Kevin Pet­ro­vic: Ame­ri­čan so slo­ven­ským pôvo­dom, kto­rý ako najm­lad­ší foun­der na sve­te rai­sol 20 mili­ó­nov dolá­rov

Marianna Mikešová / 14. mája 2017 / Rozhovory

zdroj: Chheangkea Ieng

Nemal ani vlast­ný vodi­čák, keď s kama­rá­tom zalo­žil fir­mu na pre­ná­jom áut na letis­ká­ch, kto­rú o tri roky neskôr pre­dal spo­loč­nos­ti Mer­ce­des Benz. Napriek tomu, že sa 22-roč­ný Kevin Pet­ro­vic naro­dil v ame­ric­kom New Yer­sey, oba­ja jeho rodi­čia pochá­dza­jú zo Slo­ven­ska a sám sa sem rád vra­cia. My sme sa s ním stret­li pri jeho posled­nej náv­šte­ve Bra­ti­sla­vy v cowor­kin­gu 0100 Cam­pus.

Vitaj v Bratislave, Kevin. Prezraď nám, čomu sa v poslednej dobe najviac venuješ a ako tráviš čas?

Najviac času trávim štúdiom na MIT (Massachusettes Institute of Technology), kde práve končím prvý ročník po tom, čo som bol štyri roky mimo školy. Pracujem tiež na projekte Custom Space, ktorý sa zaoberá prenajímaním skladov malým firmám a startupom. Funguje to tak, že veľký sklad s rozhlohou napríklad 10-tisíc metrov štvorcových rozdelíme na menšie časti. Následne pridáme potrebné vybavenie a služby, ako elektrinu, wifi, baliace vybavenie, vysokozdvižné vozíky.

Takéto malé sklady potom krátkodobo prenajímame malým biznisom. Podobne, ako môžu ľudia z tohto coworkingu (0100 Campus) riadiť svoj online biznis, my sa sústredíme na firmy s fyzickým produktom - či už sa zaoberajú importom a exportom, distribuujú produkt do obchodov alebo potrebujú len skladové priestory.

Aká je tvoja pozícia v tejto firme?

Vediem ju so svojím partnerom, ale nevoláme sa co-founderi, ale partneri. Môj partner sa zaoberá strategickými vecami a vyvíjaním partnerstiev, ja zas robím všetky operácie. Sledujem financie v každej pobočke, manažujem manažérov, rozmýšľam, aké veci by sme mali ako firma robiť, aby sme boli maximálne atraktívni pre nových klientov, pracujem na vyvíjaní nových pobočiek. Sledujem tiež ceny a vývoj trhov, ktoré sú pre nás zaujímavé, hľadám sklady, rokujem, robím dealy.  

Foto: Pixabay

 

Je skvelé, že dokážeš zvládať školu aj biznis. Predtým, ako si nastúpil na MIT, si bol však prijatý aj na inú univerzitu, no dal si prednosť podnikaniu. Ako to bolo?

Bol som prijatý na Princeton, ale nikdy som nenastúpil. Stalo sa totiž to, že som spolu s kamarátom založil svoj prvý startup FlightCar a zobral si takzvaný “gap year”, teda rok voľna medzi strednou a vysokou školou. Najprv to bol len rok, no potom som to predĺžili na ďalší rok a tým pádom som musel prijatie na Princeton odmietnuť.

Mrzelo ťa to?

Trochu áno, pretože som mal dojem, že som v porovnaní so svojimi kamarátmi o niečo prichádzal. Aj preto som ich raz alebo dvakrát mesačne navštevoval v ich campusoch, aby som mal aspoň predstavu o tom, čo na univerzite robia, a zoznámil sa s ich kamarátmi. Napriek tomu som však svoje rozhodnutie nikdy neoľutoval, pretože som za ten čas získal vďaka podnikaniu množstvo skúseností a samozrejme sme tiež boli s FlightCar celkom úspešní.

Úspechy v podnikaní v tvojom prípade prišli aj bez univerzitného titulu. Aký zmysel teda vidíš vo vysokoškolskom štúdiu?

Štúdium pre mňa skutočne nie je len o predmetoch a návšteve prednášok. Na MIT chodím preto, lebo sa tam robí množstvo výskumu a vývoja nových technológií, združuje množstvo inteligentných mladých ľudí so zaujímavými myšlienkami a nápadmi. Najdôležitejšie je pre mňa to, že sa pohybujem v technologickom prostredí, vždy viem, čo je nové, vidím, ako ľudia rozmýšľajú a na čom pracujú.

Poďme však späť k tvojmu prvému startupu FlightCar, ktorým si sa doslova zapísal do biznisových príručiek. Ako vznikla jej myšlienka?

Ešte pred FlightCar sme spolu s mojím dobrým kamarátom a spolužiakom založili neziskovku, v ktorej sme zbierali peniaze na stavbu studní v Indii. Boli sme si blízki, často sme sa stretávali a jedného dňa sme pri bežnom obede diskutovali o niečom, čo som v tej deň čítal v médiách. Týkalo sa to Airbnb a dvoch ďalších amerických spoločností, ktoré sa zaoberali niečím podobným, len s tým rozdielom, že išlo o prenajímanie áut.

V tej dobe už tieto firmy mali nejakých zákazníkov, takže sme videli, že trh existuje a ľudia majú záujem požičiavať svoje autá iným ľuďom. Rozhodli sme sa však posunúť tento nápad ďalej a špecializovať sa na letiská. V tom čase som totiž dosť cestoval a napadlo mi, že ľudia, ktorí cestujú a svoje auto nechávajú na letisku, by s takouto službou nielen, že ušetrili na drahom parkovnom, ale ešte by aj zarobili.

Foto: FlightCar

V tom čase ste mali len 17 rokov a nulové skúsenosti s biznisom. Ako vyzerali vaše začiatky? Stretli ste sa s nejakými problémami?

Komplikácie prichádzajú neustále, otázka je skôr, či si pamätám na nejaký deň, kedy sa komplikácie nevyskytli. :) Boli sme skutočne mladí a keďže sme nemali žiadne skúsenosti s požičaním auta, nemali sme ani veľkú predstavu o tom, aké by sme ako firma mali výdavky. Dlhý čas sme preto strávili prieskumom cien či študovaním legislatívy. Keď sa nám konečne zdalo, že náš nápad má zmysel, prihlásili sme sa do startupového inkubátora v Ohiu. V prihláške sme však nezverejnili svoj vek, preto keď nadišiel čas posledného kola prihlasovania, ktorým bol osobný pohovor, všetci boli naším mladým vekom šokovaní. Prijali nás však a vtedy sme sa rozhodli pre už spomenutý “gap year” a začali so serióznym vývojom firmy.  

O tri roky neskôr, v roku 2016, ste však svoju technológiu predali spoločnosti Mercedes Benz. Čo všetko sa vám vrámci firmy podarilo za tie tri roky dosiahnuť?

Keď sme začali, boli sme len dvaja chalani v uniformách, ktoré sme si sami vybrali, nemali sme žiadnu infraštruktúru, žiadne parkovisko ani zamestnancov. Mali sme len jednu pobočku na letisku v San Franciscu. Sami sme robili úplne všetko - stretávali klientov aj ručne vysávali autá. Keď sme dostali novú rezerváciu, objednávka mi prišla do emailovej schránky a musel som ju ručne skopírovať do excelu. Som šokovaný, že to s nami nedopadlo oveľa horšie. :)

Nikto, kto má s týmto trhom skúsenosti, by totiž ani len neuvažoval nad tým, že spustí prevádzku v takom stave, v akom sme začínali my. Ku koncu firmy sme však mali dvanásť pobočiek po celej Amerike, asi 120 zamestnancov a extrémne silne vyvinutú technológiu. Celý biznis bol oveľa profesionálnejší, systém sme neustále vyvíjali. Je totiž rozdiel mať za deň jedného klienta a 120 klientov na každej pobočke. Firmu sme však nevyvíjali s myšlienkou, že ju raz predáme. Naším jediným prianím bolo postaviť tú najúspešnejšiu firmu, ako bolo možné, a jediným cieľom neustály rast a získavanie nových klientov.

Z tvojho rozprávania sa zdá, že firma napredovala. Prečo a kedy prišiel zlom a myšlienka firmu predať?

Od investorov sme síce získali dosť peňazí - až 42 miliónov dolárov, no počas celej svojej existencie bola firma ako taká stratová. Určité pobočky boli ziskové, no celok nie. Vedeli sme, koľko ďalších peňazí by sme museli vyzbierať, aby sme sa dostali z červených čísel a zdalo sa nám, že to nebude možné. Ovplyvňovali to najmä firmy ponúkajúce prepravu osôb ako Uber. Keď sme firmu zakladali, ani my ani investori sme si neuvedomovali, ako výrazne ceny klesne za pár rokov a ako sa zmení celý trh.

Dnes má veľa ľudí najmä v Silicon Valley dojem, že keď onedlho prídu samojazdiace autá, ceny taxi prepravy klesnú ešte nižšie. Investori sú preto dnes opatrní v investovaní do firiem, ktoré sú založené na myšlienke vlastnenia áut. Keďže sme si nemysleli, že sa nám podarí získať ďalších 70 miliónov na rozvoj firmy, začali sme sa obzerať po iných možnostiach. To nás priviedlo k predaju.

Foto: FlightCar

Pamätáš si, ako tento obchod prebiehal a aké si mal z neho pocity?

Ja som vtedy s Mercedesom nerokoval o tom, ako bude dohoda vyzerať. V tej dobe som už vo firme aktívne nepôsobil, len som sa pozeral z diaľky a občas pridával svoje myšlienky. Myslím si však, že co-founder, ktorý rokovania viedol, dosiahol ten najlepší možný deal, ktorý bol veľmi solídny.

V médiách sa spomína, že ste vo FlightCar raisli takmer 42 miliónov dolárov, vďaka čomu ste spolu s co-founderom najmladšími ľuďmi na svete, ktorým sa to podarilo. Platí to dodnes?

Myslím si, že to platí dodnes, ale nesledujem to podrobne a pokojne nás už niekto mohol predbehnúť. Snažím sa síce sledovať startupy, no nemám kompletný prehľad a zároveň si myslím, že sú prípady, keď ľudia sumu zataja a nerozprávajú o nej.

Na tvojom Linkedine som sa dočítala, že po skončení FlightCar si sa okrem založenia Custom Space začal zaujímať aj o trochu iný trh. Je to tak?

Áno, veľmi som sa začal zaujímať o nehnuteľnosti. Asi štyri mesiace som len sledoval a učil sa, ako tento trh funguje, ako ľudia investujú do budov a ohodnocujú ich. Lákali ma totiž aj staršie, menej technologické a viac klasické biznisy, ktoré nepotrebovali toľko peňazí od iných investorov a mali šancu byť ziskové od prvého dňa. Založil som preto zopár menších projektov, spojil sa s niekoľkými známymi, s ktorými sme dali dokopy peniaze a investovali do niekoľkých nehnuteľností. Je to pre mňa len taká zaujímavosť a keďže nemám nekonečné finančné zdroje, nemôžem toho robiť veľa. Zároveň sú ceny aktuálne veľmi vysoké.

Na americkej startupovej scéne sa pohybuješ asi päť rokov. Ako ju vnímaš? Na Slovensku je už totiž slovo startup občas vnímané skôr ako nadávka.

To je veľmi zaujímavé, priam až smiešne. :) Názory na to, čo je startup, sa na určitých miestach líšia. V Bostone, kde sídli MIT, sú napríklad startupy spájané skôr s technologickým vývojom - niekto vymyslí nový materiál, nový proces výroby, jednoducho tvrdá technológia. V Kalifornii je naopak startup spájaný viac s firmami zaoberajúcimi sa vývojom softvérových aplikácií, ktoré neobsahujú žiadnu tvrdú inováciu. Nepovedal by som, že v USA je startup nadávka, ale sám sa občas smejem na tom, čo ľudia považujú za startup.

Množstvo firiem sa dnes zaoberá umelou inteligenciou a vždy, keď niekto predstaví svoju firmu a spomenie, že pracuje s AI, tak pregúlim oči. Vždy je tu niečo, čo spraví zopár firiem úspešnými a silnými a zrazu to chcú robiť všetci. Ja som napríklad veľmi jasne nechcel ísť študovať na Stanford, aby som sa trochu oddelil od celej kultúry vývoja aplikácií a chcel som vidieť trochu viac ťažšej technológie, preto MIT.

Foto: twitter.com/IdeaLab

Narodil si sa síce v USA, no máš slovenských rodičov a Slovensko si odmalička pravidelne navštevoval. Ako si na to spomínaš?

Chodil som sem každé leto od svojich troch mesiacov, až kým som nezačal budovať firmu. Slovensko stále navštevujem často, asi dvakrát až trikrát ročne, a rád sa stretávam s rodinou. Táto krajina ma veľmi zaujíma a ľutujem, že nemám viac času navštevovať ju častejšie. Slovensko nie je krajinou, ktorá by bola samozrejmým cieľom zahraničných investorov, preto tu vidím veľa príležitostí niečo nové vyvíjať.

Vždy som sem chodil veľmi rád a všímal som si napríklad rozdiely v školstve. Zdalo sa mi tiež, že slovenské deti trávili viac času vonku, než tie v USA. V Amerike mám skvelé možnosti, ale je to najmä preto, že je tam množstvo peňazí, firiem, inteligentných ľudí a že angličtina je štandardom a nemusíme sa ju učiť ako ďalší jazyk.

Som však šťastný, keď vidím, že určité trhy na Slovensku napredujú. Nedávno som tiež čítal článok o tom, že Bratislava je podľa HDP na obyvateľa v štandarde kúpnej sily tretím najbohatším regiónom EÚ.

Nepochybne si lídrom a vzorom pre mnohých mladých a začínajúcich podnikateľov. Akú radu ako uspieť alebo čoho sa vyvarovať by si im dal?

Kde začať? Prvou radou je, a to často vidím aj na MIT, že niekto má myšlienku a rozpráva o nej, ale reálne nič nezačne. Pritom to je tá najdôležitejšia vec. Len tým, že začneš a stráviš niečím čas, niečo sa naučíš. Aj keby to nevyšlo, uľahčí ti to realizáciu ďalších nápadov v budúcnosti. Ďalšou radou je pomoc. Veľa ľudí je ochotných pomôcť, keď majú pocit, že neplytvajú svoj čas. Je veľmi dôležité mať okolo seba ľudí, ktorí pomáhajú, či už sú to inkubátory alebo iní podnikatelia s väčšími skúsenosťami.

Treťou radou by bolo, nech ľudia nevyvíjajú len to, čo ich zaujíma, ale to, čo vyrieši niekoho problém. Tie najlepšie firmy totiž vyvíjajú riešenia reálnych problémov, za ktoré sú ľudia ochotní platiť. Treba tiež venovať čas rozhovorom s potenciálnymi klientmi. Ak si myslíš, že máš produkt, ktorí by sa predával, nepýtaj sa kamarátov, či by si ho kúpili, ale rovno sa im pokús ho predať. Myslíš si, že by produkt stál 100 dolárov? Spýtaj sa, či sú ochotní ti ich zaplatiť.

Foto: Chheangkea Ieng

Vravíš, že netreba robiť len to, čo človeka baví. Teba tvoj odbor nebaví?

Je to zaujímavé, ale nemám k tomu trhu nijaký špeciálny vzťah. Skôr je pre mňa zaujímavý problém ako firmu budovať a rozširovať. Je síce pravda, že ľduai robia lepšie, keď je niečo ich vášňou, ale nemôžu sa pozerať len na tento faktor. Je množstvo odvetví, ako napríklad gastro biznis, ktoré sú síce sexi, no sú nesmierne ťažké. Tie najziskovejšie veci bývajú jednoducho tie, ktoré by nikoho iného nenapadli alebo ich nikto robiť nechce.

Zdá sa, že si veľmi aktívny človek. Stíhaš popri biznise a škole aj iné záľuby?

Som v univerzitnom streleckom tíme. Veľmi rád cestujem, či už pre zábavu alebo spoznávanie nových krajín. V lete mám naplánovaných zopár výletov, na ktoré sa už teším. Veľa tiež čítam, či už médiá alebo knihy, najmä autobiografie.  

Máš nejaký konkrétny tip na knihu, ktorá by mohla zaujať čitateľov Startitup? :)

Moment, musím sa pozrieť do svojej čítačky… Veľmi by som odporúčal knihu Startup Nation. Je o Izraeli a o tom, prečo má práve táto krajina silný startupový potenciál. Myslím si, že by mohla byť zaujímavá pre Slovákov, pretože Izrael teoreticky tiež nie je krajinou, ktorá by mala silné predpoklady pre rozvoj startupov, ale paradoxne má.

Keď sme pritom, zaujímaš sa aj o zahraničné investície a projekty?

Určite áno, ale najprv musíš veľmi dobre poznať trh, aby si naň mohol vkročiť. Jeden môj kamarát, ktorý je investorom a býva v Anligcku, mi už dvakrát vravel, že keby som chcel otvoriť pobočku v Anglicku, poskytne mi financie. Teraz však toho máme dosť aj v USA a nie je dôvod sa rozširovať. Ako som však spomenul, veľmi by ma z tohto pohľadu zaujímalo Slovensko. Sledujem už trochu bratislavské reality a pohyby cien, ale potreboval by som viac času spoznať všetky detaily. V budúcnosti však očakávam aj biznisové aktivity v zahraničí. Budúci rok na jeseň na MIT začínam štúdium čínskeho jazyka a teším sa, že do môjho portfólia pribudne popri slovenčine, angličtine, španielčine a francúzštine ďalší.

Spomenul si tiež, že veľa cestuješ. Kde sa cítiš najviac doma?

Na letisku? :) Najčastejšie však prebývam v Bostone, kde študujem. Približne každý alebo každý druhý týždeň však niekam cestujem kvôli biznisu. Minulý týždeň som bol v Kalifornii, teraz som na Slovensku kvôli konferencii, budúci týždeň idem do Miami a potom do New Yorku. Veľmi často navštevujem tiež San Francisco, kde býva môj biznis partner.

Za sprostredkovanie stretnutia ďakujeme 0100 Campus. 

Pridať komentár (0)