Hľadanie práce je dnes ponižujúce, tvrdí expertka s 30-ročnou praxou. V roku 2026 radí prestať posielať životopisy
- Online uchádzanie sa o prácu je podľa rekrutačnej expertky na dne
- Firmy dnes hľadajú ľudí inak než cez inzeráty
- Online uchádzanie sa o prácu je podľa rekrutačnej expertky na dne
- Firmy dnes hľadajú ľudí inak než cez inzeráty
Skúsenosť s hľadaním práce sa v posledných rokoch pre mnohých zmenila na psychicky vyčerpávajúci proces. Nejde len o konkurenciu, ale aj o samotný spôsob, akým sa dnes pracovné pozície obsadzujú.
Rekrutérka J. T. O’Donnell, ktorá sa v nábore pohybuje vyše troch desaťročí, opisuje online uchádzanie sa o prácu bez prikrášľovania: „Ak mám byť úprimná, podávanie žiadostí online musí byť jedna z najponižujúcejších a najdepresívnejších vecí, ktoré ľudia robia.“ Podľa nej je situácia taká zlá, ako ju ešte nezažila, píše portál CNBC.
Za týmto pocitom nie je len subjektívna frustrácia. Firmy v mnohých odvetviach spomalili nábor, časť inzerátov pôsobí ako „ghost jobs“ – pozície, ktoré sa síce tvária reálne, no v skutočnosti sa neobsadzujú alebo sa obsadzujú interne.
Do toho prichádza lavína automatizovaných prihlášok: uchádzači využívajú AI na generovanie životopisov a motivačných listov, prípadne funkcie „auto-apply“, vďaka ktorým môže jeden človek odoslať desiatky žiadostí za pár minút.
Výsledok je tak neprekvapujúci. Aj slušná ponuka práce môže mať stovky uchádzačov v priebehu hodín a pre jednotlivca je čoraz ťažšie „preniknúť“ cez prvé filtre.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Prečo samotné posielanie žiadostí prestáva fungovať?
O’Donnell tvrdí, že klasická taktika „nájdem inzerát a pošlem prihlášku“ už prestáva byť v roku 2026 efektívna. „Ak by som si v roku 2026 hľadala prácu, úprimne by som prestala posielať prihlášky online,“ hovorí.
Neznamená to, že online svet treba ignorovať, práve naopak. Pointa je, že nestačí byť len „ďalším menom v zozname“. V prostredí, kde sa k náboru dostáva viac automatizácie a menej ľudskej pozornosti, vyhráva ten, kto sa k rekrúterom dostane inak než cez preplnený formulár.
V tejto logike sa posúva cieľ. Namiesto toho, aby si sa snažil získať pozíciu cez inzerát, snaž sa dostať do stavu, keď ťa firma osloví. Inými slovami – byť „recruiter-sourced“, teda nájdený rekrutérom.
Nové pravidlo hry
O’Donnell odporúča postup, ktorý sa dá zhrnúť ako „buďte viditeľní tam, kde rekrútéri hľadajú“. Začína sa to pragmaticky: vybrať si zoznam firiem, kde by si chcel pracovať. Napríklad si vyber 20 až 40 značiek a začni ich cielene sledovať na platformách typu LinkedIn či Glassdoor.
Nejde o pasívne scrollovanie, ale o systematické vnímanie toho, čo firma komunikuje: projekty, hodnoty, technologické smerovanie, úspechy tímov, prípadne kultúru práce.
Potom prichádza kľúčový krok: reagovať. Nie jednou vetou typu „Super!“, ale vecne, s kontextom a vlastným pohľadom. Podľa O’Donnell práve toto rozhoduje o tom, či sa objavíš v náborových výsledkoch.
„Všetci títo rekrútéri sú na tých platformách. A spôsob, ako sa budete zobrazovať vo výsledkoch, je to, že sa zapájate do obsahu firmy.“ Teda ak chceš, aby ťa videli, musíš byť súčasťou relevantnej konverzácie.
Prišli sme o Instagram, chýbate nám
V živote sa dejú aj nepríjemné veci a jednou z takých je aj to, že sme prišli o svoj oficiálny Instagram.
Na našom Instagrame, ktorý sme roky budovali, dávame priestor mladým talentom, podnikateľom či šikovným Slovákom. Zároveň tam zdieľame aktuálne správy, rozhovory a dianie doma či vo svete.
Pre vyše 500-tisíc sledovateľov to je každodenný kontakt so Startitupom, kde vždy nájdu rýchly prehľad aktuálnych správ.
O ten kontakt sme teraz prišli. A začíname odznova. Zakladáme nový Instagram účet a úprimne: bez vás to nepôjde.
Disciplína, ktorá prináša pracovné tipy
Ďalšou taktikou je budovanie vlastného obsahu. „To, čo teraz funguje, sú dialógy o vašej práci, priemysle a skill setoch.“
Práve tým sa tvorí prirodzený most k ľuďom z firiem, o ktoré máš záujem – a z toho môže vzniknúť relevantná správa typu: „Páči sa mi, ako to komentujete. Máme podobné pohľady. Môžeme sa spojiť?“
Ako praktický príklad uvádza klienta, projektového manažéra, ktorý si s ňou spravil „bucket list“ firiem a zaviedol rutinu nazvanú „documentation streak“.
Každý deň si otvoril LinkedIn, skontroloval nové príspevky vybraných spoločností a tam, kde dávalo zmysel, pridal vlastnú skúsenosť či doplnil pohľad z praxe.
Následne publikoval vlastný post, občas označil relevantnú firmu a cielene sa prepájal s ľuďmi z daného prostredia. Výsledok prišiel prekvapivo rýchlo.
„Robil to každý deň. Na 17. deň mu zavolal rekrúter z jednej z firiem z jeho zoznamu s pracovnou ponukou, ktorá nebola verejne zverejnená.“ O’Donnell to pomenúva priamo: „Toto je nový networking.“
Aký obsah písať, aby ťa brali vážne?
Podľa O’Donnell existuje niekoľko formátov, ktoré sa na LinkedIne osvedčujú, ak chceš pôsobiť profesionálne a zároveň ľudsky.
Patria sem:
- pozorovania z odvetvia (čo sa deje v tvojom segmente),
- „hot takes“ (odlišný, ale argumentovaný pohľad),
- „kedysi vs. dnes“ (ako sa zmenila tvoja práca za posledné roky),
- stručné zoznamy a procesy (konkrétne ponaučenia v bodoch),
- storytelling (príbeh z praxe, napríklad riešenie ťažkej situácie).
Zmysel nie je robiť zo seba influencera. Zmysel je vytvoriť stopu, ktorá rekrúterovi dá odpoveď na otázku: kto si, čo viiéš, ako premýšľaš a či zapadáš do konkrétneho tímu.
Ako to O’Donnell uzatvára: „Doslova vytvárate priestor, kde vás rekrútéri nájdu a kontaktujú – a takto v tomto trhu začínate získavať pohovory.“ V prostredí, kde je online uchádzanie sa o prácu preplnené a často neosobné, sa práve táto stratégia javí ako najpriamejšia cesta, ako si znovu vrátiť kontrolu nad hľadaním práce.
Čítaj viac z kategórie: Lifehacking
Zdroje: CNBC, J.T. O’Donnell