Genetickej modifikácii potravín sa dnes už nevyhneme

Alexandra Dulaková / 19. apríla 2016 / Zaujímavosti

A nemusí to byť vždy na škodu. Aj keď sa takzvané GMO potraviny väčšinou skloňujú s čisto negatívnymi prívlastkami, v skutočnosti im vďačíme aj za modernú podobu základných súčastí nášho jedálnička, ako aj za to, že je jedla dosť pre celú planétu. Tak kde je potom hranica medzi prijateľnou a neprijateľnou modifikáciou?

Hneď pre začiatok: ak si po prečítaní tvrdenia, že na planéte je dosť jedla pre všetkých, ťukáš po čele, môžeš s tým prestať. Skutočne ho je dosť, len je zároveň prerozdelené tak, že zatiaľ čo sa ľudia vo vyspelých krajinách (väčšinou) západného sveta prežierajú a trpia obezitou, k tým z nerozvinutých krajín sa ho dostáva len maličký zlomok. V niektorých krajinách sa vyhadzuje až 40 percent z vyprodukovaných potravín. Inde zase fungujú na 500 kalóriach denne, v tom lepšom prípade. Lenže aj keď je to príšerné, v tomto článku sa nejdem sústrediť na túto problematiku, ale naopak na spôsob, akým tieto potraviny vznikajú a prechádzajú od semiačka až po náš tanier. 

food2_800x2500px_2

foto: fisher connectors

 

Okrem bio, eco, fair-trade a podobných zdravie-indikujúcich označení sa v obchodoch s jedlom už dávnejšie etablovalo aj jedno ďalšie: non-GMO. Ide o jedlo, ktoré neprešlo genetickou modifikáciou. Vraj. Skutočne len vraj, lebo keby sa distribútori a kupujúci, ktorí by si iné ako non-GMO jedlo ani nevložili do úsť, rozhodli prísť záležitosti až na kĺb, zistili by, že pod nálepkou non-GMO sa môže predávať len skutočne málo potravín. A je pritom úplne jedno, či pochádzajú z domácej farmičky, ktorá nikdy nevidela pesticídy, alebo chemikáliami preplneného sklenníka, ktorý naopak nikdy nevidel slnečné lúče. Tu je pár spôsobov, v ktorých je prirodzená škodlivosť genetickej modifikácie prinajmenšom diskutabilná:

 

Prirodzená selekcia

Vrámci evolúcie predstavuje prirodzená selekcia proces, ktorým sa schopnejší jedinci (a najmä ich genetický materiál) prebijú medzi tými slabšími a v konečnom dôsledku urobia dve veci: prežijú a rozmnožia sa, vďaka čomu ich silné a dobré gény prežijú v nových jedincoch. Platí to pre ľudí, ako aj pre iné zvieratá a rastliny.

V oblasti potravín sa za minulých pár storočí tiež udiali zásadné zmeny, ktoré sme spôsobili my a nie príroda. Hlavné dôvody sú neprekvapivo zvýšenie veľkosti plodov a úrody – aby boli plody/rastliny čo najväčšie a aby ich bolo čo najviac. Možno by si bol prekvapený, keby si videl, ako sa niektoré potraviny za posledných pár storočí zmenili. Bez našej pomoci by sa im to nepodarilo, pretože tak výrazné zmeny sa vrámci prirodzenej evolúcie neraz ťahajú cez tisícky rokov.

V konečnom dôsledku nám však zmeny pomohli: máme viac jedla a vieme z neho vyťažiť viac živín. Zmeny by sa pravdepodobne samy od seba neudiali, no sú aj napriek tomu „prirodzené“. Ide totiž len o mutáciu génov, ktorá sa deje celkom bežne vo všetkých živých organizmoch, no nie takou formou, akú by pravdepodobne sama od seba nabrala.

stanchiseeds.0

Ako vyzerali melóny pôvodne, foto: vox

 

Prestaneš však teraz jesť melóny, banány, mrkvu, alebo kukuricu, len preto, lebo pôvodne vyzerali inak? Sú zdravé, no nevyzerajú tak, ako ich príroda bez ľudského pričinenia navrhla. Napriek tomu ich dnes dokážeme vypestovať bez rizík na zdraví.

 

Násobenie genómov

My, ľudia, máme dve sady chromozómov – od každého rodiča jednu. To z nás robí diploidy. (di = dva) Lenže, ako sme len pomerne nedávno zistili, toto neplatí pre všetky živé organizmy. Niektoré rastliny môžu mať tri, štyri, či až osem ploidov, čo z nich robí polyploidy. (poly = veľa) Väčšinou niečo podobné zodpovedá za črty prehnaných rozmerov, napríklad veľkosti. To sa nám v spojení s potravinami opäť hodí. K násobeniu ploidov sme pritom pôvodne prišli celkom neúmyselne – ide totiž o proces, ktorý sa odohráva prirodzene. Preto v obchodoch často vidíme veľké jahody, zemiaky, či kapusty, aké sami doma nevypestujeme. Samozrejme, zatiaľ čo samotná veľkosť nemusí byť problémom, zelenina a ovocie mohlo zároveň byť vystavené mnohým pesticídom, ktoré až také zdravé a prirodzené ako množstvo ploidov nie sú…

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

foto: wordpress

 

Klonovanie

Ku klonovaniu sa ľudia väčšinou stavajú skepticky, no zatiaľ čo pri zvieratách (alebo ľudoch) sú obavy pravdepodobne na mieste, v oblasti potravín sa už hojne využíva, a to bez vážnych následkov. Keď sa napríklad podarí nájsť rastlinu s výnimočne dobrým genetickým fondom, jednoducho ju replikujeme. Nič nepridáme, nič ani neuberieme. Zase raz nám ide najmä o jej veľkosť, obsah živín a úrodu, alebo plodnosť.

Proces klonovania sa dá robiť prirodzene, replikáciou génov, alebo pomocou rastlinných hormónov, ktoré gény vylepšia. Napríklad také banány, ktoré dnes nájdeme v obchodoch a na stromoch, sú v skutočnosti všetko klony. Už dávno totiž prišli o svoje semiačka, vďaka ktorým by sa vedeli samé rozmnožovať. A ich pôvodná podoba bola tiež celkom iná, než tá dnešná.

Banana_2670646a

foto: the sun

 

Mutácia

Všeobecne mutáciu počujeme najmä v spojení so zlými vecami, no v skutočnosti predstavuje každú zmenu genetického materiálu, dobrú aj zlú. A deje sa prirodzene aj neprirodzene. No najmä prirodzene. Pokiaľ si to nevedel, aj ty si v podstate len výsledkom mnohých mutácií, ktoré sa odohrávali po dobu miliónov rokov. Prvý človek, ako sa dnes poznáme, pochádza z Afriky a teda celkom určite nemal svetlé vlasy, modré oči, alebo bledú pokožku. K týmto vlastnostiam sme sa dostali až migráciou, externými vplyvmi a kopou času – ktoré vplývali na mutáciu našich génov do dnešnej rôznorodej podoby.

 

Čo však robiť, ak sa vlastnosť alebo charakteristika sama od seba v génoch nikdy neobjaví? Nuž, vedci to vyriešili tak, že semiačka plodov vystavovali buď chemikáliam, alebo rovno radiácii, aby žiadané formy predsa len nejako vytvorili. Väčšina z vyprodukovaných mutácii boli celkom zbytočné a nepoužiteľné (pretože to, ktoré sa objavia, sa nedá kontrolovať – dá sa len vytvárať nové a čakať, kým sa objaví nejaká sľubná), no tie úspešné sa postarali o celkom novú generáciu obylnín a iných potravín. Ryža, orechy, bavlna, pšenica, či dokonca červený grep, sú všetko výsledky týchto kultivácií. A práve vďaka nim majú svoju dnešnú podobu a rast, ktorý dokáže zasýtiť oveľa viac ľudí, než jeho genetickí predchodcovia.

18lrme4yylk2xjpg

foto: genetic literacy project

 

Skríning

Skríning sám o sebe s genetickým materiálom plodín nič nerobí. Len nám umožňuje ho do detailov skúmať a vďaka tomu napríklad určiť, ktorá sorta je labilnejšia, ktorá skôr podľahne rôznym chorobám a baktériam, ktorá ľahšie prežije v rozdielnych podmienkach. Na základe tohto výskumu vieme vyselektovať tie najsilnejšie exempláre – akousi neprirodzene prirodzenou selekciou – a vo veľkom ich produkovať. Takto napríklad vieme, ktorý strom ľahšie odolá parazitom, alebo vlastnej degenerácii.

 

Pridané gény

Aj keď genetická modifikácia predstavuje obrovské množstvo rôznych aktivít a manipulácií, ak ju niekto spomína, väčšinou si pod ňou predstavuje toto: cudzie gény pridané do určitých rasltín, ktoré tak zvyšujú ich prežitiaschopnosť. Pridané gény môžu pochádzať buď z toho istého, alebo veľmi podobného druhu rastliny (cisgenické klonovanie), ako napríklad pomaranč a grep, alebo z celkom iného druhu (transgenické klonovanie). Tieto manipulácie vedia zvýšiť úrodu, vylepšiť znášanie sucha, tepla, či dokonca pridať nové vitamíny. Vďaka nim sú niektoré obylniny imúnne voči škodcom, čo zároveň znamená, že nemusia byť ošetrované pesticídmi.

19g2zxk94pcz6jpg

foto: gizmodo

 

Problémom je, keď sa do rastlín pridávajú látky, o ktorých my, bežní konzumenti, nevieme a ktoré by sme v nich nečakali. Môžu tak vyvolať prekvapivú alergickú reakciu u niekoho, kto netušil, že si na danú potravinu má dať pozor. Posledný spomínaný druh mutácie je tiež veľmi náročný a my nie vždy dokážeme presne vyhodnotiť všetky jeho výsledky. Vo svojej podstate však nie je zlý, pretože gény by sa mohli do danej podoby dostať aj samy, len by to, samozrejme, trvalo omnoho dlhšie. (Iba v prípade transgenickej mutácie sa dajú vytvoriť organizmy, ktoré by samy od seba nikdy nevznikli.)

big-potato-1181af98982e14c3db199e3ecbf273b3756a2d56-s900-c85

foto: npr

 

Okrem toho sa obávame aj toho, že by resistentné gény mohli ovplyvniť aj na iné organizmy, ako napríklad baktérie, mikroorganizmy, či parazity, s ktorými by sme potom mali väčšie problémy a ktoré by vedeli napádať iné dôležité rastliny a organizmy. V prípade nehody sa tiež môže stať, že sa pomocou mutácie stane potravina pre človeka nestráviteľnou. Je to však málo pravdepodobné a ako pri každej vedeckej oblasti, nám rýchlo postupujúci výskum pomáha podobným prípadom predchádzať. A rizikom je samozrejme aj to, ak sa v prípade škodlivých následkov pesticídov – aké napríklad badáme pri vymieraní včiel – nebudeme sústrediť na vážnosť a možné následky situácie, ale skôr na zisky istých malých kruhov ľudí, ktoré tento priemysel riadia.

 

Takže, pointou je: Nie je GMO ako GMO. Pri počte ľudí, ktorí sa momentálne na planéte nachádza, a ktorý sa bude ešte zvyšovať, sa bez geneticky modifikovaných potravín nebudeme vedieť zaobísť. Nemusí to však znamenať, že ich preplníme toxickými a neprirodzenými látkami či hormónmi. Niektoré modifikácie sú do veľkej miery neškodné a dokážu nám výrazne zlepšiť kvalitu života. Aj tie potraviny, ktoré si vypestuješ na vlastnej záhradke, si prešli nejakou formou modifikácie, no neznamená to, že sú zlé a škodlivé. Môže to dokonca znamenať pravý opak. Prirodzený genetický vývoj je za normálnych okolností v podstate len veľká spleť náhod.

 však vieme pomocou modofikácií prinútiť fungovať podľa našich predstáv – a nie podľa náhod. Takže, aj keď by si sa mal pesticídom a chemikáliam na potravinách radšej vyhýbať, výraz GMO nemusí vždy symbolizovať úplné peklo.      

GMHero

foto: modern farmer

Zdroj: IFLscience, cover foto: huffpost

Pridať komentár (0)