Matúš Ruščák: „Všetko, čo Švajčiari robia, zvyšuje ich vlastnú efektivitu“

  • Porozprávali sme sa s Matúšom Ruščákom, ktorého srdcovkou sa stal švajčiarsky Bern.
  • O svojom pobyte prezradil viac, aj to, ako sa tu správajú ku turistom a čo robiť, aby si zapadol.
  • Vďaka jeho rozprávaniu dostaneš chuť urobiť si výlet.
svajciarsko-matus
archív: Startitup
  • Porozprávali sme sa s Matúšom Ruščákom, ktorého srdcovkou sa stal švajčiarsky Bern.
  • O svojom pobyte prezradil viac, aj to, ako sa tu správajú ku turistom a čo robiť, aby si zapadol.
  • Vďaka jeho rozprávaniu dostaneš chuť urobiť si výlet.

Odišiel si do Švajčiarska a začal si žiť v Berne. Je pravdou, čo ľudia vravia, že mesto je jednou veľkou dedinou?

Áno, to bolo také prvé veľké prekvapenie, pretože je to hlavné mesto Švajčiarska a dá sa prejsť na bicykli za 10 – 15 minút krížom krážom. Ja som pracoval v Liebefelde, čo je taká dedinka vedľa. Bern ako mesto je rozlohou veľmi malé a má len okolo 130 000 obyvateľov.

Ako si sa tam prepravoval? Ako to tam funguje?

Mal som svoju kolobežku. A to bol výborný nápad, pretože tam všetci jazdia na bicykloch a majú to tam všetko perfektne pripravené. Také malé Holandsko. Keby som to bol vedel, priviezol by som si svoj bicykel aj ja, pretože som bol na ceste veľmi pomalý a strašil som ľudí, keď som ich obiehal. Drvivé množstvo obyvateľov má bicykel a najmä tie elektrické, keďže Bern je kopčisté mesto. Keď nechcú prísť do práce dopotení, elektrický bicykel je skvelá možnosť :)

A čo mestská doprava?

Tá funguje veľmi dobre. Krížom cez Bern chodia vlaky aj autobusy, ktoré odchádzajú každé dve minúty. Švajčiarsko má myslím najhustejšiu železničnú trať na svete. Všetko chodí stále na čas a je to perfektne prepojené.

Zobraziť celú galériu (4)
zdroj: archív: Startitup

Takže o niečo lepšie ako napríklad naša Bratislava, chápem :) Čo tvoj pracovný kolektív tu na Slovensku a v Berne? Dá sa to vôbec porovnať?

No, toto sa mi bude veľmi ťažko porovnávať, pretože na Slovensku som pracoval v čisto slovenskom kolektíve, zatiaľ čo v práci vo Švajčiarsku sa v jednej budove stretla dokopy viac ako tridsiatka národností a z tohto pohľadu to bolo výrazne odlišné. Okrem Európy to bol napríklad Pakistan, India, ďalších pár ľudí z Ázie, Američania,…

A pracovná atmosféra bola veľmi priateľská. Všetci si tam hneď od začiatku tykajú. Ale toto platí vo Švajčiarsku všeobecne, čo ma trochu prekvapilo, pretože tykali mi ešte aj čašníci, prípadne starší čašníci v nejakých tých horských chatách. Takže toto platilo aj na pracovisku.

Ďalej tam platí pravidlo žiadnej hierarchie. Teda oficiálne áno, ale platí tam, že sa rozhoduje na základe expertízy a znalostí. Čiže ty môžeš byť o štyri úrovne nižšie ako nejaký manažér, ale keď máš iný názor, tak mu ho máš povedať. Aj keď ho máš každý jeden raz iný než on, vždy ho máš povedať, ak ho máš samozrejme niečím podložený. Mali s tým problém naši indickí kolegovia, u ktorých platí prísna hierarchia a keď niečo šéf povie, oni sú ticho. Keď mu šéf povie, že tlač tento kameň dnes zľava doprava a zajtra naspäť, tak oni to odsúhlasia, pretože sú zvyknutí, že čo povie šéf, to sa musí spraviť. Tu to bolo presne naopak a mali na to niekoľko školení, aby pochopili, že oni sú tí odborníci a ich názor je dôležitý.

Máš ešte nejaké konkrétne zážitky, ktoré hovoria viac o charaktere Švajčiarov?

Napríklad na železničnom priecestí (vonku pršalo), boli závory spustené, pretože išiel vlak. Autobus stál ako druhé vozidlo a pred nami bolo osobné auto. Autobusár zrazu vybehol von, zaklopal tete na okienko a povedal jej, že jej nesvieti jedno svetlo. A takéto veci sa tam dejú každý deň.

Alebo ďalší zážitok z autobusu. Dá sa kúpiť lístok aj u šoféra, v prípade, že to nefunguje v automate, cez aplikáciu alebo cez čokoľvek iné. Do autobusu nastúpila pani a povedala, že si chce kúpiť lístok, ale na tom spoji práve buď ten stroj nefungoval alebo sa z nejakého dôvodu vôbec nedali predávať tie lístky, a tá pani povedala šoférke, že „Aha dobre, tak ja si teda kúpim lístok keď vystúpim.“ A šoférka, že „V poriadku.“ Išli sme ďalej, pani vystúpila a z okna videl, ako si išla kúpiť lístok. Ja som na tých dvoch osobách videl, že ani jednu z nich nenapadlo, že by mohla klamať a nekúpiť si ho alebo také niečo.

Hm, takže možno aj toto je jeden z dôvodov, prečo to tam tak efektívne funguje.

Áno, jeden z mnohých :)

Zobraziť celú galériu (4)
zdroj: archív: Startitup

A ako je to s bývaním?

Švajčiari si potrpia na vysoký životný štandard, a aby sa im „nepokazil“, tak si ho pre istotu dali aj do zákonov. Nie je to teda priamo napísané v zákone, ale mestský úrad posudzuje každom kantóne, (ktoré sú tam ako samostatné štáty a dokopy je ich 26), či ti udelí pracovné povolenie. Následne ty si môžeš doviezť svoju rodinu, ale to tiež kantón posúdi, či si ju môžeš priviezť, a na to musíš dokázať, že máš dostatočne veľký byt. A to znamená, že každé dieťa musí mať svoju vlastnú izbu. Čiže takto dnes býva moja sestra s manželom a deťmi v šesťizbovom byte.

 

A ty si tam býval ako?

Ja som býval väčšinou v podnájmoch, aj keď pravda je, že byty sa tam prenajímajú o niečo náročnejšie a posudzuje sa to zhruba tak, ako u nás hypotéky. Musíš dodať pracovnú zmluvu, ako dlho tam žiješ, oni posudzujú, aké máš zamestnanie, zisťujú koľkí v byte plánujete bývať. Bern je na tom ešte vcelku dobre, pretože patrí medzi menšie mestá, no napríklad v Zürich, to je úplné peklo nájsť nejaký byt. Je to tam tak zlé, že ľudia píšu motivačné listy, prečo chcú práve v tomto byte bývať, aby tú agentúru presvedčili, že oni sú tí praví. Dokonca sa tam niekde platí za obhliadku byt, aby zredukovali počet ľudí, čiže táto situácia je tam veľmi zlá. S tým máš potom spojené aj ceny nehnuteľností, ktoré tam pomaly začínajú na 500 000 € a myslím, že len 25 % ľudí tu vlastní nehnuteľnosť.

Preto som toto všetko chcel obísť a hľadal si podnájom. Mal som pomerne jednoduché sťahovanie, keďže som mal len nejaké dva či tri kufre a prvýkrát som býval v byte Švajčiarky, ktorá si zobrala v práci na tri mesiace neplatené voľno a odišla precestovať Južnú Ameriku a druhý byt bol v podobnej situácii, kde chalan odišiel najprv do Portugalska a potom tiež do Južnej Ameriky. Takto to tam robí veľa Švajčiarov.

 

A nemajú potom v práci problémy? Ako to napríklad veľké korporácie riešia?

Robí to veľmi veľa ľudí. Tí, ktorí majú problém s neplateným voľnom, tak to riešia cez nadčasy (work hard, play hard). Desať mesiacov maká, a potom na dva mesiace úplne vypne. A mne sa tento spôsob veľmi páči.

Okrem toho je tam fascinujúca ešte tá nízka kriminalita.

Čo to znamená nízka kriminalita?

Žiadna. Tam sa nemusíš báť vojsť do akejkoľvek uličky sám v noci. Ja som tam pomerne často chodil kolobežkou a takmer nikdy som si ju nezamykal, pretože sa mi proste nechcelo. Pred posilňovňou, pred supermarketom, pred prácou, kde som trávil niekoľko hodín denne.

Všetko, čo Švajčiari robia, tak to akoby zvyšuje ich vlastnú efektivitu. Oni sa kedysi rozhodli, aký cieľ by chceli mať a tým cieľom je mať sa dobre. A ako sa budeme mať dobre, keď nemáme ako štát napríklad žiadne nerastné suroviny? No musíme byť machri, musíme byť efektívni,… a na základe toho všetko robia. A už len taká hlúposť, akou je toto zamykanie bicyklov, spočíva v efektivite, pretože ty nestrácaš čas zamykaním, bez krádeží nestrácaš čas papierovačkami na polícii a máš stále čas robiť rozumnejšie veci.

Napríklad aj s tou kriminalitou je to tak, že majú veľmi vysoké životné náklady, ale aj veľmi vysoké platy a každý si to svoje postavenie chráni a nedovolí ho riskovať ho napríklad nejakou krádežou. Švajčiari kriminalitu moc negenerujú a cudzinci si to nedovolia z dôvodu nízkych príjmov vo svojej vlastnej krajine, kde napríklad živia svoju rodinu.

A na toto si prišiel sám?

Veľa som sa rozprával, veľa pozoroval a nakoniec, moja sestra tam žije tri roky a tiež mi porozprávala svoje.

Vedel by si mi povedať niečo aj o tom, ako tam funguje školský systém?

Veľa doň investovali a ešte stále investujú. Učitelia tam majú nad – nadpriemerné platy, a to robí obrovský rozdiel, pretože tí ľudia sa to snažia robiť čo najlepšie, pretože sú skrátka motivovaní. Rozhovor učiteľov s rodičmi je vždy jeden na jedného, keď si učiteľ nájde ten čas a vysvetlí všetko potrebné a naozaj sa snažia. Čo sa týka univerzít, majú veľmi vysokú úroveň, čo je vlastne jedna z vecí, prečo to tam funguje tak dobre a poplatky za ne sú na švajčiarske platy úplne smiešne.

Ona tam tiež pracuje?

Ona nepracuje, pretože má tri deti a pracuje jej manžel. Ženy to tam so zamestnaním majú celkom ťažké, pretože deti chodia zo školy každý deň 11:40 na obed a v niektoré dni na základnej škole už poobede vyučovanie nie je, takže ženy majú dosť problém z tohto časového hľadiska situáciu uhrať. Švajčiarky to štandardne robia tak, že majú doma pestúnku a predsa len do tej práce chodia, prípadne to ešte kombinujú tak, že pracujú na 60 % a manžel pracuje na 80 % a jeden deň pestúnka alebo jeden deň svokra. V tomto sú veľmi flexibilní najmä zamestnávatelia. A to je jedno, či je to malá firma či veľká korporácia. Nechcú prísť o ľudí a teda to riešia takto.

Myslíš si, že Švajčiarsko je vo svojom fungovaní také efektívne aj preto, že nie je napríklad v EÚ a v ďalších organizáciách, ktoré by ho nejakým spôsobom obmedzovali?

Aj keď nie sú súčasťou Európskej únie, sú na ňu mimoriadne naviazaní. Nič im v konečnom dôsledku nezostáva. Avšak spomínané časti štátu, kantóny, fungujú ako samostatné krajiny a dokážu medzi sebou neuveriteľne spolupracovať. Napríklad taká verejná doprava. Každý kantón má vlastnú spoločnosť, ktorá prevádzkuje MHD, no sú tak poprepájané, že na jeden lístok dokážeš precestovať celú krajinu.

Ako vyzerá pracovný deň Švajčiarov?

Ráno sa tam chodí do práce na deviatu a mnoho ľudí ráno športuje. Napríklad sa kúpu v rieke alebo športujú počas dňa. Na obede klasicky trávia aspoň hodinu, dajú si kávičku, oddýchnu si a vracajú sa späť do práce. To je podľa mňa milý rituál. A potom končia klasicky o štvrtej alebo o piatej.

Čo si zvykol po práci robievať ty? Ako si trávil svoje víkendy?

Po práci som väčšinou šiel niekam s kolegami alebo priateľmi. Víkendy, som však najradšej trávil na horách vždy, keď nepršalo. Prešiel som všetky časti krajiny okrem tej, ktorá je najbližšie Lichtenštajnsku. Boli ľahšie aj ťažšie túry a ja som netušil, že takáto krásna príroda na svete existuje. Tá je tu prakticky nedotknutá a všetko, čo tu kedy človek vytvoril, sú turistické chodníky a chaty. Tie sú tu krásne vyznačené.

Takže cestovanie ťa pochytilo. Ktoré mestá si tam videl a ktoré sa ti zapáčilo najviac?

Fu, to by som ti dlho menoval všetky mestečká, ktoré som navštívil. Ale bol to napríklad Zürich, Bazilej, Ženeva, Luzern, asi 20 malých dediniek. Veľmi sa mi páči Bern. Je to také komorné, útulné mestečko obklopené horami, čiže veľmi dobre som si vybral :) Zürich ma prekvapil tým, že je taký „posh“, trošku povrchný.

Máš aj nejaké menej mainstreamové tipy na tripy do Švajčiarska?

Ja môžem odporúčať tú prírodu, lebo hovorím, ona je nedotknutá. A teda, čo sa tej týka, sú to všetky miesta, kam nejde lanovka či vlak. Švajčiari s totižto schopní poslať vlak aj na tie najvyššie miesta a vtedy tam stretneš ľudí v polokošieľkach a papučkách, hoci ty sa lopotíš snehom. Napríklad dedinka Zermatt, obklopená štvrtisícovkami, tá je nádherná. V lete túry, v zime a na jeseň lyžovanie. Je tam ľadovcové múzeum, uvidíš až do Francúzska.

Síce banálna, no povinná otázka. Čo by sme si mohli od Švajčiarov vziať?

Veľa. A najmä množstvo vecí zo dňa na deň a sú úplne zadarmo. Väčšiu ľudskosť a priateľskosť, že keď niekoho vidíš v problémoch, tak mu pomôžeš. Sú to drobnosti, ktoré ale robia ten svet úplne iným. Ja som to v podstate robil už tu a tam keď som prišiel, tak som v podstate len zistil, že to je to správne. Keď prídeš na úrad v dobrej nálade, pozdravíš, spýtaš sa „ako sa máte?“, tak tí ľudia úplne prepnú. A ty určíš, v akom duchu sa bude niesť konverzácia. Toto je vec, ktorá ťa nič nestojí.

Je tam ešte niečo, čo by sme si od nich mohli zobrať?

Veľkým rozdielom je ten ich premakaný demokratický systém, pretože tam sa neustále o niečom hlasuje. Približne každé tri mesiace nastane čas referenda, ľudia si témy, ktorých sa týka naštudujú a idú vyjadriť svoj názor. To sa mi veľmi páči. Mimoriadne sa zaujímajú o to, čo sa deje okolo nich. Na to naväzuje výborný školský systém, vďaka ktorému Švajčiari robia v podstate 150 rokov len dobré rozhodnutia :)

Mohol by si tu voliť aj ty?

Nuž, najprv musíš mať občianstvo a o to môžeš požiadať myslím po dvanástich rokoch. Musíš podstúpiť veľa testov, či si dosť integrovaná – nemecký test, história Švajčiarska a mnohé iné veci. A to je vlastne jediný dôvod, prečo o to občianstvo žiadať – to hlasovanie, voľby. Inak máš úplne rovnaké práva ako domáci vo všetkom.

Takže mali by sme byť o niečo priateľskejší, zaujímať sa o dianie navôkol, študovať,…

Hm a tiež žijú o niečo zdravšie, dosť športujú, veľa chodia na hory a jedia zdravšie. Dávajú si pozor na to, čo jedia a napríklad aj také čipsy tam stoja približne dvanásťnásobok našej ceny, čím možno to zdravšie stravovanie podporujú. Rozdiely sú samozrejme aj v iných potravinách, ale toto je zaujímavý príklad si myslím. No a už aj ten samotný pohyb na bicykloch.

Keď majú ale štyri deti, tak ich ale idú do školy odviezť na aute, však?

No práveže nie. Na to majú na bicykloch pripevnené také tie špeciálne košíky. A ak je dieťa staršie, chodí do školy samo. Už v šiestich alebo siedmych rokoch tu deti majú nariadené chodiť do školy samy. Nemajú ich odprevádzať rodičia. V prípade, že niektorí chodia autami, okolie sa na to dokonca mračí. Deti skrátka majú chodiť samy. Sú označené reflexnými vestami a aj na ceste je to tam veľmi bezpečné, takže žiadny problém.

Najnovšie video

Fontech

ĎALŠIE ČLÁNKY Z FONTECH.SK