Emí­lia Pet­rí­ko­vá — Slo­ven­ka, kto­rá pat­rí medzi eli­tu

Tatiana Blazseková / 26. septembra 2016 / Rozhovory

Emí­lia Pet­rí­ko­vá je výskum­níč­ka telom i dušou. Veda pre ňu nie je povo­la­ním, ona ňou žije. 

Zau­jí­ma­lo by ma, ako sa mla­dý člo­vek , ako ty, dosta­ne k vede?

Veda ma vždy pri­ťa­ho­va­la. S výsku­mom som zača­la už na základ­nej ško­le. Ten sku­toč­ný výskum začal až v 7. roč­ní­ku. Naj­skôr som zača­la na teore­tic­kých olym­piá­dach, bio­lo­gic­kej či mate­ma­tic­kej. Tam som zis­ti­la, že pre stre­doš­ko­lá­kov exis­tu­jú pro­jek­to­vé súťa­že, kde môžu robiť rôz­ne expe­ri­men­ty a poku­sy. Pres­ne to som chce­la robiť aj ja, tak som zača­la už skôr. Ako malá som bola veľ­mi zve­da­vá, bavi­li ma detek­tív­ky. A veda robí pres­ne to isté: odha­ľu­je prav­du.

prezident1

foto: archív Emí­lia Pet­rí­ko­vá 

Cíti­la si pod­po­ru zo základ­nej ale­bo stred­nej ško­ly? Ako môže žiak základ­nej ško­ly začať robiť vedu sám?

Mala som indi­vi­du­ál­ny štu­dij­ný plán, a tak som mala čas na tie­to akti­vi­ty. O mož­nos­tiach, kto­ré som mala, teda o rôz­nych pro­jek­toch, gran­toch, metó­dach výsku­mu som si hľa­da­la infor­má­cie sama. Raz som priš­la za uči­teľ­kou bio­ló­gie s otáz­kou, ako sa píše abs­trakt štú­die, ale ani ona mi neve­de­la pomôcť. V ško­le som sa cel­kom nudi­la, ak mi nie­čo napad­lo, napí­sa­la som si to do mobi­lu a doma som si zis­ťo­va­la viac. Veľ­mi som chce­la robiť vedu, a tak som napí­sa­la rôz­nym inšti­tú­ciám, či by som u nich nemoh­la stá­žo­vať. Odpí­sa­li mi len povzbu­di­vé mai­ly a že ma príj­mu ako vyso­koš­ko­láč­ku. Tak dlho som však čakať nech­ce­la, a tak som zača­la sama.

O čom bol tvoj prvý výskum?

Vede­la som, že v pod­mien­kach, aké som mala doma, bude naj­re­ál­nej­šia prá­ca s rast­lin­ka­mi. Vie­me, že u detí fun­gu­jú lie­ky inak ako u dospe­lých. Roz­hod­la som sa vyskú­šať podob­ný prin­cíp na fazu­li. Najprv som pát­ra­la, či nie­kto už na podob­nom výsku­me pra­co­val a aké výsled­ky boli zis­te­né. Táto téma nebo­la cel­kom pre­skú­ma­ná, tak som sa do toho pus­ti­la. Bývam v pane­lá­ku v Ban­skej Bys­tri­ci a vďa­ka rodi­čom sa poda­ri­lo zabez­pe­čiť miest­nosť v spo­loč­ných pries­to­roch pane­lá­ku. Ľudia našťas­tie súhla­si­li s tým, aby som si tam zaria­di­la vlast­ný labák.

CAM01491

foto: archív Emí­lia Pet­rí­ko­vá 

Ako ten­to výskum pre­bie­hal?

Zis­ti­la som si, ako sa výskum má robiť, aké sú ide­ál­ne pod­mien­ky, teda meto­di­ku výsku­mu. Tri-šty­ri mesia­ce som pes­to­va­la rast­li­ny. Ocko mi pomá­hal s inšta­lo­va­ním osvet­le­nia, aby mali fazu­le pres­ne 16 hodín svet­la den­ne. Rast­li­ny som si pes­to­va­la hyd­ro­po­nic­ky, čím som dosta­la väč­šiu kon­tro­lu nad kon­cen­trá­ci­ou látok, rov­na­ko ako v pro­fe­si­onál­nom labo­ra­tó­riu. Počas výsku­mu som sa sústre­di­la na množ­stvo zin­ku a pomo­cou spek­tro­met­rie som priš­la na zau­jí­ma­vé výsled­ky. V prí­pa­de, že zinok pri­dá­me k malej fazu­li, tak umrie. Ale ak ho pri­dá­me pred kvit­nu­tím rast­li­ny, zaprí­či­ní to vyš­šiu odol­nosť rast­lin­ky a zvý­ši výno­sy a obsah zin­ku v plo­doch.

Čo sa dia­lo po fazu­li?

Priš­la som na gym­ná­zi­um. Z lekár­skej fakul­ty v Bra­ti­sla­ve som dosta­la k výsku­mu e loco igno­to (bez zná­me­ho pri­már­ne­ho ložis­ka) nádo­rov. Výskum som pre­zen­to­va­la na kon­fe­ren­cii v Brne, kde si ma vši­mol doktor Uldri­jan. Pozval ma pra­co­vať do svoj­ho labá­ku a z gran­tu urče­né­ho pre talen­ty som dosta­la mož­nosť vyces­to­vať do Brna. Bola to skve­lá skú­se­nosť, kde som sa nauči­la rôz­ne tech­ni­ky a metó­dy mole­kár­no-bio­lo­gic­ké­ho výsku­mu. Skú­ma­li sme vplyv aspi­rí­nu na mela­nóm. Zis­ti­li sme, že aspi­rín skom­bi­no­va­ný s nie­kto­rý­mi che­mo­te­ra­pe­uti­ka­mi zni­žu­je rast nádo­ro­vých buniek sig­ni­fi­kan­tne viac ako samot­né che­mo­te­ra­pe­uti­ká. Tie­to výsled­ky som pre­zen­to­va­la na kon­fe­ren­cii a nie­koľ­kých celo­sve­to­vých súťa­žiach pre mla­dých ved­cov, kde som zís­ka­la oce­ne­nia, nové kon­tak­ty a urči­te ma to posu­nu­lo míľo­vý­mi krok­mi vpred.

ttttttP10309211-e1456427417862

foto: archív Emí­lia Pet­rí­ko­vá 

Vďa­ka tvo­jej prá­ci si sa dosta­la aj na Mayo Cli­nic a to dokon­ca dva­krát. To je veľ­ká vec. Čo si tam robi­la?

Mayo Cli­nic je jed­nou z naj­lep­ších kli­ník v Ame­ri­ke. Výskum a kli­ni­ka tu úzko súvi­sia, a to je pres­ne to, čo robí túto kli­ni­ku takou výni­moč­nou. Väč­ši­na dokto­rov robí pár dní výskum a pár dní na kli­ni­ke. Zis­te­nia z výsku­mu sa teda môžu dostať do kli­nic­kej apli­ká­cie. Prvý­krát som pra­co­va­la na výsku­me imu­no­te­ra­pie gli­ob­las­tó­mov, teda nádo­rov moz­gu. Tam som si uve­do­mi­la, že by som rada pra­co­va­la aj na kli­ni­ke, čo pri štú­diu mole­ku­lár­nej bio­ló­gie nie je mož­né. Roz­hod­la som sa odísť do Pra­hy a štu­do­vať medi­cí­nu. Dru­hý­krát som bola na Mayo Cli­nic toto leto a pra­co­va­li sme na podob­nom pro­jek­te, kde sme skú­ma­li pacien­tov s gli­ob­las­tó­mom pomo­cou zobra­zo­va­cej tech­ni­ky MRI.

CAM01519

foto: archív Emí­lia Pet­rí­ko­vá 

Zúčast­ni­la si sa mno­hých celo­sve­to­vých súťa­ží a zís­ka­la si za výskum rôz­ne medai­ly. Ako si sa cíti­la v takej veľ­kej kon­ku­ren­cii?

Zača­la som od men­ších súťa­ží, kde tá úro­veň bola veľ­mi podob­ná. Nema­la som sa za čo han­biť. Keď som priš­la na naj­lep­šiu sve­to­vú súťaž, kde bolo pre­zen­to­va­ných ove­ľa viac pro­jek­tov, bola to úpl­ne iná liga a vede­la som, že je pre­do mnou dlhá ces­ta. Nie však čo sa týka vedec­kej kva­li­ty pro­jek­tov, kon­ku­ren­cia bola na zdra­vej úrov­ni. Išlo skôr o soft skills, komu­ni­ká­cia s poro­tou a či to vieš pre­dať, tam už zále­ža­lo na detai­loch.

Čo si si z tých­to súťa­ží naj­viac odnies­la?

Veľ­mi sa mi páčil sys­tém na Mayo Cli­nic. Mám pocit, že tu sa občas robí výskum pre výskum. Na Mayo Cli­nic sa výskum hneď apli­ko­val do pra­xe. Nikdy by som nepo­ve­da­la, že sa dosta­nem na takú pre­stíž­nu kli­ni­ku, že zís­kam také oce­ne­nia a že budem tam, kde som teraz. Malý­mi krô­čik­mi som sa dosta­la do súťa­ží a na kon­fe­ren­cie, kto­ré ma dovied­li až sem. Sta­čí malo, sta­čí si skú­siť, čo člo­ve­ka sku­toč­ne baví a uro­biť pre to maxi­mum.

Singapur

foto: archív Emí­lia Pet­rí­ko­vá 

Aké by mali byť pod­mien­ky na to, aby si sa vrá­ti­la robiť výskum na Slo­ven­sko?

Urči­te to nie je len jed­na pod­mien­ka. Je to skôr súbor pod­mie­nok. Vedec by nemal byť admi­ni­stra­tív­na sila, mal by mať pries­tor na to, aby sa výsku­mu mohol veno­vať napl­no. Pod­mien­ky by sa muse­li zme­niť aj po finanč­nej strán­ke. Člo­vek musí cítiť isto­tu. Na Slo­ven­sku je veľa šikov­ných ved­cov a veľa kva­lit­ných pro­jek­tov. Mojím vzo­rom sú dva­ja Slo­vá­ci- Peter Celec a Moni­ka Gul­le­ro­vá, kto­rí sú vo svo­jich odbo­roch špič­kou. Mož­no sa raz vrá­tim, nevy­lu­ču­jem to.

Tvoj diár musí pras­kať. Má ved­ky­ňa ako ty čas veno­vať sa aj iným veciam?

Milu­jem šport a veľ­mi rada behá­vam. Mám pria­te­ľa, kto­rý štu­du­je ché­miu a tak­tiež sa venu­je výsku­mu. Rada trá­vim čas s pria­teľ­mi, ale je toho veľa.

Pridať komentár (0)