Detstvo v Indii mu ukázalo chudobu, teraz chce sám nasýtiť ľudí v núdzi

Prečo ste sa rozhodli pomôcť práve ľuďom, ktorých trápi hlad?

Stále som sa sám seba pýtal, ako nasýtime osemsto miliónov ľudí, ktorí nemajú čo do úsť. A to sa bude opakovať aj o 10, 20 či 30 rokov neskôr. Tento rok zomrelo od hladu 20 miliónov ľudí a veľa ďalších ľudí trpí potravinovou neistotou. Chcel som preto vymyslieť platformu, ktorá by im vedela pomôcť.

A tak sa asi zjavil váš nápad založiť neziskovku Feed a billion.

Áno, ale ide o výsledok istého procesu. Napríklad, v USA existuje Národná vedecká nadácia, ktorá financuje výskum. V roku 2005 sa jeden z nich zaoberal myslením. Vedci zmerali, že denne máme 12 až 16-tisíc myšlienok a 90 percent z nich sa každý deň opakuje. A až 85 percent z nich sú tie negatívne. To je obrovské množstvo! A objavujú sa každý deň bez ohľadu na to, kto ste či čo ste dokázali. Ľudský mozog je jednoducho tak nastavený.

Ako vás to konkrétne ovplyvnilo?

Ukážem to na tom, ako som si stanovil, že chcem pre ľudí v núdzi zabezpečiť miliardu jedál a aké činnosti k tomu musím spraviť. Keby som však len rozmýšľal nad tým, že ide o veľké množstvo, mám už vytvorené meno, úspešnú kariéru, čo povedia ľudia, keď zlyhám, tak nespravím nič. Realita však je, že sme už zafinancovali 5,5 miliónov jedál za tri roky! Nápad som však mal už rok a pol, ale pre všetky tieto negatívne myšlienky som sa ho bál zrealizovať.

Takže najväčším problémom bolo pre vás práve negatívne zmýšľanie?

Presne.  Najväčší strach pramenil z toho, čo si ľudia o mne pomyslia, keď nebudem úspešný. A to mi bránilo hocičo spraviť. S tým bojuje väčšina z nás. Nechceme na seba zobrať riziko bez toho, aby sme s istotou vedeli, že sa nám niečo podarí. A viete čo? Všetko, po čom túžime je mimo našej komfortnej zóny. O tom som hovoril aj na vystúpení v rámci TEDX – ako sa cítiť pohodlne v nepríjemnej situácii. Keď sa to naučíme, budeme vedieť dosiahnuť viac.

Išlo potom založenie neziskovky ľahšie?

Pozor, nejde o jednu činnosť, ale odohráva sa každý deň. Napríklad, nedávno som podstúpil magnetickú rezonanciu. Už v čakárni som cítil, že sa mi zvýšil pulz a začal som byť nervózny a ťažšie som dýchal. A pritom som ju už v minulosti podstúpil. Necítil som sa však vôbec dobre a lekárom som hovoril, aby ma z prístroja vtiahli. Skúsil som to však ešte raz s tým, že budem pri tom meditovať. Zosynchronizoval som sa s rytmom stroja a postupne som cítil, ako moja myseľ začína na tie divné zvuky tancovať. A začal som si to užívať! To je presne to, ako nás strach dokáže zvalcovať.

zdroj: Future Port Prague

Poďme ale späť k vášmu hlavnému focusu, zabezpečeniu správneho stravovania.

Téma hladu je veľmi zložitá. Ľudia od hladu umierajú. Nevedia, kedy a kde sa dostanú k ďalšiemu jedlu. Rovnako existuje jedlo na základné prežitie a potom správna výživa. Keď som začínal, chcel som byť všade. S mojou ženou sme sa tiež rozhodli pomôcť deťom, ktoré sú terčom sexuálneho otroctva. Začal som sa zamýšľať nad tým, prečo sa vôbec deje. A dostal som sa k tomu, že jeho dôvodom, a dôvodom obchodovania s ľuďmi celkovo, je často potravinová neistota. Na jednom vystúpení sa mi stalo, že sa prihlásila mladá žena, ktorá sa priznala, že vlastná matka ju ako malú predala na sex, lebo ako rodina nemali na jedlo. A to sa stalo v Los Angeles! Neskôr som sa spojil s organizáciou v Indii. Tam sa obeťami obchodovania s ľuďmi stane 65 percent dievčat. Chcel som im zabezpečiť poriadne jedlo, ktoré by zároveň dostávali pravidelne.

Dodávate teda potravinovú pomoc do viacerých oblastí, do ktorých najviac?

Máme dva rôzne modely fungovania. Prvý je ten v Indii. Každodenne zabezpečujeme balíčky, ktoré obsahujú všetky živiny, ktoré telo potrebuje. Druhý model je v USA. Je viac organizovaný, existujú tu potravinové banky, ktoré dostávajú jedlo od rozličných poskytovateľov. Je to taký zberný bod, z kade sa jedlá dostávajú do kostolov či prístreškov pre bezdomovcov. Zabezpečujeme financie potravinovým bankám, aby vedeli toto jedlo zhromažďovať a následne tak distribuovať po celej sieti. Takáto infraštruktúra však v Indii či v Keni neexistuje. Biznis, z ktorého pochádzam, ma však nejaké veci naučil, a to spájanie sa s ľuďmi, ktorí vedia, čo spraviť, aby sme zasiahli najviac ľudí s najmenším množstvom peňazí.

Kto sú vaši najčastejší prispievatelia, veľké spoločnosti či jednotlivci?

Prevažujú jednotlivci.

Viem si ja ako darca priamo vybrať, kam moje peniaze pôjdu?

Áno. Sú takí, ktorí si povedia, že sú z Ameriky, a preto chcú prispievať iba na domácej pôde. Alebo takí, ktorí chcú pomáhať iba deťom. Tiež máme takých, ktorí to vôbec nezaujíma, kde presne ich peniaze skončia.

Ste neziskovka, je ťažké sa dostať do povedomia ľudí?

Nie je to jednoduché. Snažím sa preto robiť rôzne prezentácie a rozprávať sa s ľuďmi. Chcem poukázať na to, ako by z toho mohli vyťažiť aj oni. Mením teda framing tejto informácie. Ľudí sa tak pýtam, čo môžu oni spraviť, aby zmenili svet, či robia všetko, čo je v ich silách. A keď odpoveď je nie sa spýtam, čo im v tom bráni. Ja sám pochádzam z chudobnej časti Indie a vidíte, podarilo sa mi ľudí zmobilizovať.

Keď komunikujem s viacerými ľuďmi z charity či neziskoviek, ktorí pomáhajú ľuďom v zahraničí, zvyknem sa ich pýtať, ako sa treba stavať k predsudkom ľudí, ktorí hovoria, že najprv treba pomáhať doma a až potom za hranicami. Aký je váš argument?

Ja sám hovorím, že chcem pomáhať ľudstvu vo všeobecnosti. Čo som však zistil je, že ľudia sú viac ochotní pomáhať deťom a v tomto prípade ich ani nezaujíma, kde sa to dieťa nachádza. Dôležité tiež je ako organizácia neskrývať svoje financovanie.

Vaším cieľom je, že do novembra 2020 chcete rozdať jedlo miliarde ľudí. Teraz si teda píšete číslo 5,5 miliónov jedál. Je váš cieľ dosiahnuteľný?

Je pred nami ešte veľká cesta a úprimne, nedokážem to odhadnúť. Závisí to od toho, koľko ľudí sa bude vedieť s nami spojiť a pomôcť. Sám to spraviť nedokážem. Nie je to tiež pre mňa jednoduché, a tak sa opäť dostávam k prekonávaniu samého seba, cítiť sa pohodlne v nepríjemných situáciách.

Čo všetko máte vo Feed a billion na starosti okrem toho, že ste tvárou projektu?

Komunikujem s ľuďmi, ktorí sa starajú o sociálne siete. Rozmýšľam nad eventami, kde by sme vedeli fundraisovať či dohodnúť spolupráce. Hľadať, kto ľudí, ktorí nám môžu pomôcť či možnosti ako expandovať. Zo skúseností viem, že aj keď mám v hľadáčiku 10 ľudí, skutočne iba jeden z nich môže byť prínosom.

zdroj: Future Port Prague

Na Slovensku sa tiež často hovorí o tom, čo robiť s jedlom zo supermarketov, ktoré je už po dátume minimálnej spotreby, obchody ho už nevedia ďalej predávať, nie je však zdraviu škodlivé. Niektoré obchody podpísali zmluvy s charitatívnymi organizáciami, stále sa však nájdu podporovatelia aj odporcovia. Čo si o tom myslíte?

Treba sa pozrieť na celý systém, prečo sa na svete vyhadzuje 32 percent potravín, ktoré máme. Keby sme to zredukovali, nebol by žiaden hlad. Problém hladu nie je v tom, že máme nedostatok jedla, ale že nie je k dispozícii tam, kde to jedlo potrebujú. Je to presne prípad aj slovenského supermarketu, ktoré má jedlo, ktoré tam zákazníci nechcú a dalo by sa zužitkovať v Afrike. Ale ako ho tam ale doveziete? Je to istá logistická výzva. Nielen v domácnostiach vyhadzujeme veľa jedla, ale veľa jedla sa stratí už pri zbere plodín či jeho produkcii. Za nadbytočným vyhadzovaním je veľa dôvodov.

Dá sa povedať, že v prístupe k potravinám sa zmenila aj spoločnosť?

Áno. Očakávame čerstvosť a to, že obchody budú až preplnené zdravými produktami. Keď porovnám, ako žijem ja a ako žili moji rodičia, tak dnes jeme omnoho viac baleného jedla. Oni mali k dispozícii čerstvé jedlá, ktoré nemuseli skladovať a mali len to, čo vedeli zjesť. Bez chladničky tiež nevedeli veľa potravín ani dostatočne skladovať. Celé je to však ako hovorím veľmi komplexný problém zložený z viacerých častí.