Slovensko po roku 2027 môže prísť o eurofondy. Poľsko z nich už postavilo diaľnice aj moderné železnice

Slovensko má za dve desaťročia v Európskej únii na eurofondoch čistý prínos 25,6 miliardy eur, no zároveň si už roky nesie povesť krajiny, ktorá európske peniaze míňa na poslednú chvíľu a často na dlažbu námestí namiesto toho, aby budovalo dôležité a prínosné projekty. 

Teraz sa blíži nové programové obdobie po roku 2027 s prísnejšími pravidlami a možno aj nižšou sumou, ktorú dostaneme z európskych peňazí.

Zhrnuli sme, čo o slovenskom čerpaní hovorí Najvyšší kontrolný úrad (NKÚ SR), splnomocnenec vlády aj bývalá vicepremiérka Lívia Vašáková, ktorá otvorene priznáva: problémom nikdy neboli chýbajúce peniaze, ale spôsob ich riadenia.

Debata o eurofondoch znovu naberá na intenzite z jednoduchého dôvodu. Súčasné programové obdobie sa uzatvára, pripravuje sa nové a s ním prichádza aj otázka, či sa Slovensko konečne zbaví chronických problémov s čerpaním európskych peňazí.

Odpovede pritom prichádzajú z troch strán naraz: od štátu, od kontrolórov aj od ľudí, ktorí miliardy z Bruselu reálne riadili.

Nové pravidlá, menej peňazí a 10 mesiacov na dočerpanie

Ako po rokovaní pracovnej platformy pre Národný a regionálny partnerský plán uviedol splnomocnenec vlády Ladislav Šimko, eurofondy po roku 2027 budú mať inú štruktúru a prísnejšie pravidlá čerpania, a preto bude kľúčové dôkladné plánovanie, informuje Teraz.sk.

Takzvaná nultá verzia plánu má byť hotová v januári 2027, kompletný dokument vyrokovaný s Európskou komisiou musí byť pripravený na schválenie do jesene 2027. Zlá správa sa týka objemu. Predbežná suma pre Slovensko, ktorá mala byť 19,9 miliardy eur, môže byť podľa Šimka nižšia. Dôvodom je tlak takzvaných šetriacich krajín, napríklad Nemecka či štátov Škandinávie, na znižovanie výdavkov na politiku súdržnosti.

Štát preto pracuje aj s alternatívou, že alokácia pre Slovensko by mohla klesnúť o 10 až 20 % oproti pôvodnému plánu. Z navrhovaného balíka je aktuálne naprogramovaných 10,5 miliardy eur, 5 miliárd tvoria viazané prostriedky na poľnohospodárstvo a vnútornú bezpečnosť a 4,3 miliardy neprogramovaná rezerva.

Časový tlak bude pritom nezvyklý. Podľa Združenia miest a obcí Slovenska sa bude musieť zmeniť celá logika čerpania.

„Musíme zabudnúť na model N+2, N+3, čo znamenalo, že sme dobiehali s čerpaním roky, keď mali byť peniaze vyčerpané. Tentoraz ten čas na dočerpanie peňazí stanovený pre konkrétny kalendárny rok bude možno desať, respektíve 12 mesiacov,“ upozornil predseda sekcie regionálneho rozvoja a eurofondov Rady ZMOS Branislav Zacharides.

Priemysel má jasnú prioritu. Generálny sekretár Asociácie priemyselných zväzov a dopravy Andrej Lasz zdôraznil, že nové eurofondy musia prioritne podporiť dekarbonizáciu a konkurencieschopnosť slovenských podnikov. Upozornil pritom na hrozbu nerovnakých podmienok na spoločnom trhu, ak okolité krajiny, napríklad Poľsko, poskytnú svojim firmám na ekologizáciu dopravy či priemyslu výraznejšie dotácie ako Slovensko.

20 rokov, tie isté chyby. Kontrolóri majú jasno

Ako sa Slovensku darilo doteraz, po prvý raz komplexne zmapoval Najvyšší kontrolný úrad, ktorý vydal publikáciu o dvadsiatich rokoch čerpania a kontroly európskych fondov. Bilancia má dve tváre. Na jednej strane čistá finančná pozícia za dvadsať rokov od vstupu do EÚ dosiahla 25,6 miliardy eur.

To predstavuje prínos viac ako 4 700 eur na obyvateľa, a investície pomohli stabilizovať ekonomiku aj zmierniť dosah kríz. Na druhej strane sa od roku 2004 opakuje ten istý vzorec zlyhaní. Ako hovorí predseda NKÚ Ľubomír Andrassy, naprieč programami a rezortmi sa opakujú tie isté nedostatky.

Je tu slabá príprava projektov, nesúlad v metodike, administratívne chyby, nízka kvalita hodnotenia, časová tieseň, zlyhania verejného obstarávania, vysoká fluktuácia zamestnancov, chýbajúce merateľné ukazovatele a nerovnomerné čerpanie, ktoré sa presúva na koniec oprávnených období.

Úrad zistil nehospodárne vynakladanie prostriedkov najmä v digitalizácii, doprave, životnom prostredí, vzdelávaní, poľnohospodárstve a sociálnej oblasti, pričom v poľnohospodárstve identifikuje aj závažné riziká korupcie a podvodov.

Plán obnovy verzus eurofondy: Priepastný rozdiel

Najkonkrétnejší pohľad zvnútra ponúka bývalá vicepremiérka pre plán obnovy a dlhoročná expertka na európske fondy Lívia Vašáková, ktorá bola hosťkou podcastu Michala Trubana. Jej hlavné posolstvo je jednoznačné. „Problémom v eurofondoch bolo aj to, že sme tie peniaze nevedeli dostať sem,“ hovorí.

Rozdiel medzi dvoma nástrojmi ilustruje na číslach, ktoré znejú takmer neuveriteľne. „Z plánu obnovy máme 80 % peňazí doma. A viete koľko máme z doma z eurofondov? Menej ako 20 %,“ opisuje Vašáková.

Hoci ide o čiastočne neporovnateľné veličiny, pretože pri eurofondoch existuje časový posun vo fakturácii, rozdiel označuje za masívny. Slovensko má pritom za sebou dve plné obdobia eurofondov, v ktorých sa peniaze dočerpávali až na poslednú chvíľu, čo znamenalo aj stratu časovej hodnoty peňazí, v jednom prípade odhadom až 38 %.

Ak nám zmrazia eurofondy, ohrozené budú nemocnice, firmy aj školy (ODBORNÍK)

Dôsledky sú viditeľné pri pohľade cez hranice. „Poľsko si napríklad za eurofondy budovalo diaľničnú sieť, zrekonštruovalo železnice, postavilo novú železničnú stanicu a budovy rekonštruuje v omnoho väčšej miere, ako to my robíme,“ vymenúva Vašáková.

Podľa nej je pritom nezmysel myslieť si, že Slováci to jednoducho nedokážu. „Určite sa to dá, lebo okolité krajiny to dokázali a neviem, prečo by sme mali byť horší ako Poliaci. Cez plán obnovy sme ukázali, že nie sme,“ hovorí s tým, že pri pláne obnovy patrilo Slovensko v čase jej odchodu v roku 2023 medzi trojicu najlepších krajín EÚ.

Prečo to pri pláne obnovy fungovalo a pri eurofondoch nie

Kľúčový rozdiel podľa Vašákovej nespočíval v peniazoch, ale v riadení. Plán obnovy sa riadil oveľa centrálnejšie, bola to premiérska téma tlačená autoritou premiéra a preberala sa raz či dvakrát mesačne na zasadnutiach vlády.

„Bol tam aj ten semafor, kde v podstate každý minister, čo mal oranžovú, červenú, sa aj cítil pod tlakom, že blokuje veľké peniaze pre krajinu,“ opisuje mechanizmus, ktorý pri klasických eurofondoch chýbal.

O útvare, ktorý eurofondy spravoval, hovorí bez servítky. „Šírili sa aj vtipy, že je to copy paste office, že v podstate pozberá to, čo príde z rezortov, a pošle to do Bruselu, ale žiadnu pridanú hodnotu tam nevytvára,“ hovorí.

Problémom bola aj kultúra riešenia kríz na poslednú chvíľu. Systém podľa nej nikdy nefungoval tak, aby sa problém riešil včas. Za jednu z najväčších bŕzd označuje verejné obstarávanie a nastavenie kontrol. Slovensko podľa nej nemá národný systém akceptácie rizika, a tak celé bremeno nesie obstarávateľ na najnižšej komunálnej úrovni.

Paradoxne pritom platí, že keď audítori robia svoju prácu dobre a nachádzajú zistenia, dostávajú pochvalu od Komisie, no Slovensko sa tým investične blokuje. „Keď auditný orgán robí dobre svoju prácu, tak celé Slovensko je potom investične zablokované,“ vystihuje absurditu.

Rozkráda sa polovica? Podľa expertky nie, no predražuje sa veľa

Vašáková sa dotkla aj rozšírenej predstavy, že väčšina eurofondov končí rozkradnutá. Podľa nej to tak nie je, hoci štatistiky takzvaných finančných nezrovnalostí nevychádzajú pre Slovensko dobre.

„Nie je to zasa taká katastrofa, ako si niekto hovorí, že polovička tých peňazí sa rozkradne, tak to určite nie,“ hovorí.

Problém je podľa nej inde, v predražovaní. Anekdota, ktorú počúva, hovorí sama za seba: keď sa chodník stavia z eurofondov, jeho cena býva až 1,5-násobná, pretože sa do nej zarátava aj firma, ktorá musí spracovať projekt, a všetka tá kontrola navyše. „Keď sa ten chodník stavia za normálnu cenu a nie za 1,5-násobok, tak vieme potom stavať viac,“ dodáva.

20 rokov eurofondov na Slovensku: Dostali sme 28 miliárd eur, väčšina peňazí smerovala do betónu, nie do mozgov

Kritická je aj k inovatívnym výzvam pre podnikateľov, z ktorých viaceré skončili zrušené. Opisuje firmy, ktoré reálne fungujú napríklad v e-commerce, no snažia sa napasovať na výzvu pre inovácie tým, že si vymyslia projekt, ktorý ich biznis vôbec nepotrebuje, len aby si zaplatili programátorov.

Riešenie vidí v rozdelení podpory na dve časti. Jednoduchšie veci ako digitalizácia či zavádzanie AI by mali byť priamo nárokovateľné cez trhové nástroje, napríklad zrýchlené odpisy alebo bankové garancie, kým skutočne veľké a inovatívne projekty by mali posudzovať transparentní hodnotitelia vrátane zahraničných.

Pri predchádzajúcich veľkých výzvach totiž vyhodnocovanie trvalo aj dva roky, počas ktorých vysoko inovatívny projekt medzičasom zastaral.

Čo Slovensko naozaj potrebuje

Ak zhrnieme, čo z pohľadu expertky Slovensko brzdí, vyjdú tri veci pre súkromný sektor: zníženie daňovo-odvodového zaťaženia práce, ktoré je vysoké najmä pri kvalifikovaných ľuďoch, flexibilnejší zákonník práce a prilákanie investícií.

„Viac sa oplatí podnikať v okolitých krajinách, lebo to stojí zamestnávateľa menej a zamestnanec dostane viac,“ upozorňuje Vašáková na riziko odlivu talentov.

K tomu sa pridáva obrovský investičný dlh, ktorý ešte počas jej pôsobenia vo vláde odhadli na minimálne 40 miliárd eur. „Investujeme ročne o tri, štyri veľké nemocnice menej, ako je priemer krajín V4,“ hovorí.

Odkaz pre nové obdobie je preto jasný. Slovensko by sa podľa Vašákovej nemalo fixovať na systém klasických eurofondov, kde dlhodobo zlyháva, ale využiť to, že Komisia navrhuje naviazať čerpanie na míľniky a výsledky namiesto faktúr.

Zároveň treba viac zapojiť regióny do rozhodovania o tom, kam peniaze majú smerovať, no samotnú implementáciu ponechať špecializovaným agentúram, ktoré to vedia robiť. Ako príklad zbytočnej byrokracie uvádza projekt Obnov dom, ktorý fungoval, no zbytočne prechádzal cez medzičlánok v podobe ministerstva, namiesto toho, aby šiel priamo agentúre.

Otázka priorít je nakoniec podľa nej politická, nie technokratická. Zdá sa, že európskych peňazí je veľa, no ak by sme chceli pokryť všetky priority od kanalizácie cez železnice až po umelú inteligenciu, zrazu ich nie je dosť.

Práve rozhodnutia, či chce krajina špičkovú univerzitu, alebo kanalizáciu v každej obci, by mali podliehať verejnej diskusii a programom politických strán. Nemali by sa robiť od stola. Lebo ako uzatvára, práve tie najťažšie rozhodnutia sa nedajú spraviť za technokratickým stolom, ale musí na ne byť mandát od ľudí.

Čítaj viac z kategórie: Biznis a startupy