Galéria pod holým nebom zachytáva kontroverzné témy, zamyslieť by sme sa mali všetci

Baden pri Viedni je malé mesto na úpätí Wienerwaldu, do ktorého sa za slabú polhodinku dostanete z Viedne dokonca aj električkou. Kým donedávna sa spájalo najmä s blahodarnými kúpeľmi, relaxom v zelených parkoch, či koncertami vážnej hudby, dnes sa jeho tvár zmenila takmer na nepoznanie. Z Badenu sa stalo obrázkové mesto, v ktorom si priamo pod holým nebom, 24-hodín denne, môžete dopriať štvorkilometrovú prechádzku plnú zrakového i zmyslového pôžitku.

Vďačí za to poprednému rakúskemu fotografovi Loisovi Lammerhuberovi, ktorému sa podarilo takmer nemožné – presťahovať jeden z najvýznamnejších svetových fotofestivalov, ktorý je už štvrťstoročie naviazaný na outdoorové plochy francúzskej dediny La Gacilly, na nové miesto v cudzej krajine. Okrem záplavy dvoch tisícok fotografií však do Badenu priniesol oveľa, oveľa viac.

Zobraziť celú galériu (9)

Na rybníku aj medzi ružami

Fotografie zvierat s ľudskými grimasami od Brita Tima Flacha plávajú na hladine rybníka v parku Doblhoff, okolo stromu sa obtáčajú humorné čierno-biele momentky psov a ich majiteľov od Elliotta Erwitta, za fontánou pri rozáriu Afričanka Aida Muluneh, ktorá prežila časť života v Európe, na autoportrétoch hľadá svoju identitu na pomedzí dvoch svetov. Fotografie pokračujú k termálnemu kúpalisku, hadia sa po centrálnych aj bočných uličkách mesta, vedú popod arkády vo dvoroch, visia na domoch i obchodoch. Za každou križovatkou čaká nové prekvapenie. Niektoré fotografie merajú 240 štvorcových metrov, mnohé však viac ako svojimi rozmermi zaujmú práve zobrazenou témou.

Zobraziť celú galériu (9)

Nadšenie, guráž a dva kamióny

Lois Lammerhuber potreboval dávku nadšenia, trochu guráže a dva kamióny na to, aby festival presťahoval do rakúskeho Badenu pri Viedni. Festival, ktorý v roku 2004 vo svojej rodnej dedine La Gacilly založil Jacques Rocher – syn majiteľa legendárnej značky prírodnej kozmetiky Yves Rocher, ho nadchol na prvý pohľad. Fotoreportér, ktorý za život pripravil vyše tri tisícky reportáží pre magazín GEO, sa vždy snaží plne sústrediť na prítomný okamih, pri prechádzaní sa drobnou francúzskou dedinkou mu však z mysle neschádzal jeho aktuálny domov.

„Hovoril som si, že festival nie je orchester, La Gacilly sa predsa koná v La Gacilly, necestuje z miesta na miesto a bodka. Nechal som to plávať, ale nedalo mi to.“ Počas zahájenia nového ročníka išiel do stanu, kde sa konalo neformálne posedenie. Miesta na sedenie bolo málo, keď sa však rozhliadol, jedno našiel priamo vedľa Jacquesa Rochera – zakladateľa festivalu.

„Prisadol som si k nemu a v tom okamihu moje ústa vyslovili niečo, čo som si predtým ani poriadne nepremyslel, jednoducho sa to stalo. Spýtal som sa tohto distingvovaného pána, či pozná festival La Gacilly. Pozrel sa na mňa ako na blázna, ani neodpovedal. Potom som sa však spýtal, či pozná festival La Gacilly Baden,“ spomína L. Lammerhuber.

Jacques odložil vidličku, utrel si ústa a pustili sa do dlhého rozhovoru, ktorý vyústil v prvú výstavu a päťročný kontrakt.

Zobraziť celú galériu (9)

Zo zákulisia príprav

Veľké sťahovanie fotografií z La Gacilly do Badenu prebehlo začiatkom roka, na prevoz potrebovali dva kamióny. Ešte predtým však musel presvedčiť aj miestneho starostu o tom, že festival by rakúskemu mestečku svedčal a festivalú riaditeľku La Gacilly zasa o tom, že Baden je, aj napriek odlišnému prostrediu, na festival ako stvorený. Podarilo sa. Umiestnenie dvoch tisícok fotografií v novom meste tak, aby evokovali správne emócie, sa síce javilo ako ťažký oriešok, vďaka plánovaniu pomocou počítačových programov a najmä Loisovej znalosti mesta a pozornému oku fotografa, išli prípravy ľahko.

„Fotografie sú samé osebe výnimočne vystavané, pri umiestnení do prostredia, s ktorým ich niečo spája, však získavajú jedinečnú silu,“ myslí si zakladateľ badenského festivalu.

Zobraziť celú galériu (9)

Pôsobiť aj pretvárať

Cieľom festivalu La Gacilly bolo od začiatku vizuálne podmanivou cestou upozorniť ľudí na provokačné témy súčasnosti, najmä na vzťah medzi človekom a prírodou, ako aj na dopad nášho správania na životné prostredie. Spája sa v ňom fotografia a fotožurnalistika, ktorá necháva ľudí premýšľať i žasnúť. „Jacques hovoril, že obyvatelia jeho dediny necestujú po svete, žijú a pracujú v La Gacilly. Chcel dosiahnuť, aby svet prišiel za nimi, aby ho videli v plnej kráse, ale zároveň ich prinútiť premýšľať nad tým, čo sa v ňom deje. Zvolil umelecký prístup, ako ľuďom tieto príbehy podať.“

Festival tento rok spája téma „I love Africa“. Nájdete tu fotografie legendárnych afrických autorov ako Malick Sidibé, Jean Depara či James Barnor, ale aj súčasnú mladú generáciu, ktorá si neváha rozprestrieť pohyblivé štúdio priamo na prašných afrických cestách. Zachytávajú radostné okamihy „sapeurov“ – dandyov z Konga, ktorí si napriek chudobe zo života vedia urobiť slávnosť, zároveň upozorňujú na nezvratné klimatické zmeny, pytliactvo a nezmyselné zabíjanie zvierat pre ich rohy alebo kly, nelegálne skládky ropy uprostred krásnej prírody alebo detskú prácu. O tom, ako citlivo sú zasadené do svojho prostredia, sa dá presvedčiť na každom rohu.

Zobraziť celú galériu (9)

Príkladom je aj obrovská fotografia leva na cukrárni Ullmann pri okraji hlučnej cesty, na ktorom predátor vyčítavo pozerá na ľudí – kúsok za ním sa už črtajú mrakodrapy. Fotografia Parasa Chandariho upozorňuje na situáciu v Nairobi, kde ľudia závratne stavajú nové obydlia a vytláčajú žirafy či levy z ich prirodzeného prostredia národného parku. Kto nechce ísť do hĺbky, vidí len krásne obrázky zvierat, kto sa však zaujíma, odhalí oveľa viac. Rovnako je to aj so sériou Joela Sartoreho – Fotoarcha. Fotografická Noemova archa dokumentuje všetky druhy zvierat na červenej listine. „Sú to vizuálne nádherné portréty zvierat, ale v podstate sa pozeráte na katalóg 6000 zvierat na pokraji vyhynutia. Priniesli sme len časť snímok, lebo sme si uvedomili, že inak by to bola prechádzka cintorínom – 15% z týchto druhov medzičasom už vyhynulo,“ prekvapuje riaditeľ festivalu.

Zobraziť celú galériu (9)

Zmena zvonku aj zvnútra

Pri každej prechádzke sa dá odhaliť nový kus sveta, mnohé fotografie majú takú výpovednú hodnotu, že sa k nim človek túži vrátiť znova a znova. „Tieto fotografie pridávajú hodnotu verejnému priestranstvu. Festival zároveň dáva ľuďom možnosť okúsiť umenie moderným, uvoľneným a otvoreným spôsobom. Nemusíte si kupovať drahý lístok do galérie – tieto fotografie si môžete pozrieť kedykoľvek, stačí sa obuť a ísť.“

Festival nezmenil mesto len navonok, mení aj jeho atmosféru, postoje a názory ľudí. Na jednom z koncertov, ktoré sa konali ako sprievodné podujatie, zaznela obľúbená pieseň Nelsona Mandelu, z ktorej sa stala nová hymna Južnej Afriky. „Spevák požiadal ľudí, aby si počas nej dali ruku na srdce a všetci ho nasledovali. Aby ste chápali, ľudia sú tu dosť konzervatívni, lipnú na klasických tradíciách, ktorými sa mesto kedysi preslávilo. Celkovo ťažšie prijímajú zmeny. Toto bol úplný opak toho, čo sa tu očakáva. Veľa to pre mňa znamená – je to symbol, že ľudia myslia otvorenejšie,“ vysvetľuje L. Lammerhuber, ktorý do festivalu vkladá veľké nádeje. La Gacilly vo Francúzsku priťahuje najmä západnú fotografiu, La Gacilly v Badene by zasa mohol pritiahnuť tú východnú – fotografie od Bratislavy až po Petrohrad. „Chceme vytvoriť manifest. Máme jeden festival v dvoch mestách – dokonca v dvoch krajinách – to sa bežne nestáva. Táto spolupráca môže spojiť východ so západom a zmeniť mapu fotografie v Európe.“

Festival potrvá v Badene pri Viedni do 30. septembra.