78-ročný Arnold Schwarzenegger otvorene o ceste k dosiahnutiu nemožného: Väčšina ľudí robí túto obrovskú chybu

Predstav si tú najluxusnejšiu výletnú loď s najlepšou posádkou na svete. Ak kapitán nevie, do ktorého prístavu smeruje, loď bude len bezcieľne blúdiť po oceáne a pravdepodobne niekde stroskotá. Presne tak isto to funguje aj v realite. Ak nemáš jasný cieľ a pred sebou presne vytýčenú budúcnosť, tvoj život bude pravdepodobne len prázdnym plávaním v prúde bez akéhokoľvek zmyslu.

Čísla hovoria samé za seba a odhaľujú realitu v spoločnosti. V Amerike až 74 % ľudí podľa štatistík nemajú radi svoju prácu a okamžite by ju zmenili. To znamená, že len necelá štvrtina populácie skutočne vidí zmysel v tom, čo robí.

Zvyšok len prežíva, pretože nemá žiadnu víziu. Keď Arnold Schwarzenegger trénoval v posilňovni 5 hodín denne a dvíhal desiatky ton železa, na rozdiel od svojich unavených a znechutených kolegov sa neustále usmieval.

„Usmievam sa preto, lebo presne viem, že každé jedno opakovanie, každý jeden set a každá váha, ktorú zodvihnem, ma posúva o krok bližšie k tomu, aby som premenil svoju víziu na realitu a stal sa Mr. Universe,“ spomína na svoje začiatky v podcaste Jay Shetty Podcast. Keď dvíhal činky, necítil váhu kovu – v hlave mal jasný cieľ, že sa zakaždým približuje k víťaznej trofeji.

Tento princíp vizualizácie funguje v každej profesii. Pri natáčaní filmu Barbar Conan musel Schwarzenegger v jednej scéne prejsť po štyroch cez ostré skaly a štrk. Po desiatich opakovaniach mal krvavé kolená aj lakte.

Keď za ním režisér prišiel a opýtal sa, či zvládne ešte jeden záber, Arnold bez váhania súhlasil. Podľa jeho slov necítil bolesť, pretože pred očami nevnímal ostré kamene, ale hotovú scénu, kde porazí hlavného zloducha. „Bolesť je dočasná, ale film je trvalý.“

 

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Arnold Schwarzenegger (@schwarzenegger)

Nikdy nemyslel v malom

Ak chceš v živote niečo dokázať, musíš mieriť vysoko. Najväčšou chybou väčšiny ľudí je, že si zámerne vyberajú malé, ľahko dosiahnuteľné ciele. Robia to preto, lebo sa boja zlyhania. Vedia, že pri veľkých snoch je riziko pádu vysoké, a strach ich paralyzuje natoľko, že radšej neurobia žiadny krok vpred.

Pád pritom nie je definitívny koniec. Zem je to najnižšie miesto, kam môžeš spadnúť. Skutočným zlyhaním nie je samotný pád, ale situácia, keď zostaneš ležať na zemi a odmietneš vstať. Ak sa zakaždým otrasieš a pokračuješ, stále ideš vpred.

V nemčine existuje príslovie: „Wenn schon, denn schon“ – ak už niečo robíš, rob to naplno a poriadne.

Schwarzenegger nechcel byť len radovým kulturistom, chcel byť najlepším kulturistom všetkých čias s najväčším množstvom svalov a trofejí. Keď prišiel do Hollywoodu, netúžil po malých vedľajších úlohách, chcel byť hlavnou hviezdou s najvyšším honorárom na scéne.

A keď vstúpil do politiky, nezačínal v mestskej rade. Kandidoval rovno na guvernéra Kalifornie – ekonomicky najsilnejšieho štátu v USA.

Keď tento princíp veľkého myslenia aplikoval v úrade, neriešil len plátanie dier na cestách. Rozhodol sa kompletne prebudovať zastaranú kalifornskú infraštruktúru z 50. rokov. Hoci mu legislatívci núkali vtedy 5 miliárd dolárov, on trval na veľkej vízii nadjazdov, mostov a prvej vysokorýchlostnej železnice.

Výsledok? Dokázal spojiť demokratov aj republikánov a presadiť masívnu investíciu vo výške 60 miliárd dolárov, čo bol najväčší štátny projekt za posledných 50 rokov.

Ignoroval všetkých pochybovačov

Hneď ako svetu oznámiš veľký cieľ, okamžite sa okolo teba vyroja ľudia, ktorí ti začnú hovoriť, že sa to nedá, že je to nemožné a že na to nemáš. Tvoja odpoveď musí byť rázna – úplne vymaž slová ako „nemožné“ alebo „nedá sa“ zo svojho slovníka. Drž sa slávneho výroku Nelsona Mandelu, ktorý povedal, že všetko sa zdá byť nemožné, kým to niekto neurobí. Buď tým človekom, ktorý to urobí ako prvý.

Ak by Arnold v 15 rokoch počúval ľudí okolo seba, dodnes by len jódloval v rakúskych Alpách. Keď chcel posilňovať, hovorili mu, že v Rakúsku sa môže stať lyžiarom alebo cyklistom, ale kulturistika je americký šport. Keď chcel odísť za oceán, tvrdili, že bez peňazí a sám nemá šancu. A najväčší odpor zažil, keď chcel po zisku 13 svetových titulov v kulturistike prestúpiť k filmu.

Hollywoodski agenti a producenti sa mu smiali do tváre. Tvrdili mu, že trendom sú malí muži ako Dustin Hoffman, Al Pacino či Woody Allen. Vyčítali mu monštruóznu postavu, hrozný nemecký prízvuk, z ktorého mali strach, a priezvisko, ktoré znelo komplikovane. Ponúkali mu nanajvýš roly vyhadzovačov, zápasníkov alebo nacistických dôstojníkov.

Namiesto kapitulácie začal navštevovať kurzy herectva, angličtiny a celé dni driloval správnu výslovnosť, aby odstránil tvrdý prízvuk. O pár rokov neskôr, po premiére Barbara Conana, režisér John Milius na tlačovej konferencii vyhlásil:

„Ak by sme nemali Schwarzeneggera s týmito svalmi, museli by sme ho postaviť.“ A James Cameron neskôr priznal, že legendárna hláška „I’ll be back“ sa stala ikonickou práve preto, že Arnold vďaka svojmu špecifickému prízvuku znel dokonale ako stroj. Všetko, čo pochybovači označovali za slabosť, sa nakoniec stalo jeho najväčšou výhodou.

„Makal som do úmoru“

Nikto nikdy neuspel náhodou. Jedinou výnimkou bol možno chlap, ktorý kedysi v Kalifornii náhodne vykopal zlato, no na takúto náhodu sa v živote spoliehať nemôžeš. Nikdy nesmieš dopustiť, aby si zlyhal len preto, že si do toho nevložil dostatok úsilia.

Boxerská legenda Muhammad Ali mal v 70. rokoch jasnú odpoveď na otázku, koľko sed-ľahov robí počas tréningu:

„Netuším, pretože ich začínam počítať až vtedy, keď to začne neskutočne páliť. Až keď cítiš bolesť, vtedy sa to naozaj počíta.“ Práve toto nastavenie mysle ťa odlíši od priemerných. Heslo „No pain, no gain“ (bez bolesti nie sú výsledky) platí bez výnimky.

Argumenty o tom, že niekto nemá čas na cvičenie, čítanie kníh alebo rozvoj svojho podnikania, sú len výhovorky. Deň má pre každého presne 24 hodín. Ak spíš 6 hodín, zostáva ti celých 18 hodín na prácu a život. 

Keď Schwarzenegger prišiel do Ameriky, trénoval 5 hodín denne, riadil stavebnú firmu, pracoval ako murár, popritom chodil na vysokú školu a od ôsmej večer do polnoci sedel na kurzoch herectva. Každý jeden deň využil naplno, pretože ako hovorí zakladateľ CNN Ted Turner: „Skoro spať, skoro vstať, makať ako blázon a robiť si reklamu.“ Po rebríku úspechu sa nedá vyšplhať s rukami vo vreckách.

Nielen ber, ale vráť niečo späť

Máme povinnosť urobiť niečo pre svoju komunitu, mesto alebo krajinu. Musíme slúžiť veciam, ktoré nás presahujú, pretože na konci života nás nikto nebude súdiť podľa toho, koľko peňazí sme zarobili, ale podľa toho, koľko sme dokázali odovzdať iným. Všetko, čo človek dosiahne, je výsledkom zázemia a príležitostí, ktoré mu spoločnosť poskytla.

Arnoldov svokor Sargent Shriver, ktorý za Kennedyho administratívy založil Mierové zbory, adresoval študentom na Yale posolstvo:

„Rozbite to zrkadlo, ktoré vás núti neustále sa pozerať len na seba. Až keď ho rozbijete, uvidíte milióny ľudí, ktorí za ním stoja a potrebujú vašu pomoc.“

Pomoc druhým pritom nemusí mať globálne rozmery. Môže to byť trénovanie mentálne znevýhodnených športovcov na Špeciálnych olympiádach, boj proti predsudkom, budovanie poškolských programov pre deti z chudobných štvrtí, alebo len to, že naučíš susedovo dieťa čítať či počítať matematiku. Nesmieš sa sústrediť len na svoje „ja“, ale na naše „my“.

Keď sa Arnold rozhodol odísť z filmového priemyslu, vymenil miliónové honoráre za ročný plat guvernéra vo výške 178-tisíc dolárov. Aj týchto peňazí sa nakoniec vzdal a vrátil ich daňovým poplatníkom, pretože chcel slúžiť ľuďom čistým spôsobom.

Týchto sedem rokov v úrade označuje za najlepšie obdobie svojho života, pretože skutočný úspech neprináša červený koberec na filmovej premiére, ale vedomie, že si po sebe zanechal svet o niečo lepší, než si ho našiel.