Z ošarpaného kina v malom meste vznikol priestor, na ktorom si architekti poriadne zgustli

  • Dielo sa dostalo do užšieho výberu poroty v aktuálnom ročníku Českej ceny za architektúru
  • Budova bola postavená v päťdesiatych rokoch a ostáva dokumentom doby
  • Prešla radikálnou, no napriek tomu citlivou rekonštrukciou
kinecko
Bohumil Pospíšil
  • Dielo sa dostalo do užšieho výberu poroty v aktuálnom ročníku Českej ceny za architektúru
  • Budova bola postavená v päťdesiatych rokoch a ostáva dokumentom doby
  • Prešla radikálnou, no napriek tomu citlivou rekonštrukciou
Podľa článku Jakuba Moravčíka, Archinfo.sk, autor projektu: ing. arch. simona ledvinková + xtopix, ing. arch. barbora buryšková, Ing. arch. pavel buryška

Objekt pôvodného kina (Kino pohraničnej stráže) bol postavený v rokoch 1958-1959 v rámci akcie Z (takzvaná “neplatená pracovná činnosť obyvateľov”) v západnej časti námestia Slobody. Išlo o prvé väčšie stavebné dielo obyvateľov čerstvo osidlujúcich Planú po odsune pôvodnej nemeckej populácie (v roku 1946). Spôsob ľudovej výstavby je čitateľný v stavebno-technickom riešení, alebo napríklad na “zdobnej” fasáde budovy orientovanej smerom do námestia. Jednopodlažný objekt nahradil dva pôvodné mestské domy. Výškovo nekorešponduje s výškovou hladinou okolitých stavieb a neprijíma ani historickú parceláciu.

Zobraziť celú galériu (16)
zdroj: Bohumil Pospíšil

Budova, nachádzajúca sa v mestskej pamiatkovej zóne, prešla niekoľkými čiastočnými opravami zameranými predovšetkým na úpravu čelnej fasády, posledná prebehla v roku 2009. Počas spomínaných prestavieb boli okrem iného odstránené pôvodné výtvarné motívy medzi oknami do námestia.

Priestorové usporiadanie budovy už dlhšiu dobu nereflektovalo súdobé požiadavky na riešenie kinosály. “Strnulá” dispozícia bránila aj inému účelu užívania. Vek a nedostatok prevádzkovej flexibility predstavovali významnú príčinu úpadku návštevnosti zariadenia i kultúrneho života v meste.

Nové dispozičné riešenie reaguje na aktuálne požiadavky mesta – objekt funguje ako sústava samostatných, na sebe nezávislých, avšak prepojiteľných prevádzok. Zároveň sa snaží zachovať výraznú osovosť charakterizujúcu celú budovu. Pôvodnú kinosála s fixnou eleváciou nahradila zlúčená veľká a malá sála s podlahou v jednej výškovej úrovni. Pôvodná záhrada pri zadnej časti budovy je novo riešená ako verejný dvor priliehajúci k hlavnej sále. Na vstupné priestory, ktoré sú po rekonštrukcii bezbariérovo prístupné nadväzuje foyer, v ktorom sa vedľa nutných servisných miestností nachádza kaviareň.

Viac podobných článkov nájdeš na Archinfo.sk

 

S kaviarňou priamo susedí menšia sála, takzvaný Black box. Priestor je možné vyčleniť bez ohľadu na dianie v okolitých miestnostiach. Môže však ponúknuť aj prepojenie s kaviarňou alebo hlavnou sálou. Veľkosťou, technológiami aj prevádzkovou väzbou na servisné krídlo skladov a šatní pre účinkujúcich sa veľká sála stáva centrom kultúrneho života. Zaujímavým technickým riešením sú “zdvíhateľné” polia podlahy (praktikáble), ktoré zväčšujú flexibilitu využitia priestoru. Technický balkónom s “live” postom pre zvukárov aj osvetľovača a vymedzený priestor pre premietaciu techniku zodpovedá moderným štandardom..

Hlavný bezbariérový vstup je orientovaný do námestia Slobody. Miestnosti za severnou fasádou interagujú s verejným priestorom námestia. Stávajú sa „výkladnou skriňou“ programovej náplne objektu, čomu je podriadená ich náplň – predajňa lístkov a salónik kaviarne. Južný „chrbát“ budovy je clonený vyčnievajúcou fasádou susednej cukrárne. Výškový rozdiel sály a terénu vyrovnáva terasa so širokým vyrovnávacím schodiskom, ktoré vytvára pomyselný amfiteáter.

Fasáda orientovaná do námestia bola citlivo zrekonštruovaná. Po miernom znížení okenných parapetov nasledovalo “navrátenie” medziokenných reliéfov a rekonštrukcia reliéfu jazdkyne. Farebné riešenie je založené na miernom kontraste omietky, vstupného portálu a sokla budovy obloženého kameňom. Obnovený bol aj zapustený vstup do objektu.

Profilácia ríms na fasáde ostala zachovaná. Dodržané boli rozmery aj materiál. Južná, východná a západná fasáda bola zateplená. Pri ostatných plochách to bolo vylúčené z dôvodu historickej hodnoty a výrazného členenia priečelí. Ako jemný akcent sa v rovine fasády objavuje kamenný obklad vstupného portálu a sokla na severnej strane objektu. Zachované sgrafitové motívy boli šetrne reštaurované. Vonkajšie povrchy sú dláždené rovnako ako príjazdová komunikácia mačacími hlavami kladenými v polkruhovom vzore.

Na špecifiká dobovej realizácie objektu a na pôvodnú náplň budovy odkazujú niektoré detaily.

O obnovu medziokennej sgrafitovej výstavy sa postaral Libor Kaláb. Hlavným motívom umeleckého diela sa novo stávajú neuróny. Neuróny koordinujú funkciu celého tela. Môžu spoločne tvoriť väčšie funkčné celky. “S nadsázkou lze obdobně nahlížet na nové KINONEKINO – jako na jakýsi středobod, kde se navazují vazby, spojení a uskutečňuje se setkání všech jednotek obce. Spojuje se zde svět umění, kultury a společenského života. Vznikají tak nové kvalitativní vazby a obohacují tak intelektuální potenciál celého města,” hovoria autori.

Vďaka tomu, že budova slúži ako divadlo, kino, organizujú sa tu výstavy a prednášky, vzniká množstvo prepojení. Nielen kultúrnych, ale predovšetkým ľudských a myšlienkových.

Zobraziť celú galériu (16)
zdroj: Bohumil Pospíšil
Zobraziť celú galériu (16)
zdroj: Bohumil Pospíšil

Odkaz na špecifickú dobovú realizáciu budovy, v rámci ktorej ruku k dielu priložili miestni obyvatelia, pripomína motív na bráne oplotenia. Prostredníctvom perforácie je na plech prenesená fotografia zo stavby kina z roku 1958.

Zobraziť celú galériu (16)
zdroj: Bohumil Pospíšil
Zobraziť celú galériu (16)
zdroj: Bohumil Pospíšil
Zobraziť celú galériu (16)
zdroj: Bohumil Pospíšil
Zobraziť celú galériu (16)
zdroj: Bohumil Pospíšil
Zobraziť celú galériu (16)
zdroj: Bohumil Pospíšil
Zobraziť celú galériu (16)
zdroj: Bohumil Pospíšil
Zobraziť celú galériu (16)
zdroj: Bohumil Pospíšil

Detail zrkadliaci pôvodnú funkciu budovy možno objaviť na stenách baru a šatní pre návštevníkov. Tie pokrýva tapeta zobrazujúca sken štyristo metrov dlhého filmového pásu týždenníka, ktorý sa v kine kedysi premietal. Len obďaleč, na stenách foyer, sa “prepisujú” fragmenty pôvodných “peesáckých” (v minulosti išlo o Kino pohraničnej stráže) reliéfov.

Namiesto zachovania originálnych výjavov bolo pristúpené k ich abstrahovaniu. Dôvodom bola nízka výtvarná kvalita a tendenčná dobová tematika. Sklenená plastika zavesená na stene knižnice salóniku je vytvorená zbierkou starých a pôvodných svietidiel z kina.

Zobraziť celú galériu (16)
zdroj: Bohumil Pospíšil
Zobraziť celú galériu (16)
zdroj: Bohumil Pospíšil
Zobraziť celú galériu (16)
zdroj: Bohumil Pospíšil
Zobraziť celú galériu (16)
zdroj: Bohumil Pospíšil

Zdroj: Archinfo.sk

Najnovšie video

Fontech

ĎALŠIE ČLÁNKY Z FONTECH.SK

Fontech