Ľuboš Fellner odhalil 3 princípy dlhovekosti: Dôležité je nikdy neodísť do dôchodku

Keď sa hovorí o dlhovekosti, pozornosť sa často okamžite stočí k jedálničku. Ryby, zelenina, olivový olej či rôzne „superpotraviny“ sa spájajú so zdravším a dlhším životom. Cestovateľ Ľuboš Fellner však pri návštevách takzvaných modrých zón nadobudol pocit, že odpoveď môže byť podstatne komplikovanejšia.

V relácii Na zdravie, ktorú moderuje Filip Mosnár, Fellner hovoril o svojich skúsenostiach z oblastí známych vysokým počtom dlhovekých obyvateľov. Navštívil Okinawu, Ikariu, Sardíniu aj ďalšie miesta spájané s dlhovekosťou. Práve japonská Okinawa naňho zapôsobila najviac.

Do regiónu cestoval cielene, aby pochopil, ako tamojší ľudia žijú a čo jedia. To, čo videl na tanieri, však podľa jeho slov nezodpovedalo jednoduchej predstave dokonale zdravej diéty.

„Dali mi tam bôčik. Ja som pozeral, že tak toto je zdravá strava? Nevychádza mi to,“ opisoval. Jedna potravina ho predsa len zaujala. Spomínal veľmi trpkú uhorku alebo melón, ktorý označil za akýsi „superfood“. Ani v tom však podľa neho nespočíva skutočné tajomstvo miestnej dlhovekosti.

Bôčik, pivo aj tvrdý alkohol

Fellner počas rozhovoru upozornil na paradox, ktorý si na Okinawe všimol. K jedlu podľa jeho slov dostal aj pivo a dokonca tvrdý alkohol. 

Napriek tomu práve na ľuďoch z Okinawy pozoroval mimoriadne aktívny život aj vo vysokom veku. A práve tu podľa neho treba hľadať podstatnú časť vysvetlenia.

Namiesto jednej zázračnej potraviny či dokonale vyskladaného jedálnička vyzdvihol tri princípy, s ktorými sa tam stretol – hara hachi bu, moai a ikigai. Prvý z nich sa týka práve jedla.

Prestaň jesť skôr, než budeš úplne sýty

Hara hachi bu Fellner vysvetľuje ako pravidlo, podľa ktorého človek neje až do úplného nasýtenia. Myšlienkou je skončiť v momente, keď sa cíti približne na 80 percent sýty. 

Sám však priznal, že s odhadnutím správneho momentu má problém. Keď sa miestnych pýtal, ako vie človek rozpoznať, že dosiahol práve spomínaných 80 percent, jeho otázka ich podľa neho pobavila. „Oni sa na mne smiali, že čo sa to pýtam. Ja to však na sebe nikdy neviem osobne poznať, vždy sa prejem,“ povedal Fellner. Strava však podľa neho stále nie je najzaujímavejšou časťou celého spôsobu života.

Spoločenstvo, ktoré ťa nenechá samého

Ešte väčší význam prikladá princípu moai. Ide o komunitu ľudí, ktorá funguje aj mimo najbližšej rodiny. Fellner opisoval, že aj 80- či 90-roční obyvatelia sa pravidelne stretávajú. Trávia spolu čas, čítajú, tancujú či sa zabávajú. Komunita má zároveň praktický význam.

Jej členovia si podľa neho odkladajú menšie sumy peňazí, z ktorých dokážu pomôcť človeku, ktorý sa dostane do problémov. Ak napríklad niekomu chýbajú peniaze na návštevu nemocnice, ostatní mu môžu potrebnú sumu doplatiť. Podobný prvok podľa neho videl aj v ďalších oblastiach známych dlhovekosťou, napríklad na Ikarii či Sardínii.

Práve silné medziľudské väzby považuje za niečo, čo v individualistickejších spoločnostiach môže ľuďom chýbať. „To spoločenstvo ľudí je extrémne dôležité,“ skonštatoval.

Rodina zostáva podľa neho rovnako dôležitá, no ľudia zároveň potrebujú širší okruh, do ktorého patria a v ktorom sa na nich ostatní môžu spoľahnúť.

Fellner za najdôležitejší považuje ikigai

Spomedzi troch princípov však Fellner jednoznačne vyzdvihol ikigai. Vysvetľuje ho jednoducho – ako dôvod, prečo ráno vstať z postele.

Pre ľudí zo západných spoločností je podľa neho tento princíp obzvlášť dôležitý. Nejde pritom iba o zamestnanie alebo spôsob, ako si zarobiť peniaze. Podstatné je podľa neho venovať sa činnosti, ktorá človeku dáva zmysel.

„Čiže nenavštevovať prácu, nerozmýšľať nad work life balance, ale naopak, to čo robíte, musíte mať radi. To je základ všetkého,“ povedal. Ako príklad spomenul aj Warrena Buffetta či starších ľudí, ktorých stretol na Okinawe. Niektorí pokračovali v tradičných remeslách, iní pestovali plodiny v záhrade alebo sa venovali športu.

Jeden z mužov, ktorých Fellner opisoval, napríklad vyrábal tradičným spôsobom meče. Jeden mu zabral približne dva mesiace. Nešlo podľa Fellnera v prvom rade o maximalizáciu zisku, ale o činnosť, ktorú ovládal a mala preňho význam.

Ani vo vysokom veku neprestávajú byť aktívni

Fellnera prekvapila aj fyzická aktivita starších obyvateľov Okinawy. Mnohí podľa jeho slov pracovali v záhradách a sledovali, ako im rastie úroda. Ďalší športovali.

Osobitne spomenul karate, ktoré je s Okinawou úzko späté. Starší ľudia podľa jeho skúsenosti nemuseli nevyhnutne sami súťažiť. Niektorí napríklad pomáhali pri turnajoch detí alebo pôsobili ako rozhodcovia. Dôležité bolo, že zostávali súčasťou diania.

Jeho skúsenosti z ciest preto smerujú k jednoduchej myšlienke. Vysoký vek podľa neho nemusí znamenať, že sa človek stiahne z aktívneho života, prestane pracovať na veciach, ktoré ho bavia, alebo stratí svoje miesto v komunite.

„Nikdy neísť do dôchodku a robiť niečo, čo pomáha druhým. Vtedy má život zmysel,“ zdôraznil. Celý paradox Okinawy pritom Fellner vystihol aj jednoduchým príkladom. Ľudia, ktorých tam stretol, nemuseli žiť podľa predstavy dokonale „čistého“ životného štýlu. Na stole sa objavil bôčik, pivo či tvrdší alkohol, no zároveň zostávali aktívni, mali svoje spoločenstvo a dôvod, prečo každé ráno vstať.

Práve kombináciu zmysluplnej činnosti, pevných medziľudských väzieb a aktívneho života považuje za oveľa podstatnejšiu než hľadanie jednej zázračnej potraviny.

Celú PREMIUM reláciu s Ľubošom Fellnerom si môžeš pozrieť TU.