Slovenskí dôchodcovia sa majú dnes lepšie ako za socializmu. Ekonómka búra mýty o živote pred rokom 1989 (ROZHOVOR)

8 rokov života navyše. Makroekonómka odhaľuje, prečo sa dnešní dôchodcovia majú lepšie než za socializmu.

na snímke je makroekonomička Zuzana Múčka, socializmus, rozhovor

Slobodu si nekúpiš. Ale vďaka našim predplatiteľom si ju vieme zachovať.

Preto sme všetok obsah k 17. novembru nechali úplne odomknutý a prístupný pre každého. Slobodné myslenie patrí všetkým.

Ďakujeme predplatiteľom, že tvoríte slobodné médiá s nami.

Ženy odchádzali do dôchodku už po päťdesiatke, muži približne v šesťdesiatich rokoch. Potraviny mali regulované ceny a štát garantoval dôchodkové zabezpečenie. Aj preto sa dodnes objavujú tvrdenia, že seniori sa mali za socializmu lepšie.

Prihlás sa na odber notifikácií a najnovšie info dostaneš medzi prvými.

Dostaň Startitup do svojich Google odporúčaní

Pridať ako preferovaný zdroj Startitup, odkaz sa otvorí v novom okne

Makroekonómka Zuzana Múčka však upozorňuje, že pri porovnávaní minulosti so súčasnosťou Slováci často prehliadajú podstatné skutočnosti. Rozhodujúce totiž nie je iba to, kedy človek odíde do dôchodku alebo akú sumu dostáva, ale predovšetkým to, čo si za ňu môže dovoliť, v akom zdraví žije a ako dlho penziu poberá.

Keď sa 17. novembra 1989 začali udalosti, ktoré viedli k pádu komunistického režimu v Československu, otvorila sa aj cesta k zásadnej premene ekonomiky. Zmeny sa postupne dotkli miezd, cien, vlastníctva, podnikania, zdravotníctva aj dôchodkov.

Po 37 rokoch sa však stále vynára otázka, či by sa Slováci nemali lepšie, keby socialistický systém pokračoval. Osobitne citlivou témou sú dôchodky. Vtedajšie ženy mohli odchádzať do penzie výrazne skôr než dnes a aj muži končili pracovný život v nižšom veku.

Čo by sa však stalo, keby sa dôchodkový systém od roku 1989 zásadne nezmenil? Dokázal by uživiť dnešných seniorov? A mohli by si dôchodcovia dovoliť viac ako v súčasnosti?

Ak by socializmus nepadol, dôchodkový systém by čelil ešte väčším problémom

Predstava, že by sme dnes mohli poberať dôchodky podľa pravidiel platných pred rokom 1989, vyvoláva prirodzenú otázku: Koľko by vlastne predstavovali?

Podľa Múčky však seriózny výpočet neexistuje. Ekonomika sa za uplynulé desaťročia zmenila natoľko, že preniesť vtedajšie parametre do súčasnosti by znamenalo ignorovať prakticky všetky zásadné okolnosti.

„Takýto orientačný model by bol čistou fikciou, pokiaľ by sa abstrahovalo od zásadných štrukturálnych zmien v ekonomike, technologického pokroku, daňovo-odvodového systému či výraznejšej diferenciácie miezd. Do toho vstupuje evidentný posun v očakávanej dĺžke života či ďalšie demografické zmeny, ale aj veľký pokrok v dostupnosti a kvalite zdravotnej starostlivosti, ktorý od pádu socializmu zažívame,“ upozorňuje makroekonómka.

Najväčší problém by predstavovala demografia

„Od roku 1989 narástla stredná dĺžka života o 8 rokov a roky prežité v zdraví ešte výraznejšie. Na druhej strane, v porovnaní s dneškom bol podiel dôchodcov na pracujúcej populácii o minimálne tretinu menší. Koncom 80. rokov odchádzali ženy do dôchodku spravidla okolo 55. roku života, muži okolo 60-tky. Výrazne skôr než dnes, keď je to v priemere 63 rokov.“

Priebežný dôchodkový systém funguje na princípe, že ekonomicky aktívni ľudia svojimi odvodmi financujú penzie súčasných dôchodcov. Ak počet pracujúcich v pomere k počtu seniorov klesá, jeho financovanie sa komplikuje.

Považuješ plánované zvyšovanie dôchodkov za dostatočné?

„Demografickým zmenám by sme sa nevyhli. Dnes máme relatívne menší podiel platcov, čiže zarábajúcich, a vyšší podiel poberateľov, čiže dôchodcov. Pokiaľ by sa od pádu socializmu dôchodkový systém nijakým spôsobom nereformoval, nereflektoval by demografické zmeny ani zmeny v spôsobe výpočtu penzií, bol by výrazne neudržateľnejší, než je teraz,“ vysvetľuje Múčka.

Podľa nej by teda zachovanie systému bez reforiem neznamenalo automaticky skoršie a vyššie dôchodky. Práve naopak, štát by musel riešiť výraznejší nepomer medzi počtom ľudí, ktorí do systému prispievajú, a tými, ktorí z neho čerpajú.

Dôchodok v 55 rokoch znie lákavo. Verejné financie by ho však neutiahli

Jedným z najčastejších argumentov pri spomínaní na prednovembrové obdobie je nižší dôchodkový vek. Kým ženy mohli podľa počtu vychovaných detí odchádzať do penzie približne vo veku 53 až 57 rokov, muži spravidla v šesťdesiatke, súčasné pravidlá počítajú s vyšším vekom.

Mohli by sme si však podobné nastavenie dovoliť aj dnes?

„Vzhľadom na vývoj demografie, výrazné predlžovanie strednej dĺžky života aj pokles fertility by to znamenalo výrazne skorší nástup zásadných problémov penzijného systému, než to vidíme dnes. V praxi by na toto naše verejné financie nemali zdroje,“ hovorí Múčka.

Nešlo by pritom iba o vyššie výdavky na dôchodky. Ekonomika by zároveň prišla o významnú časť pracovnej sily.

„Zároveň by nám v ekonomike veľmi chýbal potenciál 55- až 65-ročných skúsených pracovníkov, ktorí sú dnes vo výrazne lepšej kondícii ako koncom 80. rokov, a to aj vďaka zmene charakteru práce, lepšiemu zdravotníctvu či stavu životného prostredia.“

„Ich neprítomnosť na trhu práce by znamenala aj nižšie daňovo-odvodové príjmy, menšie množstvo prostriedkov na financovanie dôchodkového či zdravotného systému. A teda aj oveľa chudobnejších dôchodcov,“ dodáva.

Nežná revolúcia
zdroj: TASR/Alexander Buzinkay

Dôchodok poberáme dlhšie, dožívame sa vyššieho veku

Podľa ekonómky práve reformy, ktorými Slovensko postupne reagovalo na starnutie obyvateľstva, pomohli tento scenár zmierniť.

„Práve relatívne včasné reagovanie na prebiehajúce demografické zmeny a následná reforma priebežného piliera dôchodkového systému z veľkej časti zvrátili takýto scenár.“

Múčka upozorňuje, že pri porovnávaní dôchodkového veku nemožno vytrhnúť jediný údaj z historického kontextu.

„Informácie o skoršom veku odchodu do dôchodku v minulosti treba brať vždy v kontexte so strednou dĺžkou života, respektíve s počtom rokov, ktoré človek strávil na dôchodku. V akom zdraví a s akými financiami.“

„Čiže aj keď sa nám zdá byť z dnešnej perspektívy odchod do dôchodku vo veku 55 rokov pre ženy lákavý, namiesto dnešných 63 rokov, treba povedať aj to, že ženy dnes žijú o približne sedem rokov dlhšie a v podstatne lepšom zdraví.“

Aj samotná dĺžka poberania dôchodku prináša zaujímavé porovnanie. Podľa údajov Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, na ktoré Múčka odkazuje, budú súčasné generácie mužov odchádzajúcich do dôchodku približne v 62 rokoch poberať penziu viac ako 19 rokov. V porovnaní s obdobím pred rokom 1989 ide o viac než tri roky navyše.

„Dnes ženy poberajú starobný dôchodok približne tak dlho ako začiatkom 80. rokov. Koncom 80. rokov ho poberali o približne dva roky dlhšie. V minulosti naň odchádzali podstatne skôr než dnes, vo veku 53 až 57 rokov, a kratšie si platili dôchodkové poistenie,“ približuje ekonómka.

Dodáva, že niektoré generácie žien, ktoré odišli do penzie tesne pred rokom 2004, v nej podľa údajov RRZ strávia v priemere až 28 rokov.

„Vzhľadom na blížiacu sa demografickú krízu však takéto zvýhodnenie nie je finančne udržateľné, preto sa od roku 2004 dôchodkový vek žien postupne zjednocuje s vekom mužov.“

Za socialistický dôchodok si ľudia mohli kúpiť menej. Najväčší rozdiel nebol iba v cenách

Pri porovnávaní životnej úrovne sa často objavujú argumenty o lacnom chlebe, mlieku, bývaní či energiách. Samotná cenovka však nevypovedá o tom, koľko si človek mohol dovoliť zo svojho príjmu. Rozhodujúca je reálna kúpna sila, teda množstvo tovarov a služieb, ktoré si za dôchodok dokáže kúpiť.

„Ak by sme sa pozreli na reálnu kúpyschopnosť dôchodcov, čiže množstvo tovarov či služieb, ktoré si koncom 80. rokov mohli dovoliť zo svojho dôchodku v porovnaní s tým, čo si môžu dovoliť dnes, obraz by bol veľmi podobný ako v prípade zvyšnej populácie,“ vysvetľuje Múčka.

Jej porovnanie vyznieva v neprospech minulého režimu.

„Na dnešnej úrovni ostávajú len mlieko a chlieb, zvyšok potravín bol vzhľadom na dôchodky drahší. Ešte vypuklejšie je to pri tovaroch bežnej či dlhodobej spotreby, chladničkách, práčkach, autách.“

Cena tovarov? Najprv treba overiť, či nejaký tovar vôbec bol

Pri hodnotení minulosti pritom podľa nej nemožno ignorovať ani samotnú dostupnosť tovarov.

„A stále nehovoríme o dostupnosti, možnosti výberu, kvalite, nedôstojnosti čakania v radoch, poradovníkoch, úplatkoch či podpultovom tovare.“

Regulované ceny totiž automaticky neznamenali, že požadovaný výrobok bolo možné bez problémov kúpiť. Nedostatkový tovar, dlhé čakacie lehoty a obmedzený výber ovplyvňovali každodenný život domácností.

„Berúc do úvahy neformálnu či šedú ekonomiku, možno konštatovať, že reálna kúpna sila dôchodcov za socializmu tak bola, podobne ako zamestnancov, nižšia a za vtedajšou úrovňou na Západe a za súčasnosťou zaostávala ešte viac, ako ukazujú oficiálne štatistiky,“ tvrdí ekonómka.

Zaujímavé je aj porovnanie dôchodkov s vtedajšími mzdami. „Ak by sme sa na to pozreli optikou pomeru voči čistej, teda po zdanení a odvodoch, priemernej mzde, boli by približne porovnateľné. Ide však o to, čo si vedel človek za priemernú mzdu kúpiť za socializmu a dnes.“

„A z toho porovnania vychádza jednoznačne lepšie dnešok, rozdiel v cenách je približne 200 až 300 %, pričom nehovoríme o kvalite, dostupnosti a výbere. Ani o dôstojnosti a podplácaní.“

Múčka tak upozorňuje, že samotný pomer dôchodku k mzde môže vytvárať zavádzajúci obraz. Ak bola kúpna sila celého hospodárstva nižšia, porovnateľný podiel dôchodku na mzde ešte neznamenal porovnateľnú životnú úroveň.

Takmer štvrtinu chudobných tvorili dôchodcovia

Spomienky na sociálne istoty minulého režimu sú podľa Múčky potrebné konfrontovať aj s údajmi o chudobe.

„Na konci obdobia socializmu žil každý deviaty človek v pásme chudoby, v tom čase definovanej ako 56 percent priemerného príjmu. Ohrozených chudobou bolo však výrazne viac. Až tri štvrtiny chudobných žili v rodinách s deťmi, pričom išlo najmä o viacdetné rodiny či rodiny žijúce len z jedného príjmu.“

Významnú skupinu však predstavovali aj seniori. „Významné bolo aj zastúpenie dôchodcov, tvorili takmer štvrtinu všetkých chudobných či ohrozených chudobou. Príčinou toho bola primárne nízka výška starobného dôchodku.“

Problémom podľa ekonómky nebola iba samotná suma dôchodku. Vtedajší systém nedokázal dostatočne reagovať na rast životných nákladov.

„Minimálny starobný dôchodok bol extrémne nízky a chýbal mechanizmus pravidelnej, systematickej valorizácie, čiže úpravy o rast cien v spotrebiteľskom koši. Reálne dôchodky počas socializmu prakticky nerástli.“

nežná revolúcia, ceny potravín
zdroj: Startitup/Gabriel Bezuška, TASR/Peter Lenhart

Dôchodok zhodnocuje pravidelná valorizácia

Súčasný systém pritom podľa nej poskytuje seniorom významnú ochranu práve cez pravidelné zvyšovanie dôchodkov.

„Stav za socializmu je v porovnaní s dneškom vo veľkom nepomere. Aj keď dnes je podiel populácie ohrozenej chudobou približne podobný ako koncom osemdesiatych rokov, podiel dôchodcov ohrozených chudobou je disproporčne menší, približne päť percent.“

Historické a súčasné údaje o chudobe však vychádzajú z rozdielnych definícií a metodík. Ich priame porovnanie preto treba interpretovať opatrne. Podľa Múčky je zároveň dôležité, ako si seniori dokázali udržať kúpnu silu počas nedávneho prudkého rastu cien.

„Dôchodky sú pravidelne valorizované, dokonca aj mimoriadne v prípade neočakávane vyššej inflácie. Z nedávnej inflačnej krízy vyšli dôchodcovia ako pomyselní víťazi, ich príjmy totiž aj bez zohľadnenia 13. dôchodku reálne neklesli, kým platy sa v reálnych veličinách dostávajú na úroveň spred inflačnej krízy len teraz. A po zohľadnení zvýšeného daňovo-odvodového zaťaženia to vyzerá pre pracujúceho ešte horšie,“ dodáva.

To však podľa nej neznamená, že dnes majú všetci seniori dostatok financií. „Slovenskí dôchodcovia sú podľa príjmových štatistík dnes menej ohrození chudobou než pred dvadsiatimi rokmi. Situácia sa však nevyvíjala rovnomerne a priaznivý celkový priemer zakrýva výrazné riziko chudoby osamelo žijúcich seniorov, avšak tento problém bol ešte vypuklejší v dobách socializmu.“

Menová reforma z roku 1953 pripravila ľudí o úspory

Pri hodnotení sociálneho zabezpečenia minulého režimu nemožno podľa ekonómky vynechať ani zásah do osobných úspor obyvateľstva.

Menová reforma z roku 1953 výrazne znehodnotila finančné prostriedky mnohých domácností. Pre ľudí, ktorí si dlhé roky odkladali peniaze na starobu, predstavovala zásadný zásah do finančnej istoty.

„Veľkú časť populácie výrazne ochudobnila aj menová reforma z roku 1953, ktorá im prakticky zničila dlhodobé úspory, sporenia, finančný majetok či ich okradla o celé dôchodkové sporenie,“ pripomína Múčka.

Pri porovnávaní životnej úrovne seniorov preto nestačí sledovať iba pravidelný mesačný príjem. Význam má aj to, či si ľudia dokázali vytvoriť a uchovať vlastné úspory.

Hutník mohol mať výrazne vyšší dôchodok ako učiteľ

Socialistický dôchodkový systém sa od dnešného odlišoval aj spôsobom výpočtu penzií.

Podľa Múčky jedným z jeho problémov bola nízka miera zásluhovosti a výrazné zvýhodňovanie určitých pracovných kategórií.

„Veľkým problémom minulých dôchodkov bola malá miera zásluhovosti, ktorá sa premietla aj do viac-menej veľmi málo diferencovaných dôchodkových dávok. Bolo to spôsobené jednak malými rozdielmi v mzdách, ako aj skutočne nízkym koeficientom zásluhovosti.“

Dôchodkový systém zároveň odrážal hospodárske priority socialistického štátu: „Dlhodobo sa posilňovala pozícia priemyslu pred službami, a to aj v oblasti miezd, a klesala pozícia vysokoškolsky vzdelaných ľudí, a to aj v mzdovej oblasti.“

„Z prvých oficiálnych informácií o mzdách podľa vzdelania z roku 1968 zo sektora priemyslu a stavebníctva vyplynulo, že celoživotné zárobky vysokoškolsky vzdelaných pracovníkov nedosahovali úroveň stredoškolsky vzdelaných. A to sa následne premietlo aj do dôchodkových dávok.“

Pri výpočte starobných dôchodkov pritom existovali osobitné pravidlá podľa druhu vykonávanej práce. „Na plný starobný dôchodok bolo od roku 1964 spravidla potrebných 25 rokov zamestnania. Existovali aj osobitné podmienky pre niektoré profesie, napríklad rizikové zamestnania.“

„Vychádzalo sa z priemerného hrubého zárobku za posledných päť alebo desať kalendárnych rokov pred vznikom nároku, podľa toho, čo bolo pre pracovníka výhodnejšie. Celý zárobok sa však nezapočítaval. Do 2 000 Kčs sa započítaval v plnej výške, nad túto sumu iba časť. V roku 1988 sa hranica plného zápočtu zvýšila na 2 500 Kčs.“

Rozhodujúca bola aj pracovná kategória

„Zamestnania boli rozdelené do rizikových kategórií, prvá predstavovala osobitne náročné práce a tretia bežné zamestnania. Podľa toho im bol pridelený aj základ dôchodku pri splnení podmienok, 60 % pri prvej kategórii a 50 % pri tretej kategórii.“

Odlišné boli aj prírastky za ďalšie odpracované roky. V prvej kategórii predstavovali dve percentá, v tretej jedno percento. Zvýhodnené profesie mohli navyše získavať príplatky skôr.

„Preto mal napríklad hutník nielen vysoký plat, ale aj vysoký dôchodok, na ktorý nemal šancu dosiahnuť napríklad taký učiteľ, ktorý aj viac rokov presluhoval,“ vysvetľuje Múčka.

Osobitnú kapitolu tvorili výsluhové dôchodky. „Osobitnou kategóriou boli výsluhové dôchodky pre nomenklatúrnych pracovníkov, členov strany či obranné zložky štátu. Takto priznané dôchodky z konca 80. rokov, napríklad pracovníkom ŠtB, naše verejné financie doteraz zaťažujú.“

Tieto pravidlá ukazujú, že napriek deklarovanému dôrazu na rovnosť existovali medzi jednotlivými skupinami pracujúcich zásadné rozdiely v dôchodkovom zabezpečení.

komunizmus vs demokracia
zdroj: Freepik/senivpetro, TASR/Peter Lenhart

Žijeme dlhšie a v lepšom zdraví. Socialistické zdravotníctvo malo vážne slabiny

Dôchodky nie sú iba otázkou peňazí. Rovnako dôležité je, v akom zdravotnom stave človek odchádza do penzie a koľko rokov života mu zostáva.

Odborníčka považuje práve predĺženie života za jeden z najvýznamnejších výsledkov spoločenského a ekonomického vývoja po roku 1989.

„Najväčšou hmatateľnou výhrou, okrem osobnej slobody, demokracie, občianskych aj politických práv, kapitalizmu či možnosti súkromného podnikania a realizácie svojho potenciálu, je ukazovateľ strednej dĺžky života. Od roku 1989 sa predĺžil približne o sedem rokov u mužov aj žien, čo je veľmi veľa. Stále síce nedosahujeme úroveň západnej Európy, ale posun je výrazný.“

Dnes ďakujeme medicínskemu pokroku

Zlepšenie podľa nej súvisí predovšetkým s pokrokom v medicíne, ale aj s lepšími životnými podmienkami.

„Tento posun však nastal najmä z dôvodu štvornásobne nižšej dojčenskej úmrtnosti a podstatne lepšieho zvládania chronických chorôb.“

Práve schopnosť dlhodobo a efektívne liečiť závažné ochorenia označuje za jednu z najväčších slabín zdravotníctva v minulom režime.

„Manažment a moderné riešenie chronických ochorení boli najväčšou slabinou socialistického zdravotníctva, ktoré bolo orientované najmä na prevenciu.“

Očkovalo sa, prišli antibiotiká, no vývoj postupne zastal

Múčka pritom nepopiera, že socialistické Československo budovalo sieť zdravotníckych zariadení a poskytovalo obyvateľstvu preventívnu starostlivosť.

„Síce masívne zakladalo zdravotné strediská a nemocnice, očkovalo, sledovalo výživu a malo systém preventívnych prehliadok, zaviedli sa antibiotiká, ale v manažmente pacienta, plánovaní a riešení chronických chorôb zlyhávalo.“

Kriticky hodnotí aj prístup k pacientom a technologické možnosti vtedajšej medicíny.

„Nehovoriac o dehumanizácii zdravotníctva, nedostatku liekov a odborných postupov, inovácií a technológií. Neriešili sa choroby, ktoré sa v tom čase na Západe riešili, rakovina či srdcovocievne choroby.“

Podľa ekonómky je preto problematické vyhlasovať, že zdravotníctvo za socializmu bolo lepšie len na základe spomienok na dostupné preventívne prehliadky alebo nemocničnú starostlivosť.

„Tí, ktorí hovoria, že zdravotníctvo bolo v tom čase lepšie, buď nikdy neboli reálne chorí a väčšiu časť svojho produktívneho života strávili v mladosti v komunizme, alebo sú nimi naočkovaní. Tí, čo zomreli predčasne na takzvané odvrátiteľné úmrtia, v štatistike nie sú.“

Jej slová poukazujú na dôležitú okolnosť: skúsenosť ľudí, ktorí sa v minulom systéme dožili vysokého veku, nemusí zachytávať situáciu tých, ktorí zomreli predčasne.

Znečistené ovzdušie, pracovné úrazy a zaostávanie za Rakúskom

Na zdravotný stav obyvateľstva vplývala aj kvalita životného prostredia. Socialistické Československo sa výrazne orientovalo na ťažký priemysel. Ten síce poskytoval zamestnanie veľkej časti populácie, no prinášal aj environmentálne a zdravotné dôsledky.

„Československo malo obrovský problém so znečisteným ovzduším. Priemysel bol ťažký, ekologické normy, hoci boli v legislatíve nastavené, sa v praxi veľmi neriešili a vymáhateľnosť pravidiel bola slabá,“ upozorňuje Múčka.

Problémy sa podľa nej netýkali iba ochrany životného prostredia. „Navyše bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci bola v podstate len v plienkach a v realite socialistického hospodárenia sa príliš nevymáhala.“

Ako príklad dôsledkov uvádza porovnanie s Rakúskom:  „Výsledkom bola napríklad dvojnásobná úmrtnosť na choroby spôsobené časticami v ovzduší oproti Rakúsku či vyššia miera smrteľných pracovných úrazov. Až dnes sa v niektorých ukazovateľoch dostávame na úroveň, ktorú malo Rakúsko už pred desaťročiami,“ dodáva.

Pre porovnanie kvality života dôchodcov je to podstatné. Človek totiž môže odísť z pracovného trhu skôr, no ak predchádzajúce desaťročia strávil v zdravotne náročnom prostredí a nemal prístup k účinnej liečbe, nižší dôchodkový vek nemusí znamenať lepšie prežitú starobu.

Československo ekonomicky zaostávalo. Na dôchodky zostávalo menej peňazí

Za nízkou kúpnou silou dôchodkov vidí Múčka širší problém socialistickej ekonomiky. Štát síce rozhodoval o rozdeľovaní veľkej časti vytvorených zdrojov, no podľa nej nedokázal vytvárať dostatočné bohatstvo na zabezpečenie rastúcej životnej úrovne.

„Bol horší, nakoľko horšie a neefektívnejšie bolo celé hospodárstvo. Hospodárstvo bolo schopné vytvoriť výrazne menší koláč zdrojov v porovnaní s dneškom. A jeho prerozdeľovaním sa bohatstvo nevytvára,“ hodnotí vtedajší dôchodkový systém.

Podľa makroekonómky socialistický model obmedzoval ekonomické motivácie, inovácie aj schopnosť krajiny približovať sa vyspelejším západným ekonomikám.

„Ekonomický systém socializmu popieral základné ekonomické poučky, motivácie ekonomických subjektov, čiže aj jedincov. V systéme regulovaných slobôd, možností a výberu sa žilo na skrytý dlh, neinvestovalo sa a neinovovalo sa. Preto krajina dlhodobo rástla veľmi pomaly a jej zaostávanie za Rakúskom či Nemeckom sa čoraz viac prehlbovalo.“

Na ilustráciu pripomína historický vývoj hospodárskej úrovne Československa v porovnaní s Rakúskom: „Na štartovacej dráhe v roku 1948 bolo na tom Československo približne o 20 percent lepšie v HDP na hlavu než susedné Rakúsko. Na konci socializmu sme však dosahovali už len 60 percent ich úrovne.“

Ľudia bez motivácie napredovať a bez možnosti osobnej realizácie

Toto historické porovnanie závisí od použitej metodiky a dátovej série, no Múčkina základná argumentácia je jednoznačná: dlhodobé hospodárske zaostávanie obmedzovalo aj životnú úroveň dôchodcov.

„Socialistický spôsob riadenia, potláčanie trhových princípov navyše v ľuďoch, nielen dôchodcoch, vytvoril syndróm odkázanosti na štát a systém, a zároveň aj postoj nárokovateľnosti na služby. Systém potláčajúci základné ekonomické princípy potláčal motiváciu ľudí v napredovaní a osobnej realizácii, jeho cieľom bolo vytvoriť jednoliatu, dobre formovateľnú masu.“

Nedostatok hospodárskej slobody a slabá podpora inovácií sa podľa nej premietali do možností celej spoločnosti.

„V takejto situácii však nebolo možné tvoriť inovácie, nové myšlienky či materiálne hodnoty, čo nielenže prehlbovalo zaostávanie za kapitalistickým Západom, ale viedlo aj k ochudobňovaniu krajiny smerom dovnútra.“

„Zaostávaním trpeli ako pracujúci, tak aj dôchodcovia. Skrátka, koláč na prerozdeľovanie bol príliš malý, lebo neefektívne socialistické riadenie ho nedokázalo zväčšiť.“

Dnešní dôchodcovia majú aj ďalšie možnosti zabezpečenia. Demografia však zostáva problémom

Rozdiel medzi minulosťou a súčasnosťou Múčka vidí aj vo fungovaní dôchodkového systému. Kým počas socializmu boli seniori odkázaní predovšetkým na štátom poskytované zabezpečenie, dnes existujú aj možnosti tvorby dôchodkových úspor prostredníctvom kapitalizačných pilierov.

„Dnešní dôchodcovia sa už nespoliehajú len na štát, ale v čoraz väčšej miere aj na súkromný druhý pilier. Tento efektívne rozkladá riziko demografických zmien, v dlhodobom horizonte odľahčuje verejné financie a spolu s dobrovoľným tretím pilierom umožňuje zvýšenie príjmu na dôchodku prostredníctvom dlhodobého investovania na finančných trhoch.“

Ani súčasné usporiadanie však nie je bez rizík. Slovensko čelí starnutiu obyvateľstva a poklesu pôrodnosti, čo bude postupne meniť pomer medzi pracujúcimi a poberateľmi dôchodkov.

Do dôchodku skôr?

Dlhodobá udržateľnosť penzií preto zostáva jednou z významných výziev verejných financií. Múčka zároveň pripomína, že pri hodnotení minulosti sa nemožno sústrediť iba na jednu výhodu, napríklad skorší odchod z práce.

„Ak nám niekto hovorí, že za socializmu sa chodilo do dôchodku skôr, je to pravda. Ale rovnako je pravda, že ľudia sa dožívali ešte menej než dnes a ani skorší odchod do penzie im to nevykompenzoval. Za svoje dôchodky si mohli dovoliť kúpiť menej než dnes. Navyše chodili do penzie chorší, zdravotný systém nefungoval tak ako dnes.“

Pre ekonómku je teda rozhodujúci celkový výsledok: nielen vek odchodu do dôchodku, ale aj príjmy, dostupnosť tovarov a služieb, zdravotný stav a dĺžka života.

Dostávame rovnako, no kupujeme si viac

„A aj keď v pomere k čistej mzde dostávali dôchodcovia približne toľko, koľko dnes, dôležité je, že už len za tú priemernú mzdu si človek môže dnes kúpiť podstatne viac tovaru, vo vyššej kvalite a neporovnateľne vyššej dostupnosti než v minulosti. Preto sa aj dnes majú dôchodcovia lepšie než na konci socializmu.“

Múčka svoju kritiku nostalgického pohľadu na minulosť uzatvára jednoznačne:

„Tí, ktorí nám hovoria, že dôchodcom sa za socializmu žilo lepšie ako dnes, socialistický dôchodok nezažili.“

Výročie 17. novembra tak otvára aj otázku, čo v skutočnosti znamená dôstojná staroba. Nižší dôchodkový vek či regulované ceny totiž samy osebe nevypovedajú o tom, ako sa ľuďom žilo. Rozhodujúce je, či si zo svojich príjmov dokázali zabezpečiť potrebné tovary a služby, akú mali zdravotnú starostlivosť a koľko rokov mohli prežiť v relatívne dobrom zdraví.

A práve v týchto oblastiach vidí Zuzana Múčka medzi socialistickým Československom a súčasnosťou zásadný rozdiel.

Čítaj viac: Rozhovory
Zdroj: RRZ

Viac z: Rozhovory

Najnovšie videá

Viac z: Rozhovory

Trendové videá