Hľadanie práce je dnes ponižujúce, tvrdí expertka s 30-ročnou praxou. V roku 2026 radí prestať posielať životopisy

Skúsenosť s hľadaním práce sa v posledných rokoch pre mnohých zmenila na psychicky vyčerpávajúci proces. Nejde len o konkurenciu, ale aj o samotný spôsob, akým sa dnes pracovné pozície obsadzujú.

Rekrutérka J. T. O’Donnell, ktorá sa v nábore pohybuje vyše troch desaťročí, opisuje online uchádzanie sa o prácu bez prikrášľovania: „Ak mám byť úprimná, podávanie žiadostí online musí byť jedna z najponižujúcejších a najdepresívnejších vecí, ktoré ľudia robia.“ Podľa nej je situácia taká zlá, ako ju ešte nezažila, píše portál CNBC. 

Za týmto pocitom nie je len subjektívna frustrácia. Firmy v mnohých odvetviach spomalili nábor, časť inzerátov pôsobí ako „ghost jobs“ – pozície, ktoré sa síce tvária reálne, no v skutočnosti sa neobsadzujú alebo sa obsadzujú interne.

Do toho prichádza lavína automatizovaných prihlášok: uchádzači využívajú AI na generovanie životopisov a motivačných listov, prípadne funkcie „auto-apply“, vďaka ktorým môže jeden človek odoslať desiatky žiadostí za pár minút.

Výsledok je tak neprekvapujúci. Aj slušná ponuka práce môže mať stovky uchádzačov v priebehu hodín a pre jednotlivca je čoraz ťažšie „preniknúť“ cez prvé filtre.

 

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Startitup (@startitup_media)

Prečo samotné posielanie žiadostí prestáva fungovať?

O’Donnell tvrdí, že klasická taktika „nájdem inzerát a pošlem prihlášku“ už prestáva byť v roku 2026 efektívna. „Ak by som si v roku 2026 hľadala prácu, úprimne by som prestala posielať prihlášky online,“ hovorí.

Neznamená to, že online svet treba ignorovať, práve naopak. Pointa je, že nestačí byť len „ďalším menom v zozname“. V prostredí, kde sa k náboru dostáva viac automatizácie a menej ľudskej pozornosti, vyhráva ten, kto sa k rekrúterom dostane inak než cez preplnený formulár.

V tejto logike sa posúva cieľ. Namiesto toho, aby si sa snažil získať pozíciu cez inzerát, snaž sa dostať do stavu, keď ťa firma osloví. Inými slovami – byť „recruiter-sourced“, teda nájdený rekrutérom. 

Nové pravidlo hry

O’Donnell odporúča postup, ktorý sa dá zhrnúť ako „buďte viditeľní tam, kde rekrútéri hľadajú“. Začína sa to pragmaticky: vybrať si zoznam firiem, kde by si chcel pracovať. Napríklad si vyber 20 až 40 značiek a začni ich cielene sledovať na platformách typu LinkedIn či Glassdoor.

Nejde o pasívne scrollovanie, ale o systematické vnímanie toho, čo firma komunikuje: projekty, hodnoty, technologické smerovanie, úspechy tímov, prípadne kultúru práce.

Potom prichádza kľúčový krok: reagovať. Nie jednou vetou typu „Super!“, ale vecne, s kontextom a vlastným pohľadom. Podľa O’Donnell práve toto rozhoduje o tom, či sa objavíš v náborových výsledkoch.

„Všetci títo rekrútéri sú na tých platformách. A spôsob, ako sa budete zobrazovať vo výsledkoch, je to, že sa zapájate do obsahu firmy.“ Teda ak chceš, aby ťa videli, musíš byť súčasťou relevantnej konverzácie.

Disciplína, ktorá prináša pracovné tipy

Ďalšou taktikou je budovanie vlastného obsahu. „To, čo teraz funguje, sú dialógy o vašej práci, priemysle a skill setoch.“

Práve tým sa tvorí prirodzený most k ľuďom z firiem, o ktoré máš záujem – a z toho môže vzniknúť relevantná správa typu: „Páči sa mi, ako to komentujete. Máme podobné pohľady. Môžeme sa spojiť?“

Ako praktický príklad uvádza klienta, projektového manažéra, ktorý si s ňou spravil „bucket list“ firiem a zaviedol rutinu nazvanú „documentation streak“.

Každý deň si otvoril LinkedIn, skontroloval nové príspevky vybraných spoločností a tam, kde dávalo zmysel, pridal vlastnú skúsenosť či doplnil pohľad z praxe.

Následne publikoval vlastný post, občas označil relevantnú firmu a cielene sa prepájal s ľuďmi z daného prostredia. Výsledok prišiel prekvapivo rýchlo.

„Robil to každý deň. Na 17. deň mu zavolal rekrúter z jednej z firiem z jeho zoznamu s pracovnou ponukou, ktorá nebola verejne zverejnená.“ O’Donnell to pomenúva priamo: „Toto je nový networking.“

Aký obsah písať, aby ťa brali vážne?

Podľa O’Donnell existuje niekoľko formátov, ktoré sa na LinkedIne osvedčujú, ak chceš pôsobiť profesionálne a zároveň ľudsky.

Zmysel nie je robiť zo seba influencera. Zmysel je vytvoriť stopu, ktorá rekrúterovi dá odpoveď na otázku: kto si, čo viiéš, ako premýšľaš a či zapadáš do konkrétneho tímu.

Ako to O’Donnell uzatvára: „Doslova vytvárate priestor, kde vás rekrútéri nájdu a kontaktujú – a takto v tomto trhu začínate získavať pohovory.“ V prostredí, kde je online uchádzanie sa o prácu preplnené a často neosobné, sa práve táto stratégia javí ako najpriamejšia cesta, ako si znovu vrátiť kontrolu nad hľadaním práce.

Čítaj viac z kategórie: Lifehacking