Vášeň našiel v rodinnej ovocinárskej firme, mladý Slovák do nej prináša zahraničné skúsenosti

Študoval si v Londýne aj v New Yorku, čo ťa prinútilo vycestovať zo Slovenska?

Keď som zmaturoval ešte som nevedel, čo chcem robiť. Rodičia sú vyštudovaní ovocinári, máme rodinnú ovocinársku firmu v Ostraticiach v okrese Partizánske. Vedel som, že chcem do nej priniesť novinky, čo sa týka manažmentu. Preto som išiel na Ekonomickú univerzitu do Bratislavy, z ktorej som sa však po semestri hlásil do Anglicka. V Canterbury som začal študovať angličtinu a základy ekonómie, čo bolo super, lebo tam bola prísna akademická angličtina. Musel som sa naučiť ako písať dobré eseje, pracovať so zdrojmi a slovnou zásobou…Bol to celkom dril.

zdroj: Jozef Žatko

Predtým si teda nebol na takej úrovni, aby si sa cítil dosť jazykovo vybavený na písanie povedzme článkov?

Prvý ročník by som zvládol, ale touto znalosťou som mal uľahčené fungovanie v akademickom svete. Londýn je akýsi štát v štáte, ale v Canterbury som zažil takú pravú anglickú atmosféru. Potom som sa hlásil ďalej. V Londýne som študoval na University of Westminster manažment a marketing. Prešiel som si tak z každého niečo, analytiku, branding, písanie, financie… Medzi druhým a tretím ročníkom sme sa mohli hlásiť na rok do zahraničia. Trom spolužiakom sa nám podarilo dostať do USA na Seton Hall University, ktorá sa nachádza asi 20 minút vlakom od Manhattanu.

V čom sa táto univerzita líšila od londýnskej?

Paradoxné bolo, že sme nemali stanovený názov odboru. Mohli sme si vybrať predmety, aké sme chceli, ale 50 percent kreditov museli tvoriť predmety zamerané na biznis. Išlo o maličkú univerzitu, najstaršiu katolícku v Štátoch. Celá škola aj s päťtisíc študentami a internátmi bola v jednom areáli univerzity a študenti tak chodili na hodiny v teplákoch. Dodnes si pamätám pohľady na prvej hodine, keď som prišiel v kravate a hneď sa ma spýtali či som Európan (smiech). Vytvorili sme si tam rodinnú komunitu, čo bolo super. Bolo to príjemné štúdium, aj keď veľmi odlišné od toho v Londýne. Tam sme mali campus na Baker street, čo je veľmi rušná ulica. Všetci boli viac rozlietaní, študenti si odbiehali na stáže alebo museli pracovať. Zaujímavosťou tiež je, že sa tam dala dokopy skupina Pink Floyd.

zdroj: Jozef Žatko

A čím bol iný štýl vyučovania?

Aj britský aj americký vzdelávací systém majú svoje chyby, ale mne štúdium v USA prišlo menej strojenejšie a kládol sa tam väčší dôraz na jednotlivca. V Londýne sme mali prednášky aj semináre, v New Yorku však neboli veľké prednášky vôbec. Bolo nás maximálne 20 ľudí v triede a s učiteľmi sme boli kamaráti, s rodinou nás brali na futbal. V USA som tiež videl, že ľudia majú úplne inú kultúru než my, sú viac nastavení na kariéru a na Manhattane to bol úplný extrém. Študenti mali už počas školy ponuky práce na 60 až 70-tisíc dolárové joby. Sú tam oveľa vyššie životné náklady, ľudia sa sťahujú za kariérou aj sedemkrát za život. Možnosť zažiť tú atmosféru nakopne človeka, aby na sebe pracoval.

Vtedy aj prišlo rozhodnutie vrátiť sa do rodinnej firmy?

Stále som to nemal v hlave isté. Niekedy po druhom ročníku som sa hlásil už druhýkrát na stáže pre študentov v zahraničí cez neziskovku LEAF. Pred štartom letných stáží vždy organizujú takzvaný kick off, a až na ňom som zistil, že niektorí ľudia študujú v Anglicku dva kilometre odo mňa, len sme o sebe nevedeli. Počas tretieho ročníka sme do Londýna odchádzali už s tým, že sme celkom rozbehli česko-slovenskú komunitu. Cez LEAF som sa neskôr zoznámil aj s mojou priateľkou, ktorá je tiež z Partizánskeho.

Predtým ti tá komunita nechýbala?

Neriešil som to. Vtedy sme sa však stážach stretli silný ročník a išlo to tak ruka v ruke. Asi som si vtedy povedal, že keď sa toľko fajn ľudí chce vrátiť, aj môj návrat bude trochu znesiteľnejší. Bol som tak odhodlanejší sa vrátiť.

zdroj: Jozef Žatko

Takže to nebola ani práca, ktorá ťa prilákala späť domov, ale ľudia?

Bol to jeden z viacerých faktorov. Po škole som si povedal, že budem pokračovať v magisterskom štúdiu, aj keď v zahraničí je to tak, že po bakalárovi je normálne ísť hneď pracovať. Ostal som na tej istej škole, lebo mi vedúci katedry ponúkol, že by ma chcel na novovznikajúcom odbore inovácií a podnikania stredných a malých podnikov. Odbor iba vznikal, boli sme také laboratórne myši, veľa vecí sa na nás testovalo, ale bolo to veľmi prakticky orientované. Cez náš odbor som sa potom dostal do inkubátora Greenlab na Bermondsey v Londýne zameraného na modernizáciu poľnohospodárstva a inovácií jedla. Úplne som tam ožil. Boli tam vertikálne farmy, drony, vlastná kombucha, rastlinka, ktorá sa riadi počítačom… V Londýne je toho hrozne veľa, veľmi dobre tam funguje prepojenie technológii a takzvaných foodies komunít. Posledné dva roky som stážoval v Google campuse na meetupoch YFood, kde sme tiež pravidelne hostili CEOs zaujímavých firiem. Povedal som si, že toto by bolo fajn priniesť na Slovensko a niečo z toho využiť v našej firme. A tak som sa definitívne vracal domov, čo bolo rok a pol dozadu.

Keď spomínaš výdobytky, ako vlastne vyzerala vaša rodinná firma, keď si odchádzal? Pociťoval si už vtedy potrebu niečo zmeniť?

Treba rozlišovať poľnohospodárstvo – poľnú výrobu a ovocinárstvo, takzvanú špeciálnu výrobu. V tej prvej skupine sú napríklad polia s kukuricou alebo repkou. To je už dnes pomerne automatizované a digitalizované. Stačí traktor, ktorý má GPS a všetky stroje sa vedia samé riadiť. Plodiny, ktoré rastú na stromoch, však potrebujú stále veľa manuálnych zásahov. Ľudia pracujú v radoch a preberajú jablká. Najviac nás stojí zber. Na Novom Zélande už ale vyvíjajú vysávač, ktorý „vcucne“ jablko tak, aby sa neobúchalo, a tým by táto manuálna práca odpadla.

zdroj: Jozef Žatko

Čomu všetkému sa vo firme venujete?

V porevolučnom období na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre promovali silné ročníky spolužiakov-ovocinárov, medzi nimi aj moji rodičia, ktorí neskôr zakladali veľké ovocinárske firmy. Dnes sme súčasťou odbytového združenia, ktoré sa stará o marketing a viacero firiem takto predáva svoju úrodu. Pri Bratislave máme sklady, odkiaľ si už supermarkety objednávajú jablká. Okrem nich pestujeme i čerešne, marhule a ďalších pár druhov iného ovocia, ktoré skončí v našej predajni v Ostraticiach alebo u lokálnych trhovníkov. Máme sklady, kde sa nachádzajú 200-tonové komory na zhruba 600 bední. Keď sa jablká oberú, tak sa uskladnia a keď je dopyt, otvorí sa komora a predajú sa. Prebieha to od novembra do mája. V roku 2015 sme tiež otvorili spomínanú farmársku predajňu. 95 percent úrody sa predá cez supermarkety a s tým zvyškom sa hráme.

Ako?

Starám sa o hlavne o marketing. Chcem náš obchod čo najviac naplniť produktami, ktoré sa vyrábajú aj z tých jabĺk, ktoré sa nepredajú ako čerstvé. Robíme nektáre, šťavu s dužinou, džemy, medy, predávame stromy… Postupne by som chcel, aby ovocie od nás neodchádzalo nespracované napríklad na kvas, ale aby sme vyrábali čo najviac pridanej hodnoty a náš región by žil trochu zdravšie.

Je na Slovensku dostatok jabĺk pre obyvateľstvo?

Na Slovensku sa ročne vypestuje 50-tisíc ton jabĺk, ale zje sa ich 150-tisíc ton. Dvakrát toľko preto musíme doviesť, aby sme pokryli len slovenský dopyt. Pre ovocinárov je to teda príležitosť posadiť dvakrát viac sadov, nie je to však také jednoduché. Na porovnanie, Poľsko vypestuje štyri milióny ton jabĺk. Nemôžeme teda konkurovať len tým, že budeme vyrábať kvalitnejší produkt.

Aká je šanca, že sa dostanem k jablkám z vašej farmy?

Naša firma Bioplant patrí medzi päť najväčších producentov na Slovensku. To znamená, že keď je veľmi dobrý rok, odíde od nás do skladov do 3-tisíc ton jabĺk. Do odbytového združenia takto pošle úrodu viacero firiem a tá sa potom predáva v supermarketoch pod značkou Dobré Jablká. V supermarkete s krajinou pôvodu Slovensko to teda je možno každé desiate jablko.

zdroj: Jozef Žatko

Cítiš u našincov väčší predaj výrobkov zo Slovenska, keď je tlak zo strany štátu, aby sme ich kupovali?

Konečne je to na vzostupe. Podľa štatistík ministerstva slovenský zákazník donedávna pozeral hlavne na cenu. Od roku 2017 sa to však  začína meniť a rozhoduje i pôvod a kvalita produktu, čoho príkladom sú aj farmárske produkty.

A naháňajú sa Slováci za všetkým, čo je označené bio?

Väčšina jabĺk na Slovensku nie je pestovaná v biokvalite. Aby boli, potrebujeme ich chrániť prípravkami, ktoré sú certifikované bio, ale veľmi im zatiaľ nedôverujem. Bio prípravky sa musia používať niekoľkonásobne častejšie, lebo majú zriedené účinné látky. Je to sčasti marketing. Najsmutnejšie je potom, keď sa to fejkuje. My sme bio jablká chvíľu produkovali, nespĺňali však parametre pre trh. Boli škaredé, drahé a nikto ich vtedy nechcel. Myslím, že sa to však zmenilo. Rád by som preto apeloval na ľudí, aby dali šancu aj na pohľad menej vábivému ovociu, vitamínov z neho neubudlo. Skvelú reklamu mu robia ľudia z Misfits Market. Zákazníci sú však naučení, že jablko musí byť krásne, veľké, farebné, a neodpúšťajú chyby, preto mu poskytujeme maximálnu výživu.

Ochrana ovocia je dôležitá. Sú kontroly prísne?

Áno, ovocinári pestujú v takzvanej integrovanej produkcii, a tam sú. Do sadov chodia ľudia z labákov, ktorí odoberajú náhodné vzorky, ktoré musia spĺňať prísne limity. Testy si robia aj samotné obchodné reťazce, inak by sme produkty nemohli predávať. Európska únia má mnoho výhod, avšak jednotlivým krajinám povoľuje rôznu ochranu a limity, čo veľmi sťažuje našu prácu. Na Slovensku je to veľmi prísne.

Ktoré jablká si slovenskí spotrebitelia vyberajú najčastejšie?

Treba odlíšiť odrodu jablka a značku. Značkou sa odroda stane, keď niekto dlhé roky šľachtí odrodu. Je to podobné tomu, ako keď niekto kríži psa. Takýto špecifický klon odrody má jedinečnú farbu, veľkosť, chuť, je odolná a skladovateľná. Má vlastný klub pestovateľov, do ktorého je veľmi ťažké sa dostať. Na Slovensku je tak populárna odroda Pinova, ktorej najkvalitnejšie šarže predávame pod značkou Evelina. Potom je značka Kiku a odroda sa volá Fuji, čo je najsladšie jablko na svete. Úspešná je tiež odroda Gala a Golden Delicious. Na svete existuje asi päťtisíc odrôd jabĺk a komerčne úspešne sa ich pestuje okolo dvadsať. Dôvod je, že sú najviac „vytuningované“ na skladovanie, nie, že by mali tie najexluzívnejšie chute. Stále testujeme nové pokusy s odrodami, to veľmi baví môjho otca.

Je ťažké zabezpečiť, aby jablko zostalo čerstvé?

Na to máme komory s riadenou atmosférou. Jablká však v nich musia byť nepomiešané, lebo každá odroda má inú citlivosť. Na malej farme máme i 40 odrôd, ktoré treba zvlášť skladovať. Sedem z nich ide do komôr a 30 sú také „fajnšmekerské chuťovky“, ktoré sa dajú vychutnať iba keď je sezóna.

Čo teraz plánuješ vo firme?

Baví ma vytvárať nové potravinárske produkty a uvádzať ich do života. Posledný polrok robím na značke vína. Máme vinohrad, ktorý síce tvorí 0,1 percenta z našich tržieb, ale je to taká srdcovka. Musím riešiť hygienu, veterinu, stavebný úrad… Vidím, že všetko pôjde pomalšie. Potrebujem tiež nájsť nových ľudí do tímu, rozbiehame eshop, čakajú nás nejaké úpravy v areáli, čoskoro tiež začína samozber jahôd… Vôbec sa nenudíme.

zdroj: Jozef Žatko

Čo je tvoja najväčšia výzva, ktorú by si chcel dosiahnuť?

Naši zamestnanci sú všestranní ľudia a chcel by som, aby sa aj malé firmy vedeli združovať a vytvárať prelomové inovácie, ktoré by im pomáhali. Na veľtrhu v Nemecku vždy poteší, keď vidíš naživo stroj, ktorý si si už sám vymyslel v hlave. Bez financií a vývoja však zostal v tejto rovine.

Aké je Slovensko vnímané na týchto veľtrhoch?

Pri ovocí je to cez konkrétne značky ovocia, ktoré u nás pestujeme a cez nákupcov, väčšinou medzinárodné obchodné reťazce a firmy, ktorí k nám importujú. Inak sme veľmi nepodstatní a bezvýznamný hráč. Zisk z obchodovaného ovocia na Slovensku bol vlani 16 miliónov eur, čo je veľmi málo pri pomyslení na 4,7 miliardy, ktoré utratíme na potravinách.

Pociťuješ vôbec na Slovensku konkurenciu?

Vieme sa predbiehať v dopestovanej kvalite a technológiách, ale inak nie. Ovocinári sú dobrí priatelia. Vieme že ťaháme za jeden povraz a tiež sme veľmi malí oproti veľkým družstvám s desaťtisícami hektárov pôdy.

zdroj: Jozef Žatko

Ty máš však aktivít popri rodinnej firme viac, angažuješ sa tiež vo vašej obci Ostratice. Ako konkrétne?

Som zástupca starostu. Tým, že v obci aj podnikáme, mi nebolo jedno, ako naša obec vyzerá. Väčšina ľudí na vidieku má rovnaké problémy. Máme 750 obyvateľov a čo sa týka počtu obyvateľov klesáme. Tiež pevne verím, že sa blízke malé dedinky budú v budúcnosti zlučovať, lebo každá tak zbytočne zamestnáva v zastupiteľstve ľudí. Viac peňazí by sa tak ušetrilo na spoločnú údržbu a nové investície.

Aké je vekové zloženie v zastupiteľstve, si tam jediný mladý?

Dvaja spolužiaci sme najmladší, dvaja tridsiatnici a potom starší kolegovia. Veci sa dejú svojím tempom. Každý má oblasť, ktorej sa venuje najradšej.

Čo nové si do obce priniesol?

Organizoval som napríklad letné kino, ktoré si na seba vedelo zarobiť, bolo to však vyčerpávajúce. Na dedine človek narazí na to, že ak nemá na koho delegovať prácu, musí rozložiť svoje sily. Preto musí vedieť nadchnúť aj ostatných. O pol druhej v noci sme tak raz so starostom sami po premietaní skladali lavice (smiech). Viac ma však bavia strategickejšie veci, nastavenie odpadov či enviromentálne témy. Rovnako ako vo firme ma baví riešiť problémy. Veľa dediniek je pri svojich malých rozpočtoch, zriaďovaní škôl a starostlivosti o seniorov, v začarovanom kruhu čakaní na výzvy od štátu a z eurofondov.

zdroj: Jozef Žatko

Neľutuješ teda svoje presťahovanie sa na Slovensko?

Keď som prišiel, prvý polrok mi bolo trochu smutno. Rovesníci z obce majú už za sebou svadby, deti, riešia dom, sú trošku inak nastavení. Takže nebolo veľa ani takého spoločného „chodenia na pivo“. Veľmi rýchlo som si však začal vytvárať zázemie. V Partizánskom som našiel úžasných ľudí. Robíme spolu iniciatívu Brain&Dinner, ktorá vznikla tak, že sme so známym chceli spoznať miestnych podnikateľov ako nejaký workshop či networking. Nikto nemal predstavu, akým smerom to viesť, ale z ľudí sme cítili potrebu sa stretávať. Teraz nám tam chodia zaujímaví hostia, ktorí riešia aj lokálne problémy. Spolupracujem aj s tímom ľudí, ktorý pracuje na vzniku strednej školy Pronea, ktorej súčasťou bude aj inovačný hub v spolupráci s miestnymi podnikateľmi. Toto je niečo, čo ma udivuje na cestách po celom Slovensku. Kamkoľvek prídeš, zbieraš svetové príbehy fascinujúcich ľudí, ktorí pôsobia v regiónoch a vytvárajú mapu toho dobrého v našej krajine.

Nápadov máš skutočne veľa.

Možno to tak znie, avšak do ich realizácie treba zatiahnuť čo najviac ľudí. Treba plánovať tak, aby človek dosahoval častejšie malé víťazstvá. Priorita je mať dobrú úrodu na stromoch. S kolegom sme tiež v pracovnej skupine pre jablko za V4, čo sme mali zatiaľ v Budapešti jedno stretnutie. Rozoberali sme, aké majú krajiny plány na tento rok, ako spolupracovať, zdieľať informácie…Páči sa mi tiež projekt školské ovocie. Európska Únia podporuje, aby naše deti zdravšie jedli. Veľa detí totiž nevie, ako vznikajú základné potraviny. Raz do týždňa majú rozvoz ovocia a otvára sa mi v tom potenciál.

zdroj: Jozef Žatko