FRI­DA — bra­ti­slav­ský pod­nik, kto­rý dýcha ume­ním, žen­skos­ťou a pôžit­kom

Beatrix Rimarčíková / 2. decembra 2016 / Rozhovory

Talian­ska káva, vína, brus­ke­ty či iné špe­cia­li­ty. Navô­kol sta­ro­žit­ný náby­tok, výsta­va obra­zov a prí­jem­ná spo­loč­nosť. Taká je FRI­DA STO­RE GAL­LE­RY CAF­FÉ.

Dani­ca Ondre­jo­vič, maji­teľ­ka Fri­dy, pre­ži­la dlhé roky v Milá­ne, kde štu­do­va­la maľ­bu a neskôr špe­cia­li­zá­ciu kurá­tor a kri­tik. Jej život­ným kré­dom je pomôcť ľuďom odtr­hnúť sa od rea­li­ty a kon­ven­cií, vní­mať ume­nie dušou, pomôcť im lie­tať. Lás­ku k ume­niu a ku krá­se pre­nies­la aj do svo­jej kaviar­ne Fri­da, kto­rá slú­ži aj ako obcho­dík so sta­ro­žit­ným nábyt­kom či kože­ným tova­rom. Dani­ca vedie Fri­du spo­lu s kama­rát­kou z det­stva Zuza­nou, bez kto­rej by si už neve­de­la Fri­du pred­sta­viť. Dani­ca a Zuza­na, dve ženy, chce­li aj žen­ské meno kaviar­ne, kto­ré by odzr­kad­ľo­va­lo jej ducha, a tak vznik­la FRI­DA.

O zalo­že­ní Fri­dy, jej filo­zo­fii a atmo­sfé­re sa dočí­taš v roz­ho­vo­re.

Dani­ca, tvoj pod­nik nesie meno mexic­kej maliar­ky Fri­dy. Čo majú FRI­DA STO­RE GAL­LE­RY CAF­FÉ a Fri­da Kah­lo spo­loč­né?

Pre­čo Fri­da? Bolo to cel­kom jed­no­du­ché. Hľa­da­li sme žen­ské meno, kto­ré bude odzr­kad­ľo­vať v sebe kul­tú­ru, žen­skosť, ume­nie, bohém­sky život a v nepo­sled­nom rade bude aj zapa­mä­ta­teľ­né. Vyšlo to na Fri­du.

3-frida-store

foto: archív Dani­ce Ondre­jo­vič

S akou myš­lien­kou či filo­zo­fi­ou si otvá­ra­la svoj pod­nik, kto­rý slú­ži ako kavia­reň, galé­ria aj obchod­ník záro­veň?

Žia­da­lo sa nám mies­to, kto­ré bude v sebe spá­jať aspek­ty domá­cej pohos­tin­nos­ti, moje dlho­roč­né býva­nie v Talian­sku ma b tej­to oblas­ti veľa nauči­lo a malo to byť mies­to, kto­ré bude inšpi­ro­vať ľudí, kto­rí sem cho­dia. Jed­no­duch­šie pove­da­né, ľudia sa tu cítia ako v obý­vač­ke u kama­rát­ky, kde sa stre­tá­va veľa zau­jí­ma­vých ľudí bez pred­sud­kov a bavia sa o živo­te a ume­ní, sú obklo­pe­ní krás­ny­mi sta­ro­žit­ný­mi veca­mi, kto­ré okrem iné­ho slú­žia naozaj k tomu, na čo boli vyro­be­né. U nás sa sedí aj na divá­ni, aj na kres­lách a aj sto­ly slú­žia k tomu, k čomu boli vytvo­re­né. Na ste­nách visia obra­zy — či už moja vlast­ná tvor­ba, ale­bo výsta­va iné­ho umel­ca.

12-frida-store-3

foto: archív Dani­ce Ondre­jo­vič

Ponú­ka­te talian­sku kávu a vína. Skús nám pri­blí­žiť, čo špe­ci­fic­ké u vás v menu náj­de­me?

U nás okrem výbor­nej talian­skej kávy, podá­va­me rých­le talian­ske jed­lá, ako pia­di­ny, brus­ke­ty, talian­ske oli­vy, syry a, samoz­rej­me, nechý­ba výbor­né talian­ske víno či pro­sec­co.

fridana

foto: archív Dani­ce Ondre­jo­vič

12-frida-store-9

foto: archív Dani­ce Ondre­jo­vič

Fri­da slú­ži ako obcho­dík sta­ro­žit­né­ho nábyt­ku či kože­né­ho tova­ru. Čo všet­ko pre­dá­va­te? Pri­blíž nám, odkiaľ dová­žaš tovar, ako fun­gu­je pre­daj u vás?

Väč­ši­na vecí a nábyt­ku, kto­rý sa tu nachá­dza, sa dá aj kúpiť. Ja a môj muž sme veľ­kí veteš­ní­ci. Radi cho­dí­me na talian­ske trhy a kupu­je­me. V Milá­ne som mala ate­li­ér, kto­rý bol zaria­de­ný rôz­ny­mi kús­ka­mi, kto­ré som si potom donies­la sem. Pre­da­jom nábyt­ku sa pries­tor neus­tá­le mení, a to prá­ve ľudí baví. Samoz­rej­me nie sú to dras­tic­ké zme­ny — sú to len malé zme­ny a pri tom vidí­te aj to, ako sú ľudia pozor­ní a aký majú vzťah k veciam. Poväč­ši­ne sa tešia. “Aha! Máš tu nové kre­siel­ko.“ Dokon­ca si tu pri­vlast­ňu­jú veci, čo je sko­ro až vtip­né a vzni­ka­jú milé situ­ácie ako naprí­klad: „Sedíš na mojom kre­siel­ku“, ale­bo: „To je moja sto­lič­ka“.

4-frida-store

foto: archív Dani­ce Ondre­jo­vič

Orga­ni­zu­je­te rôz­ne podu­ja­tia. Vo Fri­de máva­te výsta­vy, pre­mie­ta­nie čier­no­bie­lych fil­mov či veče­ry pri živej muzi­ke. Ako čas­to sa u vás kona­jú tie­to akcie a akú majú atmo­sfé­ru?

Sna­žím sa kaž­dé dva mesia­ce meniť u nás výsta­vu obra­zov, ale nie je to ľah­ké. Hľa­dám umel­cov, kto­rí sú mi blíz­ky svo­jim kre­a­tív­nym pre­ja­vom, kto­rí sem radi cho­dia a hlav­ne takí, čo radi komu­ni­ku­jú s ľuď­mi. Ja som sa vždy sna­ži­la o inter­me­diá­ciu medzi umel­com a „nor­mál­nym člo­ve­kom“. Veľa ľudí je zve­da­vých, a hlav­ne ume­lec sám o sebe je poväč­ši­ne osob­nosť, s kto­rou sa naozaj môže­te baviť o vše­li­čom a ule­tieť na chví­ľu z rea­li­ty, pofi­lo­zo­fo­vať. Zo začiat­ku sme kaž­dý dru­hý týž­deň orga­ni­zo­va­li aj kon­cert, ale nakoľ­ko je náš pries­tor malý a nad nami žijú ľudia, muse­li sme pre­stať. Stá­le sa tu hrá na kla­vír, ale je to viac — menej náhod­né a dovo­ľu­je­me hrať len cez deň do urči­tej hodi­ny, aby sme nepriš­li do kon­flik­tu s oby­va­teľ­mi domu. Prob­lém noč­né­ho živo­ta v Bra­ti­sla­ve je nám zná­my a bohu­žiaľ ľudia sú tu aler­gic­kí na čokoľ­vek, čo sa vymy­ká ruti­ne. Ved­ľa nás je východ z mest­ské­ho divad­la pre zamest­nan­cov. Čas­to k nám cho­dia hlav­ne her­ci na kávič­ku a na vín­ko po pred­sta­ve­ní. Osla­vo­va­li sa tu tri pre­mi­é­ry pred­sta­ve­ní. Pri takých­to prí­le­ži­tos­tiach sa hrá na kla­vír a je tu vese­lo.

nabytok-frida

foto: archív Dani­ce Ondre­jo­vič

Má v Bra­ti­sla­ve Fri­da väč­ší poten­ciál ako kavia­reň ale­bo obcho­dík?

To či má väč­ší poten­ciál kavia­reň, ale­bo obcho­dík sa nedá úpl­ne zade­fi­no­vať, lebo jed­no pomá­ha dru­hé­mu. Ľudia sem prí­du na kávu, ale­bo na vín­ko a zapo­ze­ra­jú sa do nie­čo­ho. Potom sem cho­dia oku­ko­vať „ich“ vec a nako­niec si ju kúpia, ale­bo prí­du kvô­li tomu, že hľa­da­jú nie­čo kon­krét­ne a zaroz­prá­va­me sa o tom, pre­čo milu­jú star­ší náby­tok a ako si zaria­ďu­jú ich býva­nie — čo mala doma ich bab­ka a čo vide­li vo Vied­ni, či v Mad­ri­de a už sedia a popí­ja­jú kávu, na kto­rú ich, samoz­rej­me, pozvem. Začnú sa tu cítiť ako doma a prí­du znova…možno už len na to vín­ko ale­bo kávu.

2-frida-store

foto: archív Dani­ce Ondre­jo­vič

Dani­ca, žila si v Milá­ne, kde si štu­do­va­la aj na Acca­de­mii di Bel­le Arti di Bre­ra. Pre­čo si sa roz­hod­la otvo­riť si pod­nik na Slo­ven­sku a vrá­tiť sa domov? Ces­tu­ješ čas­to do Talian­ska?

Ja som odiš­la, ako veľa ľudí z mojej gene­rá­cie, na sku­sy do sve­ta. Mala som šťas­tie na ľudí a aj na prá­cu. Samoz­rej­me, že to bolo čas­to ťaž­ké, čo si bude­me hovo­riť. V tom čase sme nebo­li ešte súčas­ťou EÚ. Do ško­ly som sa dosta­la, až keď som si to moh­la dovo­liť. Milá­no je veľ­mi dra­hé mes­to a je v ňom veľ­ká kon­ku­ren­cia. Veľa ma naučil život v inej kul­tú­re. V prvom rade to naučí člo­ve­ka poko­re. To je to, čo mi tu u nie­kto­rých jedin­cov veľ­mi chý­ba. Ľudia, kto­rí nikde nebo­li a nevys­kú­ša­li si život von, v inej kul­tú­re, bez rodi­čov­ské­ho doto­va­nia, majú asi naj­viac pred­sud­kov.

Po vyštu­do­va­ní Acca­de­mie di Bel­le Arti odbor pit­tu­ra (maľ­ba) som si našla ate­li­ér a pop­ri mojej ume­lec­kej prá­ci som pra­co­va­la ako PR pre Caval­li­ho a pre Old Fas­hi­on. Cez leto som pra­co­va­la na Sar­dí­nii pre ľudí ako Bria­to­re a podob­ne… Tie­to prá­ce, kto­ré ma aj bavi­li mi dovo­ľo­va­li byť voľ­nou v rám­ci mojej kre­a­tív­nej tvor­by. Neskôr priš­li výsta­vy a ja som zača­la štu­do­vať aj dvoj­roč­nú špe­cia­li­zá­ciu ako kurá­tor a kri­tik. Bavi­lo ma písať o tom, čo ume­nie robí s ľuď­mi a ako ľudia dnes poní­ma­jú ume­nie. Mojim život­ným kré­dom je pomá­hať ľuďom chá­pať to, čo vidia, pomá­hať im odtr­hnúť sa od rea­li­ty a od nauče­ných vecí, vní­mať ume­nie vlast­nou dušou, pomá­hať im lie­tať. Ume­nie ľudí posú­va ďalej.

12-frida-store-7

foto: archív Dani­ce Ondre­jo­vič

Vrá­ti­la som sa domov po sedem­nás­tich rokoch a neviem koľ­ko zotr­vám. Asi sa pre­su­niem ešte na neja­ký čas k moru, kto­ré mi tu veľ­mi chý­ba, ale zatiaľ mi je tu dob­re. Našla som si všet­ky moje stra­te­né spriaz­ne­né duše. Kama­rát­stva z det­stva zotrva­li, ako keby ani čas nepre­šiel. Vrá­ti­la som sa, lebo už dlho mi chý­bal môj domov a tým je Bra­ti­sla­va.

Ďaku­jem za roz­ho­vor.

foto­gra­fie: archív Dani­ce Ondre­jo­vič

Pridať komentár (0)