Keramikárka Simona Janišová: Keď sa z umelkyne stáva podnikateľka, prichádza o slobodu

Mária Ambrozová / 14. februára 2019 / Inšpiratívni Slováci

  • Umel­kyňa Si­mona Ja­ni­šová sa roky ve­nuje práci s por­ce­lá­nom a ke­ra­mi­kou
  • Spo­lu­pra­cuje so Slo­ven­skou ná­rod­nou ga­lé­riou, tvorí pod znač­kou si.li a ok­rem toho má aj mnoho ďal­ších ak­ti­vít
  • V roz­ho­vore nám pre­zra­dila, aké boli jej za­čiatky, čo ju mo­ti­vuje, ako rieši mar­ke­ting a aj to, ako sa pod­niká umel­com na Slo­ven­sku
zdroj: Jakub Gulyás/archív Simona Janišová
  • Umel­kyňa Si­mona Ja­ni­šová sa roky ve­nuje práci s por­ce­lá­nom a ke­ra­mi­kou
  • Spo­lu­pra­cuje so Slo­ven­skou ná­rod­nou ga­lé­riou, tvorí pod znač­kou si.li a ok­rem toho má aj mnoho ďal­ších ak­ti­vít
  • V roz­ho­vore nám pre­zra­dila, aké boli jej za­čiatky, čo ju mo­ti­vuje, ako rieši mar­ke­ting a aj to, ako sa pod­niká umel­com na Slo­ven­sku

Ahoj Si­mona, ve­nu­ješ sa kreh­kej práci s ke­ra­mi­kou a por­ce­lá­nom. Ako si sa k nej do­stala? Vždy si bola ume­lecká duša?

Môj prí­beh je po­dobný mno­hým iným. Nav­šte­vo­vala som „zušku“ v Prie­vi­dzi, kde som vy­ras­tala a už vtedy som mala jasný plán ísť na strednú ume­leckú školu. Na inú som si ani ne­po­dá­vala pri­hlášku. Ke­ra­miku som za­čala štu­do­vať v roku 2000 na bra­ti­slav­skej Škole úžit­ko­vého vý­tvar­níc­tva J. Vy­dru. Na konci stred­nej som sa po­hrá­vala s myš­lien­kou, či ísť ďa­lej štu­do­vať so­chár­stvo, ale vte­daj­šie prí­liš „tes­tos­te­ró­nové“ pro­stre­die so­chár­skej ka­tedry na VŠVU ma od­ra­dilo.

Po­kra­čo­vala som v ke­ra­mike, no oce­ne­nie jej kva­lít prišlo až po­stupne. Som veľmi rada, že som vy­štu­do­vala toto za­me­ra­nie. Ke­ra­mika ako mé­dium je veľmi tvárne, po­sky­tuje veľa mož­ností vy­jad­re­nia sa, či už vo voľ­nej alebo di­zaj­nér­skej po­lohe a táto bi­po­lár­nosť je to, čo ma baví.

Vieme aj, že po­čas štú­dia si strá­vila množ­stvo času v za­hra­ničí (Grécko, Lon­dýn) a dnes spolu s ďal­šou ši­kov­nou au­tor­kou Lin­dou Vi­ko­vou pra­cu­jete pod znač­kou si.li. Čo vás spo­jilo?

Spo­jil nás spo­ločný ate­liér. Naj­skôr ten na Vy­so­kej škole vý­tvar­ných umení, kde sme sa stretli po­čas štú­dia. Ne­skôr ten prvý spo­ločný na To­vá­ren­skej ulici v Bra­ti­slave, ktorý sme za­čali spolu zdie­ľať z prak­tic­kých dô­vo­dov. Ur­čite nás spo­jilo aj ka­ma­rát­stvo, ktoré sa za­čalo pop­ri­tom všet­kom vy­ví­jať. Vý­tvar­níci sú skôr osa­melí bežci a ne­znesú sa s kým­koľ­vek vo svo­jom pra­cov­nom pries­tore. As­poň my dve to tak máme. Vá­žim si, že nám to stále fun­guje.

A ok­rem si.li sa ve­nu­ješ aj vlast­nej tvorbe mimo tejto značky?

Áno, ve­nu­jeme sa každá aj vlast­ným pro­jek­tom. Dalo by sa po­ve­dať, že je to asi pol na pol. Sa­mos­tatne som na­po­sledy re­a­li­zo­vala sé­riu Anach­ro­nik, ktorá bola zá­ro­veň mo­jou di­zer­tač­nou prá­cou, kto­rou som ukon­čila mi­nulý rok do­kto­rand­ské štú­dium na VŠVU. K štú­diu som sa vlastne vrá­tila po pia­tich ro­koch od ukon­če­nia ma­gis­ter­ského stupňa. Pô­vodne som to ne­mala v pláne, ale na­ko­niec som rada, že som mala opäť mož­nosť as­poň na chvíľu fun­go­vať v slo­bod­nom pro­stredí školy.

Čo ťa v tvo­jej tvorbe po­súva naj­viac? Oce­ne­nia, vlastné ví­zie?

Oce­ne­nia sú prí­jem­ným mo­men­tom, ktorý môže mne ako au­torke na­po­ve­dať, že som na správ­nej ceste. Gran­tové prog­ramy ako na­prí­klad Viac di­zajnu od Na­dá­cie Tatra banky sú zase ne­oce­ni­teľ­nou vzpru­hou v tvorbe. Vďaka nim je možné práve re­a­li­zo­vať vlastné ví­zie, nie­len ví­zie kli­enta. Pros­triedky som vy­užila na ďal­šie vy­ba­ve­nie ate­li­éru a ma­te­riály, ktoré som po­u­žila pri re­a­li­zá­cii sé­rie ná­dob/ob­jek­tov In­si­de­out. Na tejto sé­rii aj mo­men­tálne po­kra­ču­jem.

Čo ma ale naj­viac po­súva ďa­lej a vy­viera nie­kde vo mne, nie je pod­net, ktorý pri­chá­dza od iného pro­stred­níka. Inak po­ve­dané ne­tvo­rím preto, aby som do­stala grant alebo oce­ne­nie. Tvo­rím preto, že mám po­cit, že som na ne­us­tá­lej ceste, na kto­rej hľa­dám, na­chá­dzam, ale aj strá­cam a ani ná­ho­dou ne­vi­dím jej ko­niec.

Zdá sa, že Slo­váci sa vra­cajú ku ko­re­ňom a čo­raz čas­tej­šie dá­vajú pred­nosť slo­ven­ským au­to­rom. Ako sa u nás pre­dáva ke­ra­mika a por­ce­lán? Je o ňu zá­u­jem?

Mys­lím, že sa to po­maly zlep­šuje. Nás, ktorí pra­cu­jeme v tejto ob­lasti, to ale stojí ne­sku­točnú ná­mahu. Ok­rem toho, že tvo­ríme, ne­us­tále ro­bíme aj os­vetu. Ľu­ďom treba stále veľa vy­svet­ľo­vať, aby po­cho­pili kon­text a v ko­neč­nom dô­sledku aj hod­notu veci, za ktorú dá­vajú pe­niaze. Nie­komu sa naj­skôr môže zdať jedna šálka od si.li. drahá, ne­stretla som sa ale ešte s nie­kým, kto by to oľu­to­val. Na­opak máme veľmi dobrú spätnú väzbu. Ľu­dia tvr­dia, že ich bežné ri­tu­ály ako pi­tie kávy a čaju na­šou prá­cou po­vy­šu­jeme a sprí­jem­ňu­jeme.

Čo sa týka ceny, treba sa na ňu po­ze­rať z väč­šej per­spek­tívy. Ako dlho bu­dete šálku po­u­ží­vať? Rok, dva? Vy­deľte cenu čís­lom 365. Po­hľad na hod­notu sa okam­žite zmení. Na­vyše, kva­litný por­ce­lán a ke­ra­mika vás môže spre­vá­dzať celý ži­vot a ne­skôr ho môžu zde­diť vaše deti. Ale os­veta je ne­us­tále po­trebná – na­prí­klad v rámci Slo­ven­ského mú­zea di­zajnu spo­lu­pra­cu­jeme s Den­ní­kom N. V na­šej rub­rike uve­rej­ňu­jeme články o zbier­ko­vých pred­me­toch v mú­zeu, kto­rými si zá­ro­veň pri­po­mí­name di­zaj­nér­ske osob­nosti. Mys­lím, že je dô­le­žité po­zrieť sa späť za seba, po­o­hliad­nuť sa za tým, čo sa tu dialo pred nami – a to ne­platí iba pre di­zajn a ume­nie.

Vy­rá­baš viac pre jed­not­liv­cov alebo sa ob­ja­vujú aj hro­madné ob­jed­návky? Máš ka­pa­citu a z času na čas aj chuť vy­rá­bať vo veľ­kom?

Tvo­rím aj pre jed­not­liv­cov, ale pra­vi­delne re­a­li­zu­jem di­zaj­nér­ske sé­rie ako fi­remné ob­jed­návky, ktoré sa po­hy­bujú v de­siat­kach, až stov­kách ku­sov. Ka­pa­city nášho spo­loč­ného ate­li­éru s Lin­dou sú ale ob­me­dzené, takže všetko čo u nás vznikne mô­žeme stále ozna­čo­vať ako ma­lo­sé­ri­ovú au­tor­skú tvorbu. Chuť ani po­trebu vy­rá­bať vo veľ­kom ne­mám, ale na­vrho­va­niu, teda čisto di­zaj­nér­skej práci pre veľ­ko­vý­robu, na­prí­klad pre por­ce­lánku, sa neb­rá­nim. Túto prí­le­ži­tosť som za­tiaľ ešte ne­mala. Je to taký ne­spl­nený sen.

Stačí ti tvoja ate­li­é­rová tvorba na uži­ve­nie?

Mys­lím si, že by mi sta­čila, keby som sa ve­no­vala vý­hradne len jej. Ale túto otázku mám ujas­nenú. Po­kiaľ by som sa mala ve­no­vať na 100 per­cent ate­li­é­ro­vej tvorbe, mu­sela by som ju pod­statne trans­for­mo­vať. Z tvorby by sa mu­sela stať vý­roba, zo mňa ako umel­kyne pod­ni­ka­teľka a prišla by som o ur­čitú slo­bodu. Nech­cem byť ot­ro­ky­ňou svo­jej vlast­nej práce a na­vyše ne­zná­šam ste­re­otyp. Mo­men­tálne časť svo­jich ka­pa­cít ve­nu­jem Slo­ven­skému mú­zeu di­zajnu, vy­ho­vuje mi mul­ti­tas­king a in­špi­ra­tívne pro­stre­die mu­ze­ál­neho de­po­zitu.

Už len po­sledná otázka, ktorá ur­čite zau­jíma všet­kých, ktorí si tvoju tvorbu ob­ľú­bili. Aké sú tvoje plány do najb­liž­šej bu­dúc­nosti?

Toto opa­ku­jem asi stále, ale platí to. Plá­nov a ná­pa­dov je veľa, no času málo. Bu­dem rada keď sa nám ako dvo­j­ici si.li. s Lin­dou po­darí be­hom tohto roka zre­a­li­zo­vať as­poň nie­ktoré z nich, keďže stále sme na všetko len my dve. Svoju voľnú tvorbu bu­dem najb­liž­šie vy­sta­vo­vať v ap­ríli, v ga­lé­rií Sta­tua v Bra­ti­slave, na sa­mos­tat­nej vý­stave s bý­va­lou spo­lu­žiač­kou a ka­ma­rát­kou ma­liar­kou Ma­rí­nou Pav­lo­vi­čo­vou. Po­tom sú to už len osobné sny a že­la­nia – mať do­sta­tok času na nové expe­ri­menty v práci s hli­nou, ces­to­va­nie, be­ha­nie so psom a čo naj­me­nej se­de­nia za po­čí­ta­čom.

Člá­nok bol vy­tvo­rený v spo­lu­práci s Na­dá­ciou Tatra banky.









Pridať komentár (0)