Fico si revolúciu nevšimol, vláda rokuje s Ruskom. Takto dnes vyzerá odkaz novembra 1989 (KOMENTÁR)
Odkaz 17. novembra sa na Slovensku sa často ohýba a dezinterpetuje. Sloboda a demokracia by mali byť na pamäti každý deň, nielen počas jedného sychravého dňa v roku.
17. november je pripomienkou novembra 1989, kedy hovoríme o Nežnej revolúcii. O dni, keď možno aj tvoji rodičia (alebo aj ty sám) si stál na námestí, štrngal si kľúčmi za slobodu, demokraciu a lepšiu budúcnosť. Slovensko by sa malo dnes nachádzať v tej lepšej budúcnosti, ale ja si tým niekedy nie som úplne istá. Nie som si istá tým, ako budúcnosť dnes žijeme, nie som si istá tým, či toto je presne to, za čo moji rodičia štrangali.
Ďakujem, že môžem. Hovorím si to pomerne často, bohužiaľ väčšinou vtedy, keď opúšťam túto krajinu a nemusím sa báť, že by ma niekto zadržal na hraniciach. Hovorím si, že jedného dňa sa tu možno budem mať tak, ako chceli moji rodičia, aby som sa tu mala. No napriek tomu bojujem s vysokými daňami, s politickou nepriazňou, s tým, že mnohí ľudia rozmýšľajú nad tým, že keď máme tú slobodu a možnosť, bolo by lepšie odísť. Snívam o krajine, v ktorej budem chcieť zostať a budem si môcť povedať: Chcem tu zostať.
Keď sa oslava slobody stretáva s iným svetom
Nie nadarmo používam slová „Chcem tu zostať“, pretože práve táto občianska organizácia organizuje Festival Nežná a pristupuje k tomu skutočne nežne. Kto ale k 17. novembru nepristupuje nežne, je naša vláda.
Dnes minister zahraničných vecí Juraj Blanár oznámil, že ešte pred rokovaním vlády, ktorá bude zvolená presne na deň, kedy si máme pripomínať slobodu a demokraciu, bude tlačová beseda. Nebude len tak o niečom, vláda totižto bude rokovať o spolupráci s Ruskom v medzivládnej komisii. Pre mňa je veľmi zvláštne to, že práve v deň, kedy by sme si mali uvedomovať, že sloboda nie je samozrejmosť, budeme rokovať s krajinou, ktorá absolútne netuší, čo je to sloboda.
Vedeli by o tom rozprávať mnohí, hlavne tí, ktorí tam uviazli a napriek tomu, že majú iné politické názory, nemôžu ich prejaviť, pretože sa boja, že môžu skončiť zle. Napríklad náhodným vypadnutím z okna, alebo sa napijú zo zlej šálky čaju. Nikdy neviete, ako skončíte, keď máte iný názor a žijete v Rusku.
Je toto tá sloboda, ktorú sme chceli?
Nechcem hovoriť, že my sme na tom takto ako Rusi. Stále sme slobodná krajina a stále som vďačná za to, že ja aj moji priatelia sme sa narodili tu. Čo si ale teda nemyslia mnohí, ktorí sú členmi LGBTI+ komunity. Nemyslia si to ani ľudia, ktorí sú súčasťou menšín. A ani Ukrajinci, ktorí sem utiekli pred takzvanou špeciálnou vojenskou operáciou, si to nemyslia. Máme tu dvojaký, trojaký, štvoraký meter. Určite sa tu každému nežije slobodne. Určite sa tu každému nežije dobre. Ale ja by som si želala, aby to tak raz bolo.
Aby sme si to znovu vyštrngali. Keď sme robili prieskum s agentúrou SCIO, hovorila som si: Kto by mohol odpovedať na to, že nežná revolúcia bola niečo zlé? Kto by si mohol povedať, že tá sloboda a to, že môžeme slobodne písať komentáre, v ktorých vylievame všetku svoju frustráciu za profilovkami s mačiatkami a kvietkami a píšeme: „Dobre to ten náš predseda vlády spravil, dobré s vami narobil poriadky, vy liberáli“ je zlá?
Zabúdame, že toto všetko si môžeme dovoliť len preto, lebo to niekto za nás v ’89 štrngal kľúčmi. Potom sú tu aj takí ľudia, ktorí boli súčasťou protestov v roku ’89 a nejakým spôsobom majú pocit, že si ho môžu privlastniť. Sú tu dokonca aj premiéri, ktorí hovoria, že si žiadnu revolúciu nevšimli. A tak sa pýtam, či jediná revolúcia, ktorú by si všimli, by bola tá, keby horeli autá v uliciach, a či by to bola tá revolúcia, pri ktorej by si povedali, že už niečo zaregistrovali.
Alebo by to bola tá revolúcia, pri ktorej by Matúš Šutaj Eštok vyťahoval vodné delá a rozháňal davy? To je asi iba taká rečnícka otázka. My sa snažíme protestovať v tejto krajine zatiaľ stále nežne. Či je to dobré alebo zlé, ukáže až čas.

Hlas ulice
Stále žijeme v natoľko slobodnej krajine, že si môžeme sami vyjadriť svoj vlastný názor. A keď s niečím nesúhlasíme, môžeme to nahlas povedať, môžeme to povedať na námestí, môžeme to povedať na internete, môžeme to povedať v podniku so svojimi priateľmi. Niekde, kde cítime, že máme svoj safe space.
Obávam sa však toho, či sa dokážeme ešte znovu tak zmobilizovať. Nemyslím tým len ako v roku 1989, myslím tak ako napríklad, keď sa tu organizovali protesty po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.
Stále spomínam na to, koľko ľudí sa vedelo jednotne spojiť, stretnúť sa na námestiach. Už to nebolo iba o štrnganí kľúčov, už to bolo o tom, že ľudia chceli veľkú spoločenskú zmenu a s ňou súvisiacu politickú zmenu. Táto krajina dlhodobo SMERuje niekam, kde si asi úplne nevieme predstaviť žiť.
Sme stále súčasťou európskeho priestoru, stále dostávame eurofondy, stále sa máme pomerne dobre, ale ono tak nemusí byť stále. Čo ma mrzí, je tá skepsa. Koľko ľudí si hovorí, že kvôli tomu, že zajtra bude pršať, tak tam asi neprídu, lebo môžu prechladnúť.
Ja si vravím, že niektorí tam asi neprídu právom, pretože úplne rozumiem tomu, že niekto môže mať problém s imunitou, niekto môže mať pracovné povinnosti, niekto sa jednoducho nemôže uvoľniť. Ale ak niekto uprednostní sedenie doma pod dekou oproti tomu, aby si uctil demokraciu a dal najavo, že v tejto krajine nie je dobre, nemá potom právo sťažovať sa v prípade, že žiadna zmena nepríde.
Sme to my, na koho sme čakali
Rovnako ma mrzí, že niekedy mám pocit, akoby 17. november slúžil ako politická agenda. Zatiaľ čo premiér hovorí o tom, že si revolúciu nevšimol, tak potom sú tu opozičné strany, ktoré to zobrali zo svojho konca a hovoria teda, že dosť bolo Fica, ale nestretnú sa s občianskym sektorom na jednom pódiu. Ono to občas nie je o tom, stretnúť sa na jednom pódiu, ono niekedy možno stačí stáť v tom dave tých ľudí a podporiť občiansky sektor, ktorý mrzne na námestiach.
Možno to nestačí, možno je to málo a možno by sme tie protesty naozaj mali poňať trochu inak, aby si niekto nepovedal, že veď vlastne párkrát sa stretnú na námestí a čo tam po nich. Ale odkazom Nežnej revolúcie je k tomu pristupovať skutočne nežne a už sme raz v dejinách dokázali, že sa to nežne dá.
Dobrým príkladom je v tomto prípade aj porovnanie s Českou republikou, kde cez víkend státisíce ľudí zaplnili Letnú. Svietiace telefóny, davy, ktoré kričali, že chcú zmenu. Vedeli sa stretnúť v obrovskom počte, dokonca aj cez víkend, kedy u nás často máme problém prísť aj k volebným urnám, lebo je víkend a my predsa cez týždeň veľa robíme. Ale zase, tak to trošku asi aj rozumiem, pretože keď sa dá, tak nejaké sviatky rušíme. Tak ako sme zrušili aj 17. november.
Ak ale naozaj chceme zmenu, tak musíme zapĺňať také plochy, aké zaplnili naši českí bratia. Musíme vedieť, „vypredať“ Námestie slobody, musíme zapĺňať ulice, musíme rozumieť, čo také malé gesto, obliecť si pršiplášť, zobrať si dáždnik, odstáť si tie dve hodiny, možno aj hodinu, hodinu a pol a podporiť ten občiansky sektor, znamená.
S veľkou mocou prichádza veľká zodpovednosť
Ak si to neuvedomíme, tá zmena nikdy nemôže prísť. Ak chceme, aby tu bol nejaký odkaz Nežnej revolúcie, musíme si uvedomiť, že my sme tí, ktorí s tým musia niečo urobiť. My sme tí, na ktorých sme čakali. Ja viem, je to klišé, ale nikdy to podľa mňa neplatilo viac, ako to platí teraz. A v prípade, že to nebudeme robiť, tak tým budeme legitimizovať aj to, že vláda bude 17. novembra rokovať o spolupráci s Ruskom. Teraz je to rokovanie o spolupráci. Čo to bude na budúci rok? A ten ďalší?
Aký odkaz chceme, aby Nežná revolúcia zanechala? Toto je podľa mňa otázka, ktorú by sme si mali klásť. A nielen vtedy, keď si uctievame slobodu a demokraciu, ale každý deň v roku, pri každom jednom čine, ktorý robíme. Pretože my ako spoločnosť sme tí, ktorí dávame moc ľuďom, ktorí tu vládnu.

Nechávam na každom z vás, aby ste si zvolili svoje priority a povedali si, kde chcete byť v utorok večer. Ale v prípade, že tú možnosť máme, mali by sme s ňou nakladať zodpovedne. Dovolím si teraz citovať Stana Leeho: „S veľkou mocou prichádza aj veľká zodpovednosť. A my všetci tú moc máme. A tým pádom máme aj veľkú zodpovednosť.“
Nezabúdajme na ten odkaz. A nezabúdajme na to, čo sme v ’89 chceli my, naši rodičia alebo možno naši starí rodičia. A keď budete dnes odomkýnať dvere a budete počuť ten jemný štrngot, berte to ako spomienku na to, že môžeme byť vďační, že môžeme to, čo môžeme.
*Tento text je názorom autora a nepredstavuje názory celej redakcie.