Daniel vidí len obrysy, zo svojho zraku si však vie vystreliť: „Nešoférujem, ale rád sa vozím“

Daniel Cintula vidí svet rozmazane. Človek alebo auto? Na väčšiu vzdialenosť to niekedy nevie s istotou povedať. Zrakové postihnutie mu však nezabránilo reprezentovať Slovensko v lyžovaní, cestovať, pracovať ani založiť si rodinu. Zo všetkých svojich životných rolí je azda najhrdší na tú otcovskú – je tatom malej školáčky.

Keď Daniel Cintula vojde do obchodu, nečakajte, že bude nenápadne žmúriť na etikety a hádať, čo drží v ruke. Ako sám hovorí, na to je priveľká „držka“. Radšej sa opýta. Raz však pri nákupe vytiahol lupu v mobile, aby si priblížil tovar a nákupný zoznam. Vzápätí ho zastavila predavačka: „Čo to robíte? Tu si nemôžete fotiť!“

„Vysvetľoval som jej, že som zrakovo postihnutý, nevidím a iba si čítam, čo mám kúpiť,“ spomína. Mobil schoval, no nedalo mu nezažartovať. „Povedal som jej: Tamto máte po záruke a toto tiež nie je v poriadku. Zľakla sa, že som z nejakej kontroly,“ smeje sa.

zdroj: ÚNSS – Daniel sa stal jednou z tvárí tohtoročnej kampane verejnej zbierky Biela pastelka. Na fotografii je spolu s ambasádormi zbierky – Adelou Vinczeovou, Robo Rothom a Ferom Jokeom i ďalšími „zrakáčmi“.

Človek alebo auto? Niekedy vidí len „machuľu“

Daniel je slabozraký. Na niekoľko metrov využíva zvyšky zraku, ďalej sa však svet mení na nejasné kontúry – odlupuje sa mu sietnica. „Vidím maximálne na päť či šesť metrov. Obraz je rozmazaný, zle rozoznávam postavy. Niekedy mám problém zistiť, či je predo mnou auto alebo človek. Tvár, vlasy či oči už nerozoznám, vidím skôr obrysy alebo také machule.“

Slabozrakosť môže byť pre okolie zradná. Daniel nemá vodiaceho psa a nepoužíva ani bielu palicu, preto na prvý pohľad nemusí byť zrejmé, že potrebuje pomoc. „Niekedy sa opýtam a ľudia sa čudujú, čo od nich chcem. Ale väčšinou sú milí a poradia, pomôžu. Ja sa nedám. Nebudem v obchode pchať hlavu do regálu, radšej poprosím predavačku,“ dodáva s typickým nadhľadom.

zdroj: ÚNSS – V kampaňovom rozhovore s Robom Rothom

Zjazdoval medzi najlepšími

Od človeka, ktorý aj na vzdialenosť niekoľkých metrov vidí iba rozmazané kontúry, by možno málokto očakával kariéru zjazdového lyžiara. Daniel ju má za sebou – a na najvyššej úrovni. Slovensko reprezentoval v paraalpskom lyžovaní. V roku 2006 sa predstavil na zimných paralympijských hrách v Turíne. V slalome obsadil s navádzačom Michalom Červeňom šieste miesto. Na majstrovstvách sveta v roku 2009 pridal piate miesto v obrovskom slalome a siedme v slalome.

Po aktívnej kariére šport zo svojho života nevymazal. Dnes pracuje ako wellness pracovník a venuje sa masérstvu. V roku 2023 bol dokonca masérom slovenskej výpravy na majstrovstvách sveta v paraalpskom lyžovaní.

Šport je iba jednou z jeho životných rolí. S partnerkou vychovávajú dcérku a z bývalého paralympionika je dnes predovšetkým hrdý tato malej školáčky.

zdroj: archív DC – Aj keď nešoféruje, autá či motorky má rád.

Keď slabozraký naviguje nevidiaceho

Danielov humor veľmi rýchlo búra predstavu, že život so zrakovým postihnutím musí byť pochmúrny. S úplne nevidiacim kamarátom dokážu zo stretnutia v meste urobiť malú situačnú komédiu. „Voláme si a navigujeme sa. Hovorím mu: tu je stĺp, tu auto, tu dom. Potom už počujem, ako ide s paličkou. Zvuk sa totiž odráža od budov a okolia, takže sa rýchlo nájdeme.“ A pridáva: „Keby nás niekto sledoval, ako slabozraký naviguje nevidiaceho a obaja si do telefónu opisujeme, čo máme okolo seba, asi by nechápal.“ Jednoducho, tam, kde nestačí zrak, prichádzajú na rad ďalšie zmysly. „My si jednoducho musíme pomôcť hmatom, čuchom a sluchom.“

zdroj: archív DC – S moderátorkou a ambasádorkou Bielej pastelky Adelou Vinczeovou.

Kino? Samozrejme. Len bez titulkov

Daniel rád chodí aj do kina. Sadá si čo najbližšie k plátnu a filmy si vyberá zásadne bez titulkov. „Nestíham ich čítať,“ vysvetľuje. Doma má svoje „hniezdočko“ – veľkú taburetku asi meter od televízora. Pri sledovaní si pomáha aj monokulárom. Je to vlastne špeciálna lupa do diaľky.

Sociálne siete ho príliš nechytili. Radšej počúva hudbu a podcasty. Internet však využíva prakticky. Nedávno si napríklad vyhľadával informácie o autách. „Nešoférujem, ale rád sa vozím,“ dodáva s typickým humorom. Je tiež veľkým fanúšikom mopedov zn. Babetta. Jeden exemplár sám aj vlastní.

Roky v reprezentácii mu umožnili veľa cestovať a všímať si aj rozdiely v prístupnosti miest. „V mnohých krajinách sú ďalej. Cesty, parky či chodníky bývajú lepšie označené a nie sú také rozbité ako u nás.“ A pripomína, že prístupnejší verejný priestor nepomáha iba ľuďom so zrakovým postihnutím, ale aj seniorom, rodičom s kočíkmi či ľuďom na vozíku.

zdroj: archív DC – Daniel je hrdým tatom malej princeznej.

Pomoc, ktorá znamená viac samostatnosti

Danielov príbeh nehovorí, že zrakové postihnutie nie je prekážkou. Je. Pri nakupovaní, cestovaní, sledovaní filmu aj obyčajnej orientácii na ulici. Dôležité však je, aby mal človek možnosť naučiť sa tieto situácie zvládať čo najsamostatnejšie.

Aj na to smeruje pomoc verejnej zbierky Biela pastelka. Jej výnos pomáha financovať služby pre ľudí so zrakovým postihnutím – od sociálneho poradenstva a rehabilitácie až po nácvik priestorovej orientácie, používania bielej palice či kompenzačných pomôcok.

18. septembra 2026stretnete dobrovoľníkov Bielej pastelky aj v uliciach. Neobíďte ich. Pomôžete nevidiacim a slabozrakým ľuďom na ceste k samostatnosti a plnohodnotnému životu. Prispieť však môžete aj online darom či SMS správou s ľubovoľným textom na číslo 820.

zdroj: archív DC – So svojou životnou partnerkou.

zdroj: archív DC – Aj so slabozrakosťou žije aktívny a plnohodnotný život.

Čítaj viac z kategórie: PR