Psychologička: Potravinové intolerancie si vieme privodiť sami. Radí 5-minútový rituál proti tráviacim ťažkostiam

Žijeme v dobe, keď máme všetko, no paradoxne si sami najviac ubližujeme. Prečo si dobrovoľne komplikujeme život a prečo je pre nás tak ťažké obetovať pár minút na obyčajný obed v kľude?

V našej relácii Na zdravie privítal moderátor Filip Mosnár psychologičku Dominiku Boka. Spoločne sa pozreli na moderný fenomén – wellbeing. Zistíš, že to nie je žiadny nedosiahnuteľný luxus z časopisov, ale každodenný tréning a nastavenie mysle. Dozvieš sa, prečo si naša hlava dokáže sama vyrobiť fyzické choroby, alergie či intolerancie, a prečo je mobilný telefón pri obede tvojím najväčším nepriateľom.

Terapeutický vzťah nie je instantný zázrak

Veľa ľudí má o návšteve psychológa skreslené predstavy. Očakávajú, že po hodine rozhovoru odídu s hotovým manuálom na šťastný život. Skutočnosť je však iná a oveľa hlbšia. Podľa Dominiky Boka je kľúčom k úspechu systematická práca a predovšetkým vybudovanie dôvery.

„Na sedení klient dostane konkrétny plán alebo prácu s myšlienkami, ktoré máme pri každej situácii, ktorú zažívame. Najdôležitejšie je vytvorenie psychoterapeutického vzťahu, čo trvá nejakých tri, štyri až päť sedení, závisí od toho, kto sa ako rýchlo otvorí,“ tvrdí psychologička.

Psychoterapia nekončí zatvorením dverí ambulancie. Skutočná zmena sa deje medzi jednotlivými stretnutiami. Klienti dostávajú domáce úlohy a učia sa analyzovať svoje vlastné správanie. Zapisujú si krízové situácie, svoje pocity a reakcie – či už do mobilu, alebo do špeciálneho denníka. Až po zvládnutí tejto analýzy prichádza na rad nácvik konkrétnych techník, ako sú dychové cvičenia či mindfulness.

Intolerancie aj alergie si vieme privodiť sami

Moderná medicína čoraz častejšie naráža na prepojenie psychiky a fyzického zdravia. Stále viac ľudí dnes trpí histamínovou či laktózovou intoleranciou, celiakiou a rôznymi alergiami. Je to všetko len záležitosť stravy, alebo má v tom prsty naša hlava? Psychologička upozorňuje na začarovaný kruh, ktorý si často vytvárame sami, napríklad pri poruchách príjmu potravy.

„Veľa ľudí si alergie alebo intolerancie spôsobí niekedy aj nepriamo sama. Keď v rámci sedení riešime poruchy príjmu potravy, stáva sa, že ľudia prestanú mnohé potraviny jesť. Keď sa k nim chcú znova vrátiť, prídu ťažkosti a intolerancie tam nejako vzniknú,“ tvrdí psychologička.

„Žalúdok sa dlhodobým nejedením stiahne, človeku je zrazu ťažko a začne sa báť zjesť niečo viac. Pritom dôležitá je práca s myšlienkami – problémom nie je samotná myšlienka, ale interpretácia, ktorú jej pripíšeme,“ komentuje.

Terapia je preventívka pre dušu

K všeobecnému lekárovi alebo k zubárovi chodíme na preventívne prehliadky automaticky. Prečo takúto starostlivosť nevenujeme aj svojej psychike? Podľa Dominiky Boka by mala byť návšteva psychológa prirodzenou súčasťou dospelého života. Žijeme totiž v dobe orientovanej na neustály výkon, kde je nátlak okolia obrovský.

Často sa hovorí, že mladá generácia (Gen Z) je precitlivená a hovorí sa o nich ako o „snehových vločkách“ (snowflakes). Pravda je však taká, že mladí ľudia len dokážu lepšie pomenovať svoje emócie. Potláčanie pocitov je totiž to najhoršie, čo podľa odborníčky môžeme urobiť.

„Je to ako keby si si predstavil nafúknutý balón, ktorý tlačíš do akvária plného vody – on aj tak vybuchne a voda vystrelí von. Veľakrát potláčame hnev, on sa nakopí a potom vybuchneme v nejakej bežnej, banálnej situácii. Druhí ľudia potom nechápu, prečo tak reagujeme, no sú to len nakopené veci, ktoré sme v sebe držali,“ hovorí Boka.

„Mala som pasažiera s rakvou otca v podpalubí.“ Mirka zarábala v Emirates aj 5 000 eur, opisuje odvrátenú stranu luxusu

Hnev ako strážca hraníc a dôležitosť „zdravej sebeckosti“

Každá emócia má v našom živote zmysel. Strach nám hovorí, že potrebujeme bezpečie. Hnev je zasa kontrolkou, ktorá nás upozorňuje, že niekto prekročil naše osobné hranice. Či už v práci, alebo v súkromí, nevedomosť alebo neschopnosť povedať „nie“ nás vyčerpáva. Nastavenie hraníc je však len prvý krok – tým ťažším je ich udržanie.

Psychologička radí najmä sledovať samého seba: „Potrebuješ odsledovať, čo ti robí zle a kedy sa už necítiš komfortne. Vtedy si musíš zadať hranicu, no ešte dôležitejšie je udržať ju. Platí tu konzistencia. Či sa to ľuďom bude páčiť, alebo nie, ty potrebuješ pozerať v prvom rade na seba a na to, ako sa cítiš. Je dobré mať seba na tom vyššom mieste.“

Úzkosť nie je panický atak: Nauč sa ich rozlišovať

Slovo úzkosť sa v dnešnej dobe skloňuje tak často, až máme pocit, že ním trpí každý. Psychologička však v praxi vidí, že ľudia si často zamieňajú pojmy. Je veľký rozdiel medzi tým, keď niekto nezvláda dlhodobý tlak, a tým, keď zažíva skutočný atak.

Panický atak: Nastupuje veľmi rýchlo, sprevádzajú ho silné telesné symptómy (búšenie srdca, pocit na odpadnutie). Trvá krátko, zvyčajne 5 až 10 minút, a potom jeho intenzita klesá.

Úzkostný atak: Má dlhodobejší charakter. Človek sa v ňom môže nachádzať niekoľko hodín, niekedy dokonca jeden až dva dni.

Pri zvládaní týchto stavov extrémne pomáhajú dychové cvičenia, tvrdí odborníčka. Stres totiž spôsobuje strnulosť tela, bolesti hlavy, krčnej chrbtice či brucha. Správnym predýchaním dávame nervovému systému signál, že sme v bezpečí, čím sa napätie uvoľní.

zdroj: AI/ChatGPT

Čo je to vlastne wellbeing a ako na mindfulness v bežnom živote?

Wellbeing nie je o tom, že všetko v našom živote musí byť zaliate slnkom a dokonalé. Je to o schopnosti vysporiadať sa so stresom. K tomu nám pomáha mindfulness – nácvik našej vedomej pozornosti. Učí nás vnímať, čo cítime, kde to cítime a pomáha nám sprítomniť sa v rýchlom svete.

Najlepšie na mindfulness je, že ho môžeme praktizovať kedykoľvek a kdekoľvek. Netreba k tomu žiadne špeciálne pomôcky, stačí vypnúť „autopilota“, na ktorom bežne fungujeme.

„Môžeš to robiť, keď kráčaš po ulici a sleduješ svoje kroky, ako sa nohy dotýkajú zeme. Alebo v sprche – vnímaš teplotu vody a ako po tebe stekajú kvapky. Robíme veci príliš automaticky a rýchlo, preto si na to musíme najskôr vedome spomenúť, napríklad pomocou pripomienky v mobile,“ hovorí.

Mladí Slováci odchádzajú kvôli politike, starších trápi zdravotníctvo: Čo poháňa frustráciu naprieč generáciami (ANALÝZA)

Mobil na stole počas obeda? Tvoj mozog nedostane signál, že ješ

Jedným z najčastejších zlozvykov modernej doby je jedenie za behu, ideálne s očami nalepenými na obrazovke smartfónu alebo notebooku. Popri odpisovaní na maily či scrolovaní sociálnych sietí však úplne zabúdame na samotný akt jedenia.

Ak do seba jedlo len bezmyšlienkovite nahádžeme, do mozgu nedorazí správny stimul. Výsledkom je, že hoci sme dojedli, necítime sa nasýtení, prípadne nám zostane ťažko na žalúdku. Aj obedová prestávka je pritom ideálnym priestorom na malý rituál všímavosti.

Psychologička tvrdí: „Nenajesť sa tak, že to narýchlo do seba nahádžeš. Daj si tú chvíľku, hoci máš na obed len 15 minút. Pri jedle by mal mať človek kľud, popretiahnuť sa alebo sa s niekým porozprávať. Aj pri jedle vieš robiť mindfulness – naberáš si na vidličku, vnímaš, aká je štruktúra toho jedla. Urobíš cvičenie, naješ sa a potom ti nebude tak ťažko.“

Na konci dňa zisťujeme, že wellbeing a psychická pohoda nie sú žiadna komplikovaná veda. Často hľadáme zložité riešenia, pričom kľúč k úspechu leží v absolútnych základoch, ktoré tak radi zanedbávame. Stabilizácia cukru v krvi vďaka pravidelnej strave, zdravý mikrobióm v črevách, dostatočný pitný režim a spánok sú tou najpevnejšou základňou. Až keď fungujú tieto banálne mechanizmy, dokážeme efektívne pracovať so svojou mysľou, dychom a emóciami.

Čítaj viac z kategórie: Rozhovory