Julia­na Soko­lo­vá: Z Košíc do sve­ta a späť

Michal Lukáč: wopss.sk / 11. septembra 2015 / Tools a produktivita

Pri Julia­ne nie je jed­no­du­ché roz­hod­núť sa, na kto­rú časť jej boha­té­ho živo­ta sa spý­tať. Rode­ná Koši­čan­ka pre­ži­la časť svoj­ho det­stva v Líbyi, vyso­koš­kol­ské časy v Yor­ku a Lon­dý­ne, pra­co­va­la v Koso­ve a Bos­ne. Pred­ná­ša na Fakul­te ume­ní Tech­nic­kej uni­ver­zi­ty v Koši­cia­ch. Píše poé­ziu a pró­zu, v praž­skom vyda­va­teľ­stve Fra jej vyšla zbier­ka My hou­se will have a roof / Môj dom bude mať stre­chu, kto­rú pred­sta­vi­la aj na číta­nia­ch v Lon­dý­ne. Aktu­ál­ne je na mater­skej dovo­len­ke a uží­va si chví­le s prvým die­ťa­ťom. Pop­ri­tom svo­je úsi­lie venu­je záchra­ne kina a vytvo­re­niu cen­tra audi­ovi­zu­ál­nej kul­tú­ry v býva­lom kine Úsmev v Koši­cia­ch.

 

Detstvo si prežila v Košiciach, no zároveň aj v Líbyi. Ako si dokázala spojiť tieto rozdielne tradície a kultúry?

Narodila som sa v Košiciach rodičom, ktorí tiež vyrástli v Košiciach a sú silní lokálpatrioti. Môj otec bol primárom patológie v Novej nemocnici (Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice, pozn. redakcie). V tom čase posielali lekárov na bratskú socialistickú pomoc do Líbye. My sme šli do Misuraty. Keďže z okolia tohto mesta pochádzal Muamar Kaddáfi, rozhodol sa, že v ňom vybuduje najšpičkovejšiu nemocnicu, aby ukázal Západu, že aj Líbya je modernou krajinou. Týmto spôsobom sme sa tam dostali na štyri a pol roka. Moja sestra sa už narodila v Líbyi.

 

Moje prvé spomienky z detstva sa viažu na Misuratu. Farby, zvuky, domy, vône a zvieratá. Čiže je to skôr citová väzba z detstva ako dospelejšie spomienky. Chodila som tam do škôlky a prípravky, ktorú prevádzkovala indická komunita, a hovorilo sa tam po anglicky, nie arabsky. Keď sme sa vrátili, mala som päť – šesť rokov.

 

Doteraz som rada, keď som v islamských mestách a počujem ráno volanie muezínov k modlitbe, lebo to vo mne vyvoláva spomienky na prebúdzania sa v Misurate.

 

 

Tri roky si strávila v Kosove a Bosne a Hercegovine. Môžeš opísať, na čom si tam pracovala?

Po skončení štúdia filozofie som zostala v Anglicku s dilemou, či sa ďalej venovať akademickej práci. Rozhodla som sa, že si dám od univerzitnej pôdy prestávku, a začala som si hľadať prácu v mimovládnom sektore.

 

Od asi 15 rokov, keď som začala viac vnímať politické témy, ma zaujímala otázka predchádzania ozbrojených konfliktov a kontroly obchodu so zbraňami. Rozhodla som sa stážovať pre medzinárodnú neziskovú organizáciu Saferworld v Londýne. Najprv som pre nich robila na úrovni globálnej politiky, neskôr som sa zamerala na Balkán a začala robiť na niekoľkých komunitných projektoch v Kosove a Bosne. Na Balkáne som strávila asi tri roky.

 

 

Poznačila ťa táto skúsenosť s dôsledkami vojny v bývalej Juhoslávii?

Pracovala som tam od roku 2004-2005, čiže už po skončení aktívnych konfliktov, v kontexte ich dôsledkov a napätia, ktoré po nich zostalo. Kosovo bolo úplne prevalcované rôznymi medzinárodnými organizáciami, čo spôsobilo, že vzťah medzi miestnymi a týmito organizáciami bol komplikovaný. Značne mi pomohlo to, že nepochádzam zo západnej Európy, ale zo stredo-východnej Európy, teda oveľa bližšieho kontextu. Najväčším dôsledkom pre mňa sú priateľstvá, ktoré mi z toho obdobia zostali.

 

S mužom sme sa rozhodli, že Košice budú naša základňa. Vyrástli sme tu a priali by sme si, aby tu boli ukotvené aj naše deti. Úplne iné je cestovať alebo žiť v zahraničí, keď máš silný vzťah k určitému miestu…

 

 

Za život si sa poriadne nacestovala. Mala si tohto cestovateľského ducha od detstva?

Ako dieťa som si bola istá, že budem veľa cestovať, preto som nepociťovala netrpezlivosť, ani počas častých návalov nadšenia z ďalekých miest. Neviem, odkiaľ sa vo mne brala tá istota.

 

479338_3887418309854_295997872_o

 

 

Ako sa s tým vyrovnávaš v súčasnosti, keď si doma s malým dieťaťom. Zavesila si cestovateľské topánky na klinec alebo máš niečo v pláne?

Cestovanie si náš syn už vyskúšal. Začiatkom novembra sme s ním prvýkrát leteli lietadlom na čítanie do Londýna. Mal vtedy 5 mesiacov. Neskôr sme šli spolu aj na svadbu mojej sestry do Singapuru. To bolo ťažšie, akurát mu rástli prvé zúbky, ale späť sa vracal s dvoma zubmi a znova nadobudnutou pohodou. Nedalo by sa to, keby sa môj muž tak aktívne nevenoval starostlivosti o malého. Okrem kojenia ma vie veľmi dobre zastúpiť (smiech).

 

My sme sa s mužom rozhodli, že Košice budú naša základňa. Vyrástli sme tu a priali by sme si, aby tu boli ukotvené aj naše deti. Úplne iné je cestovať alebo žiť v zahraničí, keď máš silný vzťah k určitému miestu. Ale nevylučujeme, že budeme ešte dočasne žiť niekde inde, obaja pracujeme v odboroch, ktoré si to vyžadujú.

 

 

Čo bolo po Kosove?

Po 3 rokoch na Balkáne som sa znovu vrátila k akademickej práci. Krátko na to som sa zároveň vrátila do Košíc, kde som začala učiť filozofiu na Fakulte umení.

 

 

Vidno na študentoch, ktorým prednášaš, že sa chcú viac angažovať vo svojom meste?

Moja skúsenosť je asi špecifická, keďže ide o Fakultu umení. Čo bolo pre mňa zaujímavé je to, že som čakala, že medzi študentmi umenia bude záujem o politiku a politické témy dosť silný. Prekvapilo ma, že tu nie je zreteľná nejaká hlbšia potreba podrobovať svoje okolie analýze a hľadať spôsoby, ako naň reagovať. Samozrejme, sú výnimky, ale ide skôr o jednotlivcov, a nie fenomén.

 

Pred rokom 2013 sa málokto v meste zaujímal o širší potenciál kultúry a kultúrnej infraštruktúry – prečo by mali patriť do záujmov každého mesta, ktoré sa snaží, aby sa v ňom jeho obyvateľom dobre žilo? Teraz sa mnoho ľudí naučilo používať tento žargón, niekedy spojený so skutočnou zmenou, no často aj bez nej.

 

 

Košice boli Európskym hlavným mesto kultúry za rok 2013. Sú ním aj dnes? Nezapadol celý projekt prachom?

Oni ním boli v roku 2013, lebo dostali tento titul. Či skutočne fungujú ako dych berúca metropola európskej kultúry, to je už iné. Samozrejme, celý projekt EÚ je nastavený tak, aby rozvíjal európske mestá, ktoré v sebe ukrývajú identitu a silný potenciál, ktorý nie je plne rozvinutý. Ako už veľakrát bolo poukazované, projekt mal množstvo zlyhaní, kvôli ktorým išlo množstvo energie dostratena.

 

Na druhej strane, ak by Košice ten projekt nemali, dnes by bolo mesto určite iné. Niektoré projekty, ktoré stihli byť dobre naštartované a nastavené, pokračujú úspešne ďalej. Napríklad K.A.I.R. (Košice Artists in Residence, pozn. redakcie) by bez roku 2013 nefungoval. Takisto aj projekt SPOTs.

 

 

Ako hodnotíš spôsob, akým bol titul Európskeho hlavného mesta kultúry aplikovaný v Košiciach?

Pred rokom 2013 sa málokto v meste zaujímal o širší potenciál kultúry a kultúrnej infraštruktúry – prečo by mali patriť do záujmov každého mesta, ktoré sa snaží, aby sa v ňom jeho obyvateľom dobre žilo? Teraz sa mnoho ľudí naučilo používať tento žargón, niekedy spojený so skutočnou zmenou, no často aj bez nej.

 

 

V diskusii na podujatí Slovensko pre všetkých si rozpovedala príbeh zo svojho detstva – cesty do Norimbergu. Spomínala si, že rodičia vysvetľovali v hoteli, že do registračnej knihy napíšu, že buď sú z Československa, alebo z Košíc. Cítiš, že po viac ako 20 rokoch by si sa ty zapísala už ako Slovenka?

Tento príbeh som si vybrala preto, lebo v tom čase po rozdelení to bola pálčivá otázka. Odvtedy sa však Slovensko zmenilo. Vie už v sebe udržať viac rozdielnych spôsobov života a komunít. Jednoducho pojem „byť Slovákom“ už nie je taký konfliktný a oklieštený, ako v 90. rokoch. Stále by som povedala, že moja primárna identita sú Košice. Vyrastala som v košických uliciach, a toto mesto formovalo to, kým som. Väčšinou to riešim tak, že poviem, že som zo Slovenska. Ale keď mám povedať kto som, tak Košičanka.

 

1425388_10151955723727045_1073374302_o

 

 

Ako vnímaš neustále žabo-myšie vojny medzi Bratislavou a Košicami? Myslíš si, že vôbec niekedy ustanú?

Myslím si, že ide skôr o pocitový rozdiel – ako sa človek cíti v Bratislave a ako v Košiciach. Je však faktom, že ostatné mestá Slovenska sú marginalizované. To napätie medzi hlavným mestom a druhým najväčším mestom môže byť vtipné a ich rivalita sa už stala súčasťou miestneho folklóru. Pre mňa je dôležitý rozdiel napríklad v tom, ako sa v týchto mestách rozpráva. Aj keď v oboch rozprávame po slovensky, tak dikcia viet a spôsoby vyjadrovania myšlienok sú úplne iné (smiech).

 

 

Podľa štatistík sa od roku 2009 znížil počet nezamestnaných. Čo je však smutné, je to, že toto číslo sa znižuje preto, že čoraz viac študentov odchádza do zahraničia. Máš pocit, že tvoji študenti tiež premýšľajú skôr o budúcnosti v zahraničí, než na Slovensku?

Naši študenti sú špecifická kategória preto, že uživiť sa ako výtvarník a do istej miery aj dizajnér a architekt nie je jednoduché. Slovensko je zároveň veľmi malé prostredie na to, aby nabrali dostatok skúseností. Skôr je otázka, či sa vrátia naspäť, či sa tu podarí vybudovať prostredie, kde by mohli aj takéto rôznorodé kariéry fungovať.

 

V súčasnosti je situácia s kinami v meste radikálne ochudobnená. Nemáme kam chodiť na dobré filmy a rovnako nemajú túto možnosť ani študenti. Košice mali silnú tradíciu kín, ktorých nebolo len dosť veľa, ale boli mimoriadne obľúbené medzi domácimi.

 

 

Aktuálne bojuješ spoločne so združením Cinefil za obnovenie zašlej slávy košického kina Úsmev. Ako napredujete?

V bývalom kine Úsmev chceme prevádzkovať mestské kino a centrum audiovizuálnej kultúry, ktoré by bolo jediné svojho druhu na Slovensku. Pracujeme na tom od roku 2012. Jeden čas sme v ňom aj premietali, ale tieto aktivity boli založené len na dočasných dohodách s mestom. Teraz sa s mestom blížime k dohode o dlhodobom prenájme, bez ktorého sa ďalej nepohneme.

 

V Košiciach nefunguje žiadne kamenné kino. Máme tu len dve multiplexové kiná, čo je pre milovníka filmov hrôza. Keď som bola na strednej, fungovali tu kinokluby, vďaka ktorým som mala prístup k celému svetu. Filmy fungujú často ako literatúra. Pomáhajú ti chápať rôzne momenty v tvojom živote, aj iných ľudí, cibria citlivosť voči situáciám, rôznym atmosféram. Zároveň ma filmy vychovávali kultúrne a aj po estetickej stránke. Milovala som byť v kinosále, pozerať film s inými ľuďmi. Pre mňa boli kinokluby miestom, ktoré formovali môj intelektuálny a estetický pohľad na svet ešte viac ako škola. Keď si film niekto stiahne doma, nie je to to isté.

 

V súčasnosti je situácia s kinami v meste radikálne ochudobnená. Nemáme kam chodiť na dobré filmy a rovnako nemajú túto možnosť ani študenti. Košice mali silnú tradíciu kín, ktorých nebolo len dosť veľa, ale boli mimoriadne obľúbené medzi domácimi. Väčšina z nich však už nie je v stave, aby sa v nich dalo znovu premietať. Kino Úsmev je posledné, ktoré sa nachádza v centre a je relatívne jednoduché ho uviesť do funkčného stavu. Na to, aby sme ho mohli, my ako občianske združenie, premeniť na kino 21. storočia – teda digitalizovať ho, modernizovať kinosály a pod., potrebujeme od mesta dlhodobý prenájom, aspoň na 15 rokov. To, že budovu plne vlastní mesto, nám rokovanie značne uľahčuje. V tomto momente to začína konečne vyzerať realisticky.

 

Plánujeme školské premietania pre ZŠ a SŠ s cieľom zvyšovať mediálnu vzdelanosť, ale aj program pre široké spektrum cieľových skupín, ako napríklad dôchodcov, rodičov s malými deťmi a ďalších. Centrum bude podporovať pôvodnú audiovizuálnu tvorbu v meste (krátke filmy, animované filmy, videoklipy a iné), miestne produkcie a medzinárodné koprodukcie. Jeho fungovanie je teda dôležité pre Fakultu umení ako aj iné fakulty a školy.

 

 

Aké je tvoje Slovensko?

Moje Slovensko sú Košice (smiech).

Pridať komentár (0)