Jakub Rem­žík: Nemá zmy­sel siliť sa do nie­čoho, čo vás nebaví. Treba ísť za svo­jím snom

Lukáš Gašparík / 20. apríl 2016 / Rozhovory

Jakub Rem­žík je cha­lan, ktorý doká­zal, že škola nie je záru­kou úspe­chu. Odísť zo školy v 19-tich a začať makať na svo­jej kari­ére, to chce riadnu odvahu. Jakub pri­šiel do Sygicu ako nespo­kojný štu­dent a dotia­hol to až na pro­duk­to­vého mana­žéra.

Jakub, si živým dôka­zom toho, ako sa dá v spo­loč­nosti vypra­co­vať. Skús nám pove­dať pár slov o tom, ako si začí­nal Sygicu?

V Sygicu pra­cu­jem už 4,5 roka. Všetko sa začalo tak, že som odišiel zo školy a začal som si hľa­dať prácu. Vtedy mi kama­rát odpo­ru­čil, že v Sygicu potre­bujú nie­koho na tech­ni­cal sup­port pre zákaz­ní­kov. Bol som tech­nicky zdatný a vedel som dobre po anglicky, tak som šiel do toho. V tom čase som ani neve­del, čo presne Sygic vlastne robí.

Čiže si rovno našiel svoj dream job? :)

To by som asi kla­mal. Na začiatku to bol skrátka len job. Dream jobom sa stal až postupne, ako som sa viac sto­tož­ňo­val s fir­mou a tým, čo robí.

Vráťme sa ešte na chvíľu k tej škole. Čo si štu­do­val?

Bol som rok na FEI STU a na konci dru­hého semes­tra som si uve­do­mil, že toto nie je tá správna cesta pre mňa a už som sa tam neuká­zal. Tech­nicky zame­rané pred­mety ma bavili, ale nebol som vôbec kama­rát s fyzi­kou a veľmi ani s mate­ma­ti­kou (smiech).

Snímka obrazovky 2016-04-12 o 21.49.18

Ako ťažké bolo pre teba odísť zo školy? Ako to vní­mali rodi­čia a tvoje oko­lie?

Tak, samoz­rejme, rodi­čia to nevzali zrovna naj­lep­šie a pove­dali mi, že bez školy bude zo mňa sme­tiar (smiech); že do konca života budem robiť nie­kde za mini­málku. Našťas­tie sa tak nestalo a pove­dal by som, že dnes sú dokonca na mňa aj pyšní (pozdra­vu­jem domov ☺).

Treba pri­znať, že začí­nať bez školy nie je vôbec ľahké. Člo­vek musí zama­kať, aby zís­kal repu­tá­ciu, na ktorú majú ostatní papier. Ale ako člo­vek, ktorý si tým pre­šiel by som určite mla­dým ľudom odpo­ru­čil, že ak zis­tia už začiat­kom štú­dia, že ich škola nebaví, nemá zmy­sel to siliť.

Štu­do­vať niečo, v čom člo­vek nevidí svoju budúc­nosť mi príde len ako pre­mr­haný čas. Treba si ísť za svo­jím snom. Nie­kedy člo­vek až neskôr nájde oblasť, v kto­rej by sa chceli zdo­ko­na­liť a do školy sa dá vždy vrá­tiť. Sám dnes znova štu­du­jem na Fakulte Mana­ge­mentu Uni­ver­zity Komen­ského, aj keď len externe, aktu­álne tretí roč­ník.

Povedz nám teda o tvo­jom postupe v Sygicu. Zo sup­portu si sa čoskoro posu­nul ďalej…

Áno, po roku na pozí­cií Tech­ni­cal Sup­port som sa stal Pro­duct Spe­cia­lis­tom. Spý­tali sa, či by som to nech­cel skú­siť, že by som mohol mať na túto prácu správne pred­po­klady.

Čo mys­líš, čo bol ten pred­po­klad? 

Darilo sa mi, zvlá­dal som robiť naj­väč­šie množ­stvo tic­ke­tov pri dob­rej kva­lite, čiže bolo vidno, sa dá na mňa spo­ľa­hnúť. V novom tíme som jed­nému z našich pro­duk­to­vým mana­žé­rov pomá­hal s rôz­nymi úlo­hami, zadá­val som prácu deve­lo­pe­rom atď.

Po roku som sa ako Junior Pro­duct Mana­ger dostal do ešte väč­šieho tímu, kde sa rie­šili mapy do navi­gá­cie. No a v janu­ári 2014 sa zalo­žil Auto­mo­tive team a ja som bol vybraný ako pro­duk­tový mana­žér a stal som sa Busi­ness Owne­rom pro­duktu Sygic Car Navi­ga­tion.

Čo je to za pro­dukt? Akú úlohu zohráva v celom biz­nise Sygicu?

Hlav­ným pro­duk­tom Sygicu je „základná“ GPS navi­gá­cia, určená pre smart­fóny. Sygic Car Navi­ga­tion je možné pre­po­jiť so sys­té­mami v auto­mo­bi­loch. Člo­vek teda môže ovlá­dať apli­ká­ciu cez zabu­do­vanú obra­zovku v aute, samotná apli­ká­cia však beží v smart­fóne. Význam­ným roz­die­lom oproti našej kla­sic­kej GPS navi­gá­cií je to, že Sygic Car Navi­ga­tion pod­lieha prí­snym nor­mám, aby sa dala bez­pečne pou­ží­vať počas jazdy, bola rýchla a mala okrem iného naprí­klad dosta­točne veľké tla­čidlá, aby čo naj­me­nej odpú­ta­vala pozor­nosť vodiča.

Skús vysvet­liť lai­kom, čo presne robíš? Ako vyzerá tvoj deň?

Časť dňa mi vypĺňa admi­ni­stra­tíva a ope­ra­tíva, rie­šim maily alebo stret­nu­tia s auto­mo­tive par­tnermi, ako Škoda, Jaguar Land Rover, Bosch Sof­tec a množ­stvo iných.

Okrem toho pra­cu­jem na moc­ku­poch — ja som ten, kto určí základ, ako by mala nová fun­kci­ona­lita alebo zmena zhruba vyze­rať. A väč­ši­nou som aj ten, kto dá finálne roz­hod­nu­tie – áno, toto sa mi páči, takto to môže ísť do sveta. Samoz­rejme, nie je to len o mne. Pomáha mi celý team, či už po tech­nic­kej stránke, ale aj dob­rými nápadmi

Toto sa dá naučiť alebo musí mať člo­vek nejaký špe­ciálny fee­ling?

Asi je to skôr o tom fee­lingu. A hlavne je dôle­žité, aby člo­vek pro­dukt dobre poznal, aby s ním bol zžitý a vtedy si už vie pove­dať, že áno, toto bude fun­go­vať, takto to bude dobré. Samoz­rejme, nie som doko­nalý a nie vždy sa úplne tra­fím. Ale práve vtedy nastu­puje pod­pora tímu.

Takže dávaš tieto tvoje „kre­ácie“ otes­to­vať aj ľuďom mimo tvojho fachu? Naprí­klad tvo­jej babke? ☺

Určite áno, aj keď nie zrovna mojej babke, keďže nemá rádio, ktoré by to pod­po­ro­valo (smiech). Novinky zväčša tes­tu­jeme na inter­ných ľuďoch, ktorí s daným pro­duk­tom priamo nepra­cujú. V prvom rade potre­bu­jem zis­tiť ako sa im pro­dukt ovláda, či je pre nich zro­zu­mi­teľný a vedia sa orien­to­vať v apli­ká­cii a ja ich pri­tom sle­du­jem., pre­tože prav­de­po­dobne nara­zia na tie isté prob­lémy ako reálni uží­va­te­lia.

Teraz trošku odbo­číme, ale mňa by zau­jí­malo, čím ťa vie zamest­ná­va­teľ uro­biť šťast­ným. Čo ťa robí šťast­ným v Sygicu?

V Sygicu mám z veľ­kej časti voľnú ruku. V tom, čo robím, som si sám sebe pánom a môžem určo­vať smer, akým sa bude pro­dukt ube­rať. V inej firme by som asi v mojom veku nemal mož­nosť zod­po­ve­dať za tak dôle­žitý pro­dukt.

A čo pro­stre­die? Je u vás interná súťa­ži­vosť alebo ani nie?

Sú tu väč­ši­nou silné osob­nosti, ale všetci sa sna­žíme spo­lu­pra­co­vať. Každý môže pove­dať svoj názor a každý názor je tu rešpek­to­vaný, aj keď s ním nie­kto nemusí súhla­siť. Na konci dňa je výsled­kom práce to naj­lep­šie od kaž­dého. Napriek tomu, necí­tim sa ako v kor­po­rá­cií, kde množ­stvo ľudí je len zamest­nan­cami s pora­do­vým čís­lom.Snímka obrazovky 2016-04-12 o 21.50.09

Znie to tak, že práca v Sygicu vie nad­c­hnúť. Musel si robiť nie­kedy aj niečo, čo ťa nebaví?

Určite. Nájdu sa men­šie pro­jekty, ktoré nemajú až taký dosah na finálny pro­dukt a preto nie sú v porov­naní s inými až také zau­jí­mavé. Tak to je ale asi všade, vždy sa nájde niečo, čo člo­veka nebude baviť. Za seba môžem pove­dať, že je toho pod­statne menej ako tých pozi­tív­nych vecí. ☺

Čo robíš keď máš voľný čas a nemu­síš pra­co­vať? Pove­dzme, že je čas obeda a nie si hladný? 

Čo je to volný čas? ☺ Ale nie, máme tu vlastnú hudobnú skú­šobňu, kde si cho­dím zahrať na gitare. Prí­padne len tak sad­núť na kávu a „pochil­lo­vať“, alebo sa zahrať na her­nej kon­zole.

Nikdy si teda nebol zamest­naný v inej firme. Nech­cel si skú­siť niečo iné? Čo ťa v Sygicu drží?

Úprimne pove­dané, popri tom, ako som sa rýchlo posú­val a neus­tále pra­co­val na nových pro­jek­toch, som ani veľmi neuva­žo­val, že by som mohol nie­kam odísť. Naj­lepší je tu ten kolek­tív. S ľuďmi, s kto­rými som tu spo­lu­pra­co­val sa pra­co­valo vždy per­fektne, čo je pre mňa mini­málne tak dôle­žité ako práca samotná.

Je podľa teba v Sygicu stále pries­tor na to, aby pri­šiel nie­kto mladý a neskú­sený, pri­čom by sa vypra­co­val tak, ako si sa vypra­co­val ty? 

Určite. Z veľ­kej časti to síce bola v mojom prí­pade aj o šťastí, ale určite áno. Závisí to na tom, ako tvrdo je člo­vek ochotný pra­co­vať na tom, čo chce dosiah­nuť.

Pridať komentár (0)