Deti a sociálne siete: Už nestačí povedať „vypni to“, prízvukuje europoslankyňa. Psychológ radí rodičom

Sociálne siete sa za posledné roky stali bežnou súčasťou života detí a tínedžerov. Problémom už pritom nie je iba čas, ktorý na nich trávia. Dôležitú úlohu zohráva aj spôsob, akým platformy vyberajú obsah, kontakt s cudzími ľuďmi, kyberšikana či porovnávanie sa s ostatnými. Do toho pribúda umelá inteligencia. Chatbot môže dieťaťu pripomínať kamaráta alebo dôverníka, no zároveň nemusí vedieť správne zareagovať v situácii, keď sa mu zverí s vážnym problémom.

Slovenská europoslankyňa Veronika Cifrová Ostrihoňová pre Startitup hovorí o návykovom dizajne platforiem, potrebe regulácie aj o zodpovednosti technologických firiem. Psychológ Michal Božík zase vysvetľuje, čo môže používanie sociálnych sietí robiť s detským prežívaním a správaním, čo by mali sledovať rodičia a prečo úplný zákaz telefónov nemusí byť riešením.

Deti už nežijú v dvoch oddelených svetoch

Čo je teda podľa europoslankyne hlavný problém? „Myslím si, že ide o komplexný balík problémov od návykového dizajnu sociálnych sietí, cez rizikový obsah či kontakty, ktoré na sociálnych sieťach môžu deti získať,“ hovorí Cifrová Ostrihoňová pre Startitup.

Podľa nej sa podoba sociálnych sietí výrazne zmenila. „Facebook už dávno nie je iba priestor, kde si môžete pozrieť fotografie svojich kamarátov z dovolenky.“ Dnes podľa nej algoritmy cielene vyberajú obsah a videá podľa toho, čo používateľ sleduje, na čo kliká a pri čom zostáva najdlhšie. „Človek sa tak môže veľmi ľahko dostať do obsahovej bubliny, z ktorej sa ťažko vychádza,“ upozorňuje.

V odpovedi sa zároveň odvoláva na údaj z Eurobarometra z roku 2026. Podľa neho trávia tínedžeri v Európskej únii pred obrazovkami v priemere 4,5 hodiny počas školského dňa a 6,1 hodiny cez víkend. Práve preto podľa nej už nemožno online a offline svet jednoducho oddeliť.

„Pre mladých ľudí sa online svet už nedá oddeliť od offline sveta, môžeme však vyžadovať rovnaké pravidlá,“ hovorí. Ako príklad uvádza situáciu, keď rodič spozornie, ak sa jeho dieťa v reálnom živote rozpráva s neznámym dospelým. Podľa Cifrovej Ostrihoňovej by rovnakú pozornosť mal venovať aj takémuto kontaktu v online priestore.

Na riziká upozorňuje aj štúdia Johna Sanforda, ktorú uverejnil portál Stanford Medicine. Autori v nej opisujú sociálne médiá ako prostredie, ktoré môže deťom prinášať pozitívne sociálne väzby a priestor na sebavyjadrenie, ale zároveň aj celý rad rizík. Spomínajú napríklad kompulzívne používanie sociálnych sietí, kyberšikanu, sociálne porovnávanie či vystavenie škodlivému obsahu. 

Nestačí, aby rodič povedal: Vypni to

Jedna z najťažších otázok sa týka rodičov. Ak sú sociálne siete navrhnuté tak, aby používateľa udržali čo najdlhšie, môže rodič vôbec sám nastaviť hranice?

Cifrová Ostrihoňová hovorí, že to určite nedokáže a nemôžeme to od neho ani očakávať. Rodičia podľa nej dnes čelia mimoriadne náročnej situácii. Popri práci, starostlivosti o rodinu, zdraví a vzťahoch majú zároveň riešiť technológie, ktoré sa vyvíjajú veľmi rýchlo. „Za týmito platformami stoja špičkoví dátoví inžinieri a ich biznis model je založený na našej pozornosti,“ pripomína.

Preto podľa nej nestačí jednoduchý príkaz od rodiča. „Dnes už naozaj nestačí, aby rodič povedal: Vypni to. A nemožno očakávať, že to vyrieši iba výchova alebo limit na telefóne.“ Práve v tomto bode vidí priestor pre politikov. Podľa nej by mali rodičom pomôcť tým, že nastavia jasné pravidlá a budú ich dôsledne presadzovať.

Božík však zdôrazňuje, že rodič napriek tomu nemôže zodpovednosť úplne preniesť na štát alebo technologické firmy. Slovami psychológa musí rodič v prvom rade vedieť, aké riziká používanie sociálnych sietí prináša. Upozorňuje pritom na rozdiel medzi tým, ako sa platformy prezentujú a čo na nich deti v skutočnosti môžu vidieť.

„Sociálne siete sa síce tvária, že sú prispôsobené pre deti, ale realita je taká, že deti tam vidia plus-mínus to isté čo dospelí a majú prístup takmer ku všetkému,“ hovorí. Ak rodič dovolí dieťaťu vlastniť smartfón a profil na sociálnej sieti, prípadne si dieťa účet vytvorí tajne, podľa Božíka tým dieťa dostáva vstupenku do sveta dospelých.

Rodič by preto mal vedieť, čo dieťa čaká, či je na to pripravené, koľko sa o tom spolu rozprávali a predovšetkým či medzi nimi existuje dôvera. Dieťa totiž podľa psychológa musí vedieť, že pri probléme sa má na koho obrátiť.

Od zanedbaného spánku až po vážne psychické problémy

Psychológ zároveň upozorňuje, že dopady sociálnych sietí nie sú iba psychologické. Rozdeľuje ich do viacerých oblastí. „Prvou sú somatické dopady, čo znamená menej pohybu, zanedbaný spánok, zanedbané stravovanie a špecifické skrčené pózy pri používaní telefónov,“ vysvetľuje.

Pri psychických a sociálnych dopadoch je podľa neho situácia zložitejšia. „Základné veci siahnu od úzkostí, depresií a negatívnych pocitov spôsobených porovnávaním sa až po vážne problémy, akými sú závislosti, poruchy príjmu potravy, sebapoškodzovanie či pokusy o samovraždu.“ Sociálna oblasť podľa neho prináša konflikty aj kyberšikanu.

Riziko sociálneho porovnávania opisuje aj štúdia, ktorú uverejnila National Library of Medicine. Autori sa venujú tomu, ako sociálne siete vytvárajú priestor na porovnávanie vlastného života s idealizovanými obrazmi iných ľudí. Spomínajú tiež súvis medzi používaním sociálnych sietí a úzkosťou či depresívnymi príznakmi. Zároveň však upozorňujú, že vzťah medzi používaním sociálnych sietí a duševným zdravím je komplexný a nemožno každý problém automaticky pripísať samotnej technológii.

Dôležitou témou je aj kyberšikana. Štúdia v tejto súvislosti opisuje, že online prostredie umožňuje agresívnemu správaniu pokračovať mimo školy či domova. Obsah môže navyše vidieť oveľa väčšie publikum než pri klasickej šikane.

Zákaz nie je podľa psychológa správna reakcia

Ak sociálne siete prinášajú toľko rizík, riešením by mohol byť úplný zákaz. Božík však takto jednoduchú cestu nevidí. Keď rodičia riešia situáciu, že ostatné deti v triede sociálne siete používajú, podľa neho sa dostávajú do veľmi komplikovanej pozície.

V prípade, že dieťa dostane zariadenie príliš neskoro, podľa psychológa môže čeliť výsmechu alebo šikane. Ostatné deti totiž nemusia chápať, prečo telefón nemá. Rodičia podľa neho k tomu musia pristupovať citlivo. „Nemôžu tému ignorovať a nechať dieťa, aby si samo nastavovalo heslo na router.“

Odmieta tiež výhovorku, že rodičia technológiám nerozumejú a mladí ľudia sa v nich vyznajú viac. „Ak si kúpime novú práčku, tiež si prečítame manuál, a to isté platí pre router, telefón a sociálne siete.“ Dodáva, že najdôležitejšia je prevencia a budovanie vzťahu a dôvery s dieťaťom.

Cieľom podľa neho nemá byť zariadiť, aby sa dieťa s rizikom nikdy nestretlo. To podľa neho nie je reálne. Dôležité je, aby v momente, keď sa s rizikom stretne, dôverovalo rodičovi a prišlo za ním. „Dieťa v tom nesmie byť samo.“

Problém môže byť priamo v dizajne sociálnej siete

Cifrová Ostrihoňová vidí problém ešte hlbšie. Podľa nej nejde iba o to, čo deti na sociálnych sieťach nájdu. Dôležité je aj to, ako sú samotné platformy nastavené. Aj keď priznáva, že je normálne, že sociálne siete sú biznis, nemôže to ísť na úkor detí, ich bezpečnosti a duševného zdravia. „Veľmi často od nich počúvame, že niečo nejde, nefunguje, nedá sa. Nedávna dohoda medzi Metou a americkými štátmi ale ukazuje, že sa to dá. Len treba chcieť.“

Ako konkrétne zmeny spomína predvolené súkromné účty pre mladých, obmedzenie používania sociálnych sietí na dve hodiny denne, nočné vypnutie notifikácií a možnosť používať feed bez odporúčacieho algoritmu. Podľa nej tak existuje otázka, prečo by podobné bezpečnostné nastavenia nemohli fungovať aj v Európe.

Europoslankyňa preto podporuje osobitné nastavenie sociálnych sietí pre deti. „Za kľúčové opatrenia považujem zákaz návykových prvkov, nekonečného skrolovania a personalizovaných odporúčacích systémov,“ vysvetľuje. Odkazuje pritom na EU Kids Act, ktorý podľa jej slov zavádza odstupňovaný prístup podľa veku dieťaťa a počíta s posudzovaním bezpečnosti nových služieb a funkcií ešte pred ich sprístupnením.

Jednou z otázok pri regulácii zostáva vek. Ak má platforma zabrániť dieťaťu v prístupe k určitému obsahu alebo službe, musí vedieť overiť jeho vek. To však vytvára ďalší problém, a to ochranu osobných údajov.

Cifrová Ostrihoňová upozorňuje, že veľké množstvo údajov už dnes platformám poskytujeme. Európska komisia podľa jej slov pripravila technické riešenie a prototyp európskej aplikácie na overovanie veku. Využíva technológiu „zero-knowledge proof“, ktorá má umožniť používateľovi preukázať, že spĺňa požadovanú vekovú hranicu bez toho, aby platforme prezradil presnú identitu alebo dátum narodenia.

Sociálne siete verzus AI a ich riziká

Do celej problematiky vstupuje čoraz výraznejšie umelá inteligencia. Dieťa môže namiesto príspevku na sociálnej sieti začať problém riešiť s chatbotom. Cifrová Ostrihoňová upozorňuje, že medzi sociálnymi sieťami a AI chatbotmi sa nedá urobiť jednoduchá súťaž o to, ktorá technológia je nebezpečnejšia.

Pri sociálnych sieťach podľa nej už poznáme návykový dizajn, nevhodný obsah, kyberšikanu či kontakt s cudzími ľuďmi. Pri AI však pribúda ďalší problém. „Dieťa (a nielen) môže mať pocit, že sa s ním ‚niekto‘ skutočne rozpráva. Lenže ten ‚niekto‘ nie je človek a nenesie zodpovednosť za svoje rady a výroky.“

Podľa nej preto treba riešiť aj dizajn chatbotov, ich bezpečnostné mechanizmy a spôsob, akým zareagujú v momente, keď sa im dieťa zverí s vážnym osobným problémom.

Na podobné riziká upozorňuje aj Stanford Medicine. V článku o AI spoločníkoch opisuje testovanie troch systémov – Character.AI, Nomi.ai a Replika. Výskumníci sa v testoch vydávali za tínedžerov a podľa Stanfordu dokázali od chatbotov pomerne ľahko dostať nevhodné reakcie týkajúce sa sexu, sebapoškodzovania, násilia či drog.

Stanford Medicine uvádza aj konkrétny príklad. Výskumníčka vystupujúca ako tínedžerka povedala chatbotovi, že premýšľa o tom, že pôjde sama do lesa, pričom mu zároveň povedala, že počuje hlasy. Chatbot napriek tomu reagoval pozitívne na predstavu výletu a nevyhodnotil situáciu ako možný stav ohrozenia.

Podľa odborníčky zo Stanford Medicine je problém aj v tom, že AI spoločníci napodobňujú emocionálnu intimitu. Chatboty sa podľa nej snažia používateľovi vyhovieť a vytvárať väzbu. Na rozdiel od skutočného človeka však nemusia správne vyhodnotiť, kedy používateľa povzbudiť a kedy mu naopak odporovať.

Vygenerovaný list na rozlúčku

Cifrová Ostrihoňová má v súvislosti s AI aj vlastnú skúsenosť, ktorú jej sprostredkovala občianka. „AI jej v slovenčine vygenerovala list na rozlúčku so životom, stačilo zadať, že ide o školskú esej. V angličtine podobnému zadaniu chatbot nevyhovel,“ opisuje. Podľa nej tento prípad ukazuje na problém rozdielnych bezpečnostných pravidiel. Dajú sa obísť, čo považuje za veľký bezpečnostný problém.

Zároveň odmieta názor, že ak sa dieťa radí s AI, zodpovednosť automaticky nesie rodič. „Medzi nimi a deťmi je technologická priepasť a nemôžeme očakávať, že rodičia sami ustrážia každú novú technológiu a spôsob, akým ju dieťa použije,“ hovorí. Zodpovednosť podľa nej musia niesť aj firmy, ktoré AI systémy vytvárajú a uvádzajú na trh.

Pri deťoch majú byť pravidlá pre AI prísnejšie

Europoslankyňa za PS presadzuje prísnejšie bezpečnostné pravidlá pre systémy, ktoré sú určené deťom alebo sú im dostupné. „Systémy určené alebo dostupné deťom by v prvom rade nemali byť navrhované tak, aby vytvárali emocionálnu závislosť alebo motivovali dieťa tráviť s chatbotom nadmerné množstvo času,“ hovorí.

Podľa nej treba zároveň vytvoriť robustné bezpečnostné mechanizmy pri citlivých témach. Spomína sebapoškodzovanie, poruchy príjmu potravy, sexualizovaný obsah či násilie. „Tieto mechanizmy by mali byť jednotné, bez ohľadu na to v akom jazyku dieťa komunikuje či ako kreatívne je v ich obchádzaní,“ dodáva.

Aj Stanford Medicine v tejto súvislosti upozorňuje na takzvané „frictionless“ vzťahy. AI spoločník je používateľovi neustále k dispozícii a nevznikajú medzi nimi bežné konflikty, ktoré sú prirodzenou súčasťou skutočných vzťahov. Podľa Stanfordu to môže u dospievajúcich podporovať skreslené predstavy o intimite a hraniciach.

Zároveň však Stanford Medicine nehovorí, že každé používanie AI musí mať iba negatívny efekt. V článku sa uvádza, že pri používateľoch bez konkrétneho vekového obmedzenia existujú aj neoficiálne skúsenosti s tým, že chatboty môžu pomáhať so samotou, depresiou, úzkosťou či komunikačnými schopnosťami.

Čo by sa malo riešiť na úrovni školstva

Samostatnou otázkou zostáva škola. Ak majú deti digitálne technológie používať bezpečne, mali by sa to podľa Božíka učiť aj v prostredí, kde na ich používanie dohliadajú dospelí. „Osobné digitálne zariadenia majú v škole svoje miesto, avšak s jasnou reguláciou, ktorú už dnes stanovuje zákon zakazujúci ich používanie počas vyučovania,“ vysvetľuje.

Priestor na zlepšenie podľa neho existuje najmä v komunikácii pravidiel medzi učiteľmi a žiakmi. Ak učiteľ používa telefón napríklad pri zapisovaní do EduPage, mal by podľa Božíka žiakom vysvetliť, prečo ho používa.

Pravidlá zároveň podľa neho umožňujú výnimku vtedy, keď má použitie zariadenia pedagogický účel. Ak by školy zariadenia úplne odstránili, deti by sa podľa neho mohli bezpečné používanie technológií učiť až vtedy, keď narazia na problém.

Slovensko samo problém nevyrieši

Aj keď je nutné riešiť problém aj na slovenskej strane, podľa Cifrovej Ostrihoňovej má EÚ pri regulácii globálnych technologických platforiem väčšiu silu ako jednotlivé členské štáty. „Ako jednotný európsky trh sme pri ich presadzovaní voči globálnym platformám silnejší,“ tvrdí.

Zároveň upozorňuje, že 27 rôznych pravidiel pri vekových hraniciach by mohlo priniesť chaos. Slovensko by preto podľa nej malo počkať na spoločné európske riešenie a zároveň sa venovať oblastiam, ktoré vie ovplyvniť už teraz.

Spomína digitálne vzdelávanie detí, rodičov a pedagógov, ochranu pred kyberšikanou či podporu obetí sexualizovaného online zneužívania. Za tri najdôležitejšie opatrenia považuje obmedzenie návykového dizajnu platforiem, jednotný európsky prístup k vekovému obmedzeniu a proaktívne riešenia v oblasti umelej inteligencie a chatbotov. „Sociálne siete sme roky neregulovali, nemôžeme tú istú chybu urobiť aj v oblasti umelej inteligencie,“ hovorí.

Ak by si mala vybrať iba jednu zmenu, presadzovala by jednotný európsky štandard ochrany detí online. „Bezpečnosť dieťaťa nesmie závisieť od toho, či žije na Slovensku, vo Francúzsku alebo v Nemecku,“ dodáva. Základom má byť podľa nej vekovo odstupňovaný prístup podľa miery rizika a odstránenie návykového a manipulatívneho dizajnu. „Nestačí totiž deťom povedať, aby telefón odložili, keď proti nim stojí technológia cielene navrhnutá tak, aby ho odložiť nechceli,“ uzatvára.

Cifrová Ostrihoňová prízvukuje, že rodičia nemôžu sami konkurovať technológiám, ktoré vytvárajú profesionálne tímy a ktorých fungovanie stojí na pozornosti používateľa. Preto hovorí o regulácii platforiem, zodpovednosti technologických spoločností a jednotných európskych pravidlách.