KOMENTÁR Zuzany Dolinkovej: Keď sa robia zákony len preto, aby reč nestála

Autorka je právnička, bývalá riaditeľka Zväzu ambulantných poskytovateľov a podpredsedníčka strany Hlas-SD. 

Nezainteresovaný človek, ktorý bežne nesleduje politické a odborné dianie v krajine –  pretože mu to už lezie na nervy –, možno len pokrúti hlavou a povie si, prečo je pravidelne, zvyčajne každý rok dvakrát, toľko kriku pre nič a stále dookola kvôli potratom? A takmer vždy sa o nich hádajú viac-menej tie isté osoby.

Vizuálne, ale aj komunikačne asi najviac zapamätateľné sú najmä dve z nich. Súčasná predsedníčka výboru NR SR pre zdravotníctvo pani Janka Bittó Cigániková ako hlavná oponentka sprísňovania interrupcií a pani poslankyňa Anna Záborská ako hlavná predkladateľka návrhov o nich.

Neúprosné bojové debaty oboch dám neraz k televíznym obrazovkám pritiahnu aj tých, ktorých táto téma nezaujíma, napriek tomu, že táto problematika je veľmi senzitívna a emocionálna. Preto som presvedčená, že je dehonestujúce, aby bola zakaždým predmetom politických televíznych telenoviel, hádok a prekáračiek.

Nikto snáď nepochybuje o tom, že ľudský život má najvyššiu hodnotu a jeho ochrana je bezpodmienečná. Rovnako však nepochybujem o tom, že diskusia o tejto téme je vysoko odborná a má byť prioritne riešená na odbornej úrovni a s tými, ktorých sa bytostne týka – teda v prvom rade so ženami. Reprodukčný význam a postavenie ženy v spoločnosti je kľúčové. Preto je sebecké, ak sa tento fakt zľahčuje.

Sama som mama dvoch detí. Vždy som chcela byť mamou a mať deti. Odjakživa to bolo pre mňa niečo také prirodzené, normálne a môjmu srdcu blízke, že som nikdy neuvažovala o tom, že by to mohlo byť aj inak. Aj keď život nie je pre všetkých len prechádzka ružovou záhradou, som nevypovedateľne vďačná za to, že mám zdravé deti.

Veľmi citlivo dnes však vnímam to, že stále viac sa v bežnom dennom kolobehu dní stretávam s kamarátkami, známymi a názormi žien, ktoré sú v takpovediac „najlepších“ rokoch a ktoré s plnou vážnosťou hovoria o tom, aké by to pre ne bolo, keby práve oni nepriviedli na svet svoje deti.

A, bohužiaľ, mnohé z nich o tom hovoria práve preto, že po dlhých rokoch v partnerskom spolužití sa im ich nedarí splodiť a len samotný pohľad na dieťa v nich vyvoláva úzkosť. Čoraz častejšie sa preto zamýšľam nad tým, prečo štát, ktorého demografická krivka je dlhodobo klesajúca, nerieši to, čo ľudí, ženy, rodiny NAOZAJ trápi aj v otázke zachovania generačnej obmeny?

Samozrejme, že dôvodom myšlienok mnohých žien, ktoré možno uvažujú o tom, ako plnohodnotne prežiť svoj život aj bez detí, nie je len fakt, že ich trápi neplodnosť a s ňou súvisiaca nedostatočná zdravotná pomoc a prístup k možnostiam, ako zvýšiť šancu otehotnenia.

Viaceré z nich sú možno len natoľko zodpovedné voči sebe a systému, že si jednoducho uvedomujú, že táto spoločnosť im nevytvorila a nevytvára dostatočne kvalitné podmienky na to, aby svoje deti mohli bezpečne, v zdraví a v potrebnej opatere vychovávať a pripraviť ich na vlastnú cestu životom. 

Tak, ako absolútne chápem túžbu a podporu žien, ktoré chcú mať deti a ktoré ich mať nemôžu, rovnako absolútne chápem ženy, ktorých pohľad na túto otázku je z rôznych objektívnych dôvodov iný, možno diametrálne odlišný, možno váhavý, nejasný alebo neutrálny.

Osobne si myslím, že musí byť zachované výsostné právo na slobodnú voľbu aj v otázke reprodukčného života. Podmieňovanie, alebo dokonca, ak by sme to chceli povedať veľmi expresívne, ,,podplácanie“ žien a rodín v tom, že im ich dôkladné a určite vážne rozhodovanie bude legislatíva v ich ťažkom životnom období ešte viac zhoršovať, je pre mňa neakceptovateľné.

Vraví sa, že čas sú peniaze. Ak však má dlhší čas pre ženu znamenať LEN to, že sa bude dlhšie trápiť, alebo nebodaj, ak by mali LEN peniaze byť tým motívom, ktorý by mal ženu presviedčať o tom, či chce byť matkou, alebo nie, nie je to možné chápať inak, ako cestu do pekla vo vnímaní, fungovaní a nastavení celej spoločnosti.

Dnes to dokonca môžeme krásne paralelne porovnať s finančnou motiváciou za očkovanie, ktoré bolo len bezbrehým míňaním peňazí nás všetkých bez reálneho efektu.

Keď sa aktuálne pozerám na diskusie ohľadom ďalšieho návrhu tzv. potratovej legislatívy, ktorá prešla v parlamente už prvým čítaním, nemôžem sa ubrániť pocitu, že zase raz tlačíme tento zákon len preto, aby sme niečo robili alebo len „aby reč nestála“.

Je pre mňa zarážajúce, že namiesto toho, aby sme sa v týchto ťažkých časoch pandémie zaoberali skutočnými problémami ľudí, ktoré ich naozaj trápia – dostupná zdravotná starostlivosť, ceny potravín a energií, sociálne istoty, hospodárska situácia a v neposlednom rade miera a zvyšovanie zaočkovanosti obyvateľstva, kradne sa tu priestor na verejnú a mediálnu debatu k problematike, ktorá dnes naozaj nie je témou dňa. 

Otázka zdravia, zdravotného stavu a s tým spojených následkov pre ktoréhokoľvek z nás musí byť zo zdravotného a odborného pohľadu vedená primárne na úrovni lekárov a odborníkov. Tí o zmenu legislatívy vo vzťahu k potratom, pokiaľ viem, nežiadajú.

Ak by bola táto téma nástojčivá, musí ísť iniciatíva v danej oblasti z prvom rade z lekárskeho stavu. A následne do jej prípadnej implementácie a realizácie musia byť zaradené bezpodmienečne aj samotné ženy. Konanie „o nás, bez nás“ nikdy nemôže mať šťastný koniec pre tých, ktorých sa týka.

Nerobme preto, prosím, také kroky, ktoré nie sú pre ľudí žijúcich na Slovensku, ako ani pre samotnú krajinu, progresívne, ale degresívne. Rozvratu spoločnosti vo viacerých oblastiach si Slovensko zažíva skutočne viac ako dosť. 

Článok nie je autorským textom Startitup. Vyjadruje názor autora, nereprezentujú názory redakcie.