Juraj Hipš: Dodnes nepochopím, prečo musia žiaci sedieť za sebou v rade a pozerať na učiteľa pred tabuľou

Juraj Hipš je rodený Bratislavčan, ktorý dal prednosť životu na lazoch v Zaježovej. My sme Juraja vyspovedali, aby sme zistili, čo stojí za úspechom jeho niekoľkých projektov.

Ahoj, Juraj, povedz nám najskôr čo vôbec bolo prvotným impulzom na založenie Živice? Kto stojí za touto neziskovou organizáciou?

Keď som mal 21 rokov, začal som učiť na strednej škole predmet “Základy ekológie”. Nesmierne ma to bavilo. Dokonca až tak, že som bol nešťastný, keď prišiel víkend. Tešil som sa na svojich študentov a na pondelok. Práve pred pár dňami mi jeden bývalý študent napísal, ako ma považoval za totálneho blázna. Ale je rád, že som ho učil. Tak to ma po dvadsiatich rokoch fakt potešilo. Otázkou je, koľkí študenti ma doteraz považujú za pomäteného učiteľa.

Prišiel čas, keď som chcel učiť viac a robiť aj systematickejšie projekty na viacerých školách. Spolu s pár priateľmi sme sa rozhodli založiť Živicu. Víziu sme mali jasnú, najdlhšie sme vymýšľali názov. Ja som presadzoval názov “daimonion”, ktorý používal Sokrates. Ostatní ma zrušili, že je to príliš učené a všetci nás budú volať “démoni”. Tak vznikla Živica.

Živica funguje už od roku 2000. Aké úspechy sa Vám za tieto roky pôsobenia podarilo dosiahnuť, respektíve na ktoré ste najviac hrdí?

Pamätám si, ako sme sedeli na skalách v Manínskej tiesňave a snívali sme o vlastnom ekocentre. To bol náš veľký sen, ktorý sa nakoniec nepodarilo naplniť na Považí, ale dvesto kilometrov východnejšie na Zaježovej. Na toto som skutočne hrdý. Keď sme začínali stavať, bol v tom obrovský kus naivity. Dnes by som do toho už asi nešiel. Dva roky som neriešil nič iné, len zháňal okná, škridle, slamené balíky a zisťoval, aké všetky neuveriteľné hygienické štandardy treba spĺňať. Pritom som vyštudoval filozofiu, čiže som bol v tejto oblasti absolútne nepoužiteľný. Dnes som šťastný, keď vidím, koľko programov v centre beží a akí rôzni ľudia k nám prichádzajú.

Podarilo sa nám otvoriť aj prvú komunitnú školu. Začínali sme so 4 žiakmi a málokto veril, že škola prežije viac ako rok. Dnes oslavujeme desať rokov a žiakov už máme dvadsať. Som hrdí aj na úspešných absolventov Sokratovho inštitútu alebo skvelých učiteľov, ktorý prešli Komenského inštitútom.

Máte rozbehnuté Vzdelávacie centrum Zaježová, v čom je tento projekt unikátny a pre koho je určený?

Centrum je unikátne tým, že je skutočne otvorené všetkým. Stretnete tu budhistického mnícha, ktorého vystrieda biskup, ďalší kurz sa tu stretnú učitelia. Moja mama hovorí, že som sa odsťahoval do totálnej diery. Ja jej oponujem, že nikdy by som nemal šancu stretnúť na jednom mieste toľko skvelých a zaujímavých ľudí, od svetoznámeho amerického lingvistu, neurológa z Yale až po ľudí, ktorí sa venujú ovocným stromom. Mame vysvetľujem, že fakt to tu žije oveľa viac ako u nej v Petržalke. Ale neverí mi.

Nedávno bol koniec školského roka, vo vašom centre však žiaci nedostávajú klasické známky. Prečo je to tak, a akú formu hodnotenia využívate?

Dostať na konci roka za svoju prácu niekoľko číslic nemusí byť vôbec motivačné. Je to podobné ako so mzdou. Ak robíte svoju prácu s vášňou a radi, tak výplatná páska nie je to najdôležitejšie. Žiaci v Zaježove dostanú spätnú väzbu formou slovného hodnotenia. Je to namáhavejšie ako dať číslice. Ale je to zmysluplnejšie pre žiaka aj pre rodiča.

Viete povedať tri veci, zmeny, ktoré by sa dali už dnes implementovať do klasického školského systému bez väčších problémov či nákladov, aby bol celý systém aspoň o kúsok lepší?

Školstvo je zložitý a komplexný systém. Nerád by som vytvoril dojem, že ak spravíme tri veci, svet sa stane krajším. Na druhej strane, existujú úplne jednoduché veci, na ktoré netreba ani eurofondy, ani zmenu zákonov. Dodnes nepochopím, prečo musia žiaci sedieť za sebou v rade a pozerať na učiteľa pred tabuľou. Chceme od žiakov, aby boli schopní diskutovať, a pritom sa navzájom pozerajú len do chrbta. Je mnoho situácií, kedy sedenie v kruhu je tá najprirodzenejšia vec. Ale ešte aj dnes je pre mnohých učiteľov aj toto nepredstaviteľné. Takýchto malých revolúcii v školstve vieme nájsť nespočetne.

Aké reálne zmeny ste už v školstve docielili?

Pýtate sa ma, ako keby som bol minister školstva☺. Ja som úplne obyčajný človek a rodič, ktorý sa snaží podporiť dobrých učiteľov. Nemám aparát úradníkov ani miliónové rozpočty. Mám chuť robiť s dobrými učiteľmi a pomáhať im pri reforme školstva zdola. Je to možno pomalá cesta, ale som presvedčený, že sa blížime ku kritickej mase, ktorá je na veľkú zmenu nutná.

Ako by ste chceli, aby naše školstvo vyzerala napríklad o 20 rokov?

Tak to už budem asi dedko. Mojím snom je, aby neprišli za mnou vnúčatá, nech ich vyskúšam nejakú látku, ktorú musia iba memorovať. Toto zažívam s dcérami a s vnúčatami to už zažiť nechcem. Ako starý človek by som mohol dostať infarkt, ktorý niekedy mám už aj teraz.

Pod palcom máte aj Sokratov inštitút, aké sú hlavné benefity, ktoré študent po jeho absolvovaní získa?

Je to sieť ľudí, lektorov, hostí a spolužiakov, ktorých spoznajú. Sokratov inštitút je komunita, a to je podľa mňa jedna z najcennejších vecí. Našich študentov vyberáme z rôznych odborov. Stretávajú sa u nás lekári, právnici, umelci aj ekológovia. Táto diverzita je jedna z najcennejších vecí, ktoré na Sokratovom inštitúte vidím.

Váš Komenského inštitút sa zase venuje pedagógom, ako sa im snažíte pomáhať ? Prečo podľa vás potrebujú pomocnú ruku?

Naši učitelia sú pedagogickí disidenti. Oni búrajú skostnatený systém. A disidenti si našu pomoc vždy zaslúžia. Je nesmierne ťažké byť sám, meniť veci a ísť proti prúdu. Učitelia v Komenského inštitúte majú intenzívny ročný program, ktorý slúži aj ako podporná skupina. Keď sme mali prvý ročník, čakal som, že učitelia pôjdu po desiatej večer spať. Oni ale diskutujú až do rána, radia si a podporujú sa. Sú to ostrovy pozitívnej deviácie, ktoré sa stretávajú na zaježovských lazoch a vytváráju kontinent.

Získali ste aj cenu Nadácie Orange, čo pre vás táto cena znamená? V čom Vám pomohla, respektíve v čom Vás posunula ďalej?

Skutočne som nečakal, že túto cenu dostanem. Akurát mi bolo divné, že aj moja manželka ide so mnou na slávnostný galavečer, lebo na takéto akcie veľmi nechodí. Ale pripisoval som to jej obetavosti, aby som si ja mohol dať víno a ona, aby to odšoférovala na Zaježovú. Jasné, že ma cena potešila. Aj som sa chvíľu tešil, že u dcér si ako ocenená osobnosť získam väčší rešpekt. Ale táto časť mi nevyšla.