné dnes. Taktiež, vtedy bolo treba veľa drahého hardware, dnes stačí jeden laptop, či dokonca tablet alebo mobil a slúchadlá na to, aby si vytvoril skladbu.

zdroj: archív Tomáš Bollo

Čo sa týka know-how, nikto vtedy nechcel zdieľať drahocenné informácie, internet nebol skoro žiaden, takže bolo treba veľa skúšať, experimentovať a učiť sa na vlastných chybách. Dnes je všade na internete obrovské množstvo tutoriálov, takže mladí talentovaní producenti majú oveľa viac možností sa v pomerne krátkom čase naučiť základy hudobnej tvorby. Som však rád, že som si týmto všetkým prešiel, pretože vďaka tomu vidím veci v širšom ponímaní a mám väčší prehľad.

Od roku 2001 si začal svoju hudbu prezentovať na rôznych akciách. Ako si spomínaš na svoje začiatky?

Áno, urobil som vtedy taký album na CD, ktorý som nazval Monolyth a rozdal som ho zopár kamošom-DJom v Trnave, odkiaľ pochádzam. Jeden z nich, DJ Benco ho zahral v relácii Clublab, na toho času veľmi vychytenom nezávislom Bratislavskom rádiu Ragtime, takže sa to rýchlo rozkríklo. A tak ma chalani z bookingovej agentúry Switch, ktorá vtedy v Trnave pôsobila, zavolali hrať na ich event. Bol som z toho nadšený, ale nevedel som ako budem hrať, oni boli na rozdiel odo mňa všetci DJi, mali nakúpené platne, ktoré mixovali na gramofónoch. Tak trošku som im to závidel, mal som však vlastnú hudbu, ktorú som sám vytvoril, a tak som si pripravil “live act” (živé vystúpenie), čím som sa od väčšiny ostatných odlíšil.

zdroj: archív Tomáš Bollo

V tej dobe boli live acty na parties veľmi ojedinelé, jazdil som po kluboch a festivaloch s autom plným techniky. Vždy mi trvalo takmer hodinu, kým som to všetko zapojil, ale boli to skvelé časy. Zakrátko po tej prvej akcii sa začali ozývať promotéri ktorí ma obsadzovali na eventy po celej Slovenskej aj Českej republike. Patrili medzi ne známe dobové akcie ako Metaxa Sunshine Celebration, Bee Free, festival Nočné Vlny, Summer Of Love, Double Decker a mnoho ďalších. Neskôr som založil vlastné nezávislé vydavateľstvo Soluble Recordings (www.solublerecordings.com) a prišli zahraničné ponuky na hrania v kluboch a na festivaloch v Poľsku, Rakúsku, Chorvátsku, Slovinsku, Írsku, Holandsku a Veľkej Británii.

zdroj: Tomáš Bollo

Mal si vždy šťastie na nadšené publikum alebo si sa stretol aj s nespokojnými reakciami?

Tým, že som zo začiatku hrával live svoju vlastnú tvorbu, ľudia moje živé vystúpenia väčšinou so zvedavosťou sledovali a bavili sa. Občas sa stalo, že prišiel nejaký povzbudený jedinec so slovami typu “zahraj niečo tvrdšie” alebo “daj nejaký hip-hop” a podobne, ale tak to už niekedy býva. Stačilo, aby sa lepšie prizrel o aký typ vystúpenia ide a bolo jasné že nepochodí. Neskôr, keď som začal aj DJovať sa sem-tam vyskytla situácia, ktorú pozná každý underground DJ, že prišiel niekto, kto si pomýlil klub s diskotékou a chcel zahrať nejaké komerčné šlágre, ktoré hlavne vôbec nezapadali do konceptu.

zdroj: archív Tomáš Bollo

Naozajstný DJ má mať podľa mňa názor na hudbu a svoje publikum hudobne vychováva, vzdeláva a nielen hrá ako jukebox, kto si čo zapýta, to by bol chaos. Ako napríklad divadelné predstavenie, aj každá párty má mať svoj hudobný príbeh, dej ktorý má hlavu a pätu. Občas však vzniknú situácie, kedy musíš jednať diplomaticky. Väčšinou som dotyčného odkázal na manažéra podniku či eventu, ktorý mu to vysvetlil, alebo som zahral nejaký dobrý remix danej skladby, a tak bol vlk sýty a aj ovca zostala celá.

Kvôli hudbe si sa rozhodol dať výpoveď v práci. Bolo to pre teba ťažké rozhodnutie alebo si bol presvedčený, že to chceš urobiť?

Hudbe sa aktívne s menšími prestávkami venujem už približne 23 rokov, popri tom som až do roku 2013 normálne pracoval v štyroch medzinárodných korporáciách. Pre mňa ako kreatívneho človeka, hoci aj na manažérskej pozícii, to bola vždy nudná kancelárska práca, ktorú som robil len kvôli tomu, aby som mal z čoho platiť účty. Vždy som sa chcel venovať hudbe naplno, ale skĺbiť to s dennou prácou bolo často veľmi časovo náročné a fyzicky vyčerpávajúce. Domov z práce som chodil večer, potom som do neskorej noci v štúdiu tvoril a ráno opäť vstával do práce. Dlhý čas som riešil ako to celé urobiť.

Jedného dňa som tak sedel v kancelárii a hovoril som si: “Mám 32 rokov, kedy mám robiť to, čo v živote naozaj chce. A ak nie teraz, kedy? Keď budem mať 50?” A tak som šiel na dva týždne na dovolenku na Ibizu, utriediť si myšlienky. Tam ma to ešte viac nakoplo, úplne som sa do toho ostrova zamiloval a po návrate z dovolenky som dal výpoveď. Potom som ešte niekoľko mesiacov pomáhal známemu v internetovom obchode s DJ-skou technikou a popritom som mal v Bratislave produkčné štúdio Muzik Faktory, ktorého služby poskytujem dodnes, ale už nielen v Bratislave, ale celosvetovo on-line. 😊 (www.muzikfaktory.com)

Zažil si aj chvíle, keď si to chcel vzdať?

V rokoch 2005 až 2008 som žil v Írsku, no kvôli zdravotným problémom som sa musel vrátiť naspäť na Slovensko. Bolo to veľmi ťažké obdobie, mal som problémy s trávením, ale doktori mi okrem potravinových alergií, vysokého cholesterolu, čudného krvného obrazu, nevedeli zistiť nič. Jediné, čo vedeli bolo predpisovať kvantum antihistaminík, antibiotík (kvôli sústavným angínam), čo viedlo k tomu že môj problém prerástol do systémového charakteru. Bol som na dne, zaspával som s pískaním v ušiach, nemal som chuť robiť nič, zrútil som sa. Pochopil som, že tadiaľ cesta nevedie a že ak s tým neurobím niečo sám, tak to za mňa neurobí nikto.

zdroj: archív Tomáš Bollo

Úplne som zmenil životný štýl, začal som sa viac hýbať, zmenil som stravu, ktorú som si sám vyselektoval podľa toho ako som sa cítil. Objavil som, ako extrémne dôležitá pre organizmus je zdravá výživa. Vďaka tejto zmene životosprávy bol zo mňa o pár mesiacov nový človek. Vtedy mi mama povedala, že keďže už som opäť schopný normálne fungovať, mal by som sa znovu zamerať na hudbu a to, čo ma baví. A tak som sa ponoril do produkovania, čo opäť roztočilo moju životnú energiu.

Čo označuješ za zlomový moment, ktorý ti začal prinášať prvé väčšie úspechy?

Tých bolo niekoľko. Kým som býval rodičov, ktorí mi pomáhali po chorobe nadobudnúť nové sily, celé dni som makal na hudbe, až to vyústilo do opačného extrému. Začal som od nich počúvať narážky typu: “Sedíš pri tom celé dni, nič z toho nemáš” a podobne. Oni to nemysleli zle, skrátka reagovali na to, čo videli. Raz som sa o tom zmienil na návšteve u jedného kamoša z Trnavy, DJa Kristoffa a ten mi prehovoril do duše. Povedal: “A ukázal si im, že z toho niečo máš?” Neukázal. Je úžasné, ako dokáže jedna veta alebo jedno slovo zásadne zmeniť život človeka. A tak som počas nasledujúcich dní urobil jednu skladbu, ako som len najlepšie vedel. Tú som potom poslal niekoľkým zahraničným vydavateľstvám. Odpísali mi z Amerického labelu Blockhead Recordings, že sa im skladba páčila, že ju síce nevydajú, ale že by mali záujem, aby som im urobil remix pre Jaya Westa.

Remix som urobil, poslal a nasledovalo ticho, dlho sa nič nedialo. Asi pol pol roku mi odpísali, že sa im remix veľmi páčil a že ho vydajú. Bol to môj prvý oficiálne vydaný titul a ja som skákal tri metre do výšky od radosti. Na základe toho začali prichádzať ďalšie ponuky od iných vydavateľstiev a dnes mám viac ako 150 vydaných skladieb na približne sto internetových obchodoch po svete vrátane Beatport, iTunes, Amazon a ďalších. Druhý zlomový moment bol, keď som založil vlastný label Soluble Recordings. Spoznal som vďaka nemu veľa skvelých umelcov, získal veľa ponúk ohľadom hraní a spoluprác. A ďalší zásadný zlom nastal, keď som sa v roku 2015 rozhodol odísť zo Slovenska do zahraničia.

Spolupracoval si s mnohými slávnymi menami slovenskej aj svetovej hudobnej scény. Vedel by si nám vymenovať niektoré z nich? Na akú spoluprácu si spomínaš najradšej?

Zo Slovenska som spolupracoval s kapelami ako napríklad Puding Pani Elvisovej, Vidiek, Basie Frank Band, jazzovou formáciou Radio Band, s interprétmi ako Anita Soul, Igor Kmeťo, s rapperom Vecom, alebo trebárs so sláčikovým kvartetom Slovenskej Filharmónie. Zo zahraničných spevákov napríklad s kráľovnou soulu Jocelyn Brown, “Rakúskym Frankom Sinatrom“ Louie Austenom, Americkou speváčkou Michelle Weeks, Škótskou speváčkou Susie Palmer, s hviezdami z Brittain’s Got Talent – Liffordom Shillingfordom a The X Factor UK – Christopherom Peytonom, s producentmi ako Hector Romero, Giom, Dj Spen, Evren Ulusoy, Oscar P, Jay Tripwire, Jay West, Jake Childs a mnohými ďalšími.

Zatiaľ najzaujímavejšou bola asi spolupráca s Jocelyn Brown, ako aj spôsob, akým som sa k nej dostal. Na internete som našiel inzerát kde jeden DJ z Nemecka hľadal producenta k vokálom nahratým v 90. rokoch. Vysvitlo, že ide o vokály Jocelyn Brown, na ktoré mal mať dotyčný so speváčkou podpísané autorské práva. Tak som urobil skladbu, vydali sme ju na mojom vydavateľstve, titul mal úspech, veľa sa to hralo po kluboch najmä v New Yorku odkiaľ Jocelyn pochádza.

Medzitým ma oslovilo známe New Yorkské vydavateľstvo King Street Sounds, že by mali záujem o vydanie tejto skladby na ich kompilácii. Takže som mal podpísané zmluvy od Nemca, od King Street Sounds, ale nemal som žiadny feedback od Jocelyn, a to mi prišlo veľmi podozrivé. A tak som si na ňu zohnal telefónne číslo a jedného dňa jej zavolal. Vysvitlo, že vôbec netušila, že vyšla skladba a že zmluva, ktorú mali s Nemeckým djom už dávno vypršala. Nasledovali menšie ťahanice, ktoré som vyriešil tým, že som sám odkúpil práva na vokál od Jocelyn Brown, ako aj na remix DJ Spena, ktorý mal pôvodne vyjsť na King Street Sounds. Tým som získal obe veľké mená pre môj vlastný label, ako aj dôveru legendárnej speváčky, ktorej sa páčil môj korektný prístup, ale aj moja hudba. Vďaka tomu sa mi otvorili dvere k spolupráci na ďalších projektoch s Jocelyn a ďalšími skvelými umelcami.

V súčasnosti vystupuješ v kluboch na Ibize, Floride či vo Veľkej Británii. Ako sa chalan z Trnavy dostane na miesta, o ktorých sníva asi každý začínajúci DJ?

Myslím že 23 rokov je dosť dlhá doba. Je to viac ako polovica môjho doterajšieho života. Dokonca som od niekoho počul, že v mojich tridsiatich siedmich rokoch by som už mal byť úplne inde a že mnohí to dali oveľa skôr. Mne je však úplne jedno, čo si „hejteri“ myslia alebo hovoria. Som jeden z tých, ktorí môžu povedať, že žijú svoj sen, som šťastný a hrdý na to, kde som a kým som. Vždy ale stojím nohami pevne na zemi, pracujem na sebe a snažím sa posúvať ďalej. Hudbu robím preto, lebo ju milujem. Keď pracujem v štúdiu,  nepotrebujem jesť ani piť, nevnímam ego, vtedy som úplne v rovnováhe s celým vesmírom. Snažím sa zachytávať hudobné myšlienky, ktoré prichádzajú ani neviem odkiaľ, a vdýchnuť im život v podobe skladby. Hudba je matka a akonáhle si myslíš že si viac, skončil si.

Čo plánuješ najbližšie? Ostávaš na Slovensku alebo budeš radšej „reprezentovať” Slovensko v zahraničí?

V Auguste som sa presunul z Ibizy do Los Angeles, kde teraz žijem. Vďaka hudbe, ktorú tvorím som si tu našiel moju manželku Hollie, ktorá je tiež DJ-kou a mojou dlhoročnou fanúšičkou. V roku 2016 mi napísala na Facebook, že sa jej páči moja hudba a či by som jej mohol poslať nejaké moje platne. Prebehli isté sympatie, ale vzhľadom na to, že som bol v tom čase zadaný a bola medzi nami veľká vzdialenosť som to ďalej neriešil a viac sme nekomunikovali. V apríli tohto roku som sa však vďaka jednej hudobnej spolupráci ocitol v LA, mal som narodeniny, a tak som si v jeden večer vyrazil do Hollywoodu na pivo, len tak sám. V jednom pube som sa dal do reči s náhodným prísediacim, ktorý ma potom vzal na jednu súkromnú house party.

Stál som pri bare a vychutnával som si atmosféru, keď ma odrazu niekto potľapkal po ramene. Obzriem sa a sympatická blondýnka sa ma pýta: „Ahoj, nie si ty náhodou Tomas Bollo?“ Skoro som odpadol. Aká je pravdepodobnosť, že ťa na druhom konci planéty niekto takto spozná? Takmer som zmeškal spiatočný let domov. A tak sme sa rozhodli dať “šancu náhode” a celé leto sme si denne volali, prišla ma navštíviť na Ibizu a potom som opäť šiel do Kalifornie. V septembri sme sa vzali a teraz pravidelne hrávame spolu a organizujeme niekoľko eventov mesačne. Naďalej udržiavam kontakty s Ibizou, produkujem pravidelnú reláciu Eivissa Sound na renomovanom Ibiza Global Rádiu.