Marek Vagovič: Fico rozdáva údery na všetky strany. Ak si polícia bude robiť svoju prácu, bude mať s Kaliňákom čo vysvetľovať (ROZHOVOR)

Minulý rok sa do pamäti Slovákov zapíše hlavne dvomi vecami – bojom s koronou a zatýkaniami, aké naša krajina ešte nezažila. Do väzby boli vzatí vysokopostavení sudcovia, policajní velitelia či podnikatelia, o ktorých sa hovorilo, že sa ich nikto nikdy nedotkne. Niektorí už majú aj spečatené, kde strávia najbližších 19 rokov.

Ukazuje sa, že tí, čo mali chrániť nás, chránili hlavne vyvolených a tí si tak beztrestne dovoľovali čo chceli. Objavujú sa aj prepojenia na politikov, ktorí roky viedli našu krajinu a tento systém „známych a vyvolených“ mali využívať. Rozpútal sa politický boj, kde na jednej strane sa hovorí o politických objednávkach, na druhej o poslednom kopaní tých, ktorí sa ešte môžu zachrániť.

zdroj: TASR/ Henrich Mišovic

Ak sú podozrenia pravdivé, majú dotyční ešte šancu svojimi politickými úspechmi niečo zmeniť? Prečo sa zatýkanie rozbehlo práve vlani – môžu za to naozaj politické objednávky? Je Milan Lučanský obeť, alebo skôr človek, ktorý zišiel z cesty a jeho samovražda poslúžila vybraným, ktorí z neho spravili svojho martýra?

Na tieto otázky, ale aj o svojej nebezpečnej, náročnej práci, odpovedal pre Startitup známy slovenský investigatívny žurnalista, držiteľ niekoľkých novinárskych ocenení a autor kníh o slovenskej politike a jej kauzách, Marek Vagovič.

• Nastane na Slovensku konečne spravodlivosť a odsúdia mená z veľkých káuz?
• Aká je úroveň politickej kultúry na Slovensku
• Zaklope raz NAKA na dvere Roberta Fica a Roberta Kaliňáka?
• Majú novinári informácie, ktoré si musia nechávať pre seba?

zdroj: Marek Vagovič

Minulý rok sme boli svedkami mnohých zaujímavých zatýkaní. Ktoré ťa najviac prekvapili?

Hoci som novinárom už vyše dvadsať rokov – a politiku vrátane jej zákulisia mám celkom slušne zmapovanú –, takú vlnu zatýkania som naozaj nečakal. Tým viac, že ide o bývalých top policajtov, prokurátorov, sudcov i vplyvných oligarchov. Trestne aj väzobne stíhaní sú prakticky všetci veľkí zákulisní hráči aj oficiálni predstavitelia štátu, ktorí podvádzali, brali úplatky alebo kolaborovali s organizovaným zločinom.

Vnímam to aj ako ocenenie práce investigatívnych novinárov, ktorí roky upozorňovali na prepojenie konkrétnych ľudí s mafiou. Na svete je už aj prvý právoplatný rozsudok – Pavol Rusko a Marian Kočner dostali za falšovanie zmeniek 19 rokov natvrdo.

Dúfam, že nebude zároveň aj posledný a že polícia začne dôsledne preverovať aj politické pozadie káuz typu Očistec. Som si takmer istý, že o tejto trestnej činnosti minimálne vedeli – a možno z nej aj profitovali – konkrétni politici, ktorí sa dnes zastávajú Bödöra, Gašpara alebo Kováčika.

Mnohé osoby sú stále len vo väzbe. Od ľudí bežne počúvam frázu „aj tak ich pustia“. Myslíš si, že niektorým tie obvinenia aj reálne dokážu?

Dúfam, že áno. Viera v elementárnu spravodlivosť je totiž po rokoch mečiarizmu a troch vládach Smeru na historickom minime. Ľudia vidia, čo sa deje v okolitých krajinách – napríklad v Rumunsku, Chorvátsku či Česku, kde už sedia aj kedysi najmocnejší predstavitelia štátu. A logicky sa pýtajú, prečo to nejde u nás?

Skepsa vyplýva z našej vlastnej skúsenosti. Doteraz totiž skončili za mrežami len dvaja bývalí ministri SNS v kauze nástenkový tender. Nočnou morou sú aj procesy s bývalým šéfom SIS Ivanom Lexom. Súdy ho očistili, hoci všetci vieme, čo robila tajná služba pod jeho vedením.

Preto by si mali dať vyšetrovatelia aj prokurátori mimoriadne záležať, aby predložili v prípadoch ako Búrka, Víchrica, Božie mlyny, Judáš alebo Očistec úplne nepriestrelné, priame aj nepriame dôkazy.

zdroj: TASR/ Martin Baumann

Verím, že potom sa ani súdy nebudú správať alibisticky ako v kauze vraždy Jána a Martiny. Ak sa totiž ani teraz nepodarí odsúdiť žiadne veľké ryby, na spoločnosť to môže mať fatálny vplyv. V ľuďoch bude rásť hnev aj pocit frustrácie, takže výsledkom môže byť vzostup antisystémových síl.

Alebo hľadanie nového mesiáša, ktorý je v skutočnosti len prezlečený diabol. Pod maskou sympaťáka sa totiž skrýva príbeh celoživotného oportunistu, ktorý bol vždy ticho, lebo stúpal po kariérnom rebríčku. Keď sa však loď začala potápať, ako prvý ju opustil.

V Holandsku a Estónsku práve rezignujú vlády pre škandály a „politickú zodpovednosť“. V porovnaní s tým, čo dokážu politici ustáť u nás, je Slovensko v tomto smere iný svet. 

Nemyslím si, hoci je pravda, že u nás to niekedy trvá pridlho. Je to zrejme aj tým, že v porovnaní s inými krajinami – najmä západnej Európy – máme kratšiu demokratickú tradíciu. Pred rokom 1989 boli stranícki funkcionári doslova zabetónovaní, spravidla stáli na vrchole moci až do smrti. Po revolúcii sa verejní činitelia len pomaly učili, čo je to politická zodpovednosť a kedy treba odísť.

Za Mečiara to bola úplná katastrofa, trochu sa to zlepšilo až za Dzurindu. Aj Fico odvolával, až keď to už nešlo inak, alebo z toho mohol politicky vyťažiť – prípadne parazitovať na koaličných partneroch. Napokon, aj on sám odstúpil z funkcie až po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.

Po nástupe Igora Matoviča rezignovalo zopár vysokých štátnych úradníkov. Iní, naopak, napriek menším i väčším škandálom zostali – vrátane vysokopostavených politikov. Niektorí majú akoby imunitu, zneužívajú svoje postavenie a výnimky. Zbytočne tým dráždia verejnosť a nahrávajú opozícii. Vrátane prejavov papalášizmu.

Venoval si sa aj Jaroslavovi Haščákovi. Popisoval si problémy s právnikmi Penty. Ako myslíš, že bude pokračovať vyšetrovanie u tohto známeho podnikateľa?

Gorila je jednou z najväčších káuz v ponovembrových dejinách Slovenska. Vyšetruje sa už deväť rokov, no dlho bez hmatateľného výsledku. Dôvodom boli najmä obštrukcie špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika, ktorý teraz sedí vo väzbe. Zhruba mesiac tam strávil aj Haščák, potom ho však prepustili.

A to aj napriek tomu, že polícia našla v Kováčikovom aute dokumenty, z ktorých vyplýva, že ho niekto inštruoval, ako má postupovať v kauze Gorila a zabezpečiť likvidáciu zvukového záznamu z tejto spravodajskej akcie SIS.

Haščák je síce stále trestne stíhaný – pre podozrenie z korupcie a prania špinavých peňazí –, no na slobode má však lepšie možnosti brániť sa, ako v kolúznej väzbe. Nechápem, na základe čoho dospel súd k záveru, že už neexistuje riziko ovplyvňovania svedkov.

Penta najskôr predávala „handry z Číny“, dnes točí miliardy. Čomu vďačí za 265-miliónový ročný zisk?

Právnici Penty dali počas razie v Digital Parku jasne najavo, že sa len tak nevzdajú. Podľa šéfky tímu Gorila zastrašovali prítomných policajtov a čudovali sa, že o zásahu nevedeli vopred, lebo v minulosti vždy dostali echo. Verím, že tieto časy sa už skončili – a že polícia dotiahne nielen predaj nahrávky Gorila, kde je obvinený aj Haščák, ale celú kauzu do úspešného konca.

Jej podstatou je totiž megakorupcia pri privatizácii štátnych podnikov za druhej Dzurindovej vlády, ale aj podozrenie z nezákonného financovania Smeru finančnou skupinou Penta. Z celkového hľadiska je menej dôležité, či bude Haščák stíhaný vo väzbe alebo na slobode. Kľúčový bude konečný verdikt súdu, potom môžeme robiť finálne závery.

Vyjadril si sa, že „slučka sa uťahuje“, čím si narážal na Roberta Fica a Roberta Kaliňáka. Myslíš, že dôkazy môžu zájsť až tak ďaleko, že NAKA raz zaklope na ich dvere?

Už dnes je stíhaný bývalý smerácky minister Peter Žiga. Či ho budú nasledovať aj ďalší, závisí od dôkazov – vrátane dôveryhodností výpovedí takzvaných kajúcnikov, ktorým sa postupne rozviazali jazyky. Viacerí hovoria o tom, že konali v prospech strany Smer, ktorá tiež profitovala z trestnej činnosti Bödörom riadenej zločineckej skupiny.

Napríklad zneužívaním daňových informácií, ktoré vytiahla v politickom boji voči svojim konkurentom – viacerí z nich mali byť aj sledovaní. Problematické sú tiež viaceré tendre v rezortoch Smeru, kde je podozrenie z korupcie a klientelizmu. Ak si bude polícia dôsledne robiť svoju prácu, nielen Žiga, ale aj Fico a Kaliňák budú mať čo vysvetľovať.

zdroj: TASR

Je toto podľa teba naozaj dôvod, prečo sa bývalý premiér stále drží a snaží sa presadiť v politike? Chce, resp. môže tým odvrátiť situáciu?

Parlamentný politik, ktorý je podľa výsledkov volieb stále lídrom najsilnejšej opozičnej strany, sa vie brániť oveľa účinnejšie, ako keby už nepôsobil vo verejnom priestore. Stačí si spomenúť na bývalých ministrov Janušeka a Štefanova z kauzy nástenkový tender, ktorí si dnes odpykávajú dlhoročné tresty. Keď odišli z politiky, zľahľa sa po nich zem. Nikoho nezaujímali, nikto sa ich nezastal.

Fico je, naopak, hlučný, lebo má ešte stále publikum, ktoré je ochotné ho počúvať. Výrokmi o politickej objednávke v prípade stíhania jeho ľudí sleduje jediný cieľ: zachrániť si vlastný krk, respektíve kožu. Už nemá taký výtlak ako kedysi, no v prípade úspešného referenda o predčasných voľbách, ktoré organizuje strana Hlas, sa môže znovu vrátiť do hry. Nebude rozdávať karty, ale pri súhre okolností má šancu, že bude sedieť s Pellegrinim za jedným rokovacím stolom.

V prípade zmeny politickej konštelácie môže zoslabnúť aj tlak polície a prokuratúry pri vyšetrovaní najväčších káuz. Topiaci sa Fico sa aj slamky chytá, takže teoreticky môže oddialiť nielen svoj politický pád, ale aj problémy s orgánmi činnými v trestnom konaní. Teraz mu ide naozaj o všetko, takže mobilizuje až na hranu fyzických možností. Po návrate z dovolenky v Dominikánskej republike je opäť vo forme, rozdáva údery na všetky strany.

Prečo zrazu začali takéto zatýkacie akcie ako Búrka, Víchrica či Božie mlyny? Nejde podľa teba aspoň z časti o politickú hru, ako poukazujú niektorí – vrátane Roberta Fica?

Nie. Tie akcie začali jednoducho preto, že polícia aj špeciálna prokuratúra majú konečne voľné ruky. Už ich neovládajú ľudia Smeru ako Gašpar a Kováčik, respektíve Bödörovci. Môžu slobodne pracovať bez obavy, že ich nadriadení zastavia, potrestajú alebo vyštvú do civilu, keď budú preverovať pokútne kšefty „našich ľudí“. 

Teraz sú naozaj procesne samostatní, pri čom ich rozhodnutia – o začatí trestného stíhania alebo obvinení konkrétnych ľudí – musia odobriť aj dozorujúci prokurátori, čo sa deje. Rozhodnutia o väzobnom stíhaní sú zase vecou súdov, ktoré vo väčšine prípadov takisto súhlasili s takýmto postupom.

Reči o politickej hre alebo objednávke slúžia len na odpútanie pozornosti od vlastných zlyhaní, respektíve zodpovednosti za ovládnutie štátu organizovaným zločinom. A zároveň ako alibi, keby raz NAKA zabúchala aj na dvere fejkových sociálnych demokratov, ktorí teraz najviac kričia. Ich strach má veľké oči.

Ako vnímaš prípad Milana Lučanského a spochybnenia jeho samovraždy? Verejnosť vyšetrovateľom i NAKA tlieskala. Zrazu ale cítiť zmenu nálad.

Za doslova hystériu, ktorá vznikla po jeho samovražde, sú tiež zodpovední konkrétni ľudia. Nedôveryhodní analytici, skrachovaní oligarchovia a konšpirátori, ktorí bez jediného dôkazu šírili bludy, že Lučanského ubili v cele na smrť bachari.

Na tejto vlne čiastočne surfovali aj politici ako Fico i Pellegrini, ktorí síce nehovorili o vražde, no tvrdili, že za Lučanského tragédiu sú zodpovední konkrétni vyšetrovatelia, prokurátori, sudcovia, koaliční politici aj novinári. Aj oni tým prispeli k šíreniu nenávisti v spoločnosti, ktorej dôsledkom sú bezprecedentné, vulgárne ataky voči kritikom zheroizovaného generála, aj vyhrážky fyzickou likvidáciou.

Lučanský bol možno v 90. rokoch na správnej strane barikády, postupne však zišiel z cesty a stal sa súčasťou systému „našich ľudí“. Je absurdné, ak ho dnes niekto prirovnáva ku Kuciakovi, Palachovi či Štefánikovi.

Netreba zabúdať, že pred samovraždou bol v kolúznej väzbe – pre podozrenie z prijatia úplatkov za vyše pol milióna eur. Keď to však poviete nahlas, na sociálnych sieťach čelíte lynču, akoby ste urazili Ježiša Krista. Je to veľmi nepresný až falošný obraz umelo vyrobeného hrdinu.

Ty si v čase týchto akcií a vyšetrovania dokončoval svoju knihu Vlastnou hlavou 2. Každý deň sa objavovali nové zistenia. Musel si pravidelne dopisovať riadky či strany?

Dopisoval som prakticky do posledného dňa, kým odišiel rukopis do tlače. Išlo ma poraziť, keď každú chvíľu vyskočilo niečo nové. Hovoril som si, že NAKA by si mohla dať aspoň mesiac pauzu. (smiech)

V jednej chvíli som si však povedal, že nemá zmysel sa kvôli tomu trápiť. Nepísal som predsa online denník, ale knihu, ktorá má byť nadčasová. Dôležitejší je celkový kontext, pozadie a súvislosti udalostí, ktorých svedkami sme boli posledné štyri roky. V knihe je však aj viacero nových informácií a bonusov, ktoré doteraz neboli zverejnené.

Počnúc dosiaľ neznámymi správami z Threemy, cez spoluprácu viacerých novinárov s Kočnerom, reportáž z bizarného stretnutia s Trnkom, postrehy ľudí z bezpečnostných zložiek až po spomienky najbližších spolupracovníkov Roberta Fica. Súčasťou knihy sú aj úžasné fotografie mojich kolegov z Aktuality.sk.

Prvá kniha bola z veľkej časti o tom, ako Smer-SD vznikal a zháňal peniaze. O čom je druhá kniha?

Jednotka bola najmä o analytických dátach a takzvaných klasických kauzách – zmanipulovaných tendroch a štátnych zákazkách. Opisovala nielen vznik Smeru a jeho oligarchické pozadie, ale aj spôsob, akým si utajení sponzori strany postupne vyberali „dividendy“. Ficom vedená akciová spoločnosť si rozparcelovala štát a ovládala ho ako dobyté územie.

Dvojka je viac príbehová, akčnejšia, drsnejšia. Jej dej totiž z pochopiteľných dôvodov ovplyvnila vražda Jána a Martiny, takže je aj logicky rozdelená na obdobie pred a po tragédii vo Veľkej Mači. Pokým predtým to bolo „len“ o kradnutí, potom vstúpila do hry mafia v bielych golieroch.

Zodpovedá tomu aj ostrejší slovník a príkrejšie hodnotenie jednotlivých udalostí. Napriek tomu si myslím, že sa mi podarilo udržať odstup. Množstvo predpovedí a záverov, ktoré som sformuloval v knihe, sa navyše postupne potvrdzuje.

Veľakrát som si položil otázku, čo všetko ešte môžeš od svojich zdrojov vedieť, ale nemôžeš napísať. Je toho naozaj veľa, čo si musíš nechať len pre seba?

Čím som starší a skúsenejší, tým ľahšie viem opísať konkrétne situácie bez toho, aby som ani nevedome neprezradil svoj zdroj. Najmä v začiatkoch novinárskej kariéry sa mi však neraz stalo, že moje články nakoniec nevyšli. Nepodarilo sa mi totiž zabezpečiť stopercentné dôkazy, pričom riziko potenciálnej žaloby bolo privysoké. Išlo napríklad o toxické väzby Štefana Harabina alebo Martina Glváča.

Rôzni informátori, ktorých považujem za dôveryhodných, mi veľa hovorili aj o povahe vzťahu Fica s Bödörom. Do knihy Vlastnou hlavou 2 sa však nedostalo všetko, lebo by som to nevedel preukázať. Nie som vyšetrovateľ, nemám také technické možnosti ako oni. Toto je už ich práca, snáď sa im podarí zájsť ďalej ako investigatívnym novinárom.

Pôvodne mala byť súčasťou dvojky aj rozšírená verzia kauzy Čistý deň. Môj zdroj mi však neodovzdal fotografie ani videá, ktorými vraj disponoval. Ak sú autentické, Slovensko by zrejme zostalo šokované. Podobné informácie o možnom zneužívaní klientov tohto resocializačného centra som počul aj predtým, takže ma to až tak neprekvapilo. No keďže nikto to zatiaľ nedoložil, príbeh Čistého dňa zostal nedopovedaný.

zdroj: TASR/ Jakub Kotian

Je možné, že sa raz tieto informácie dozvieme?

Verím, že áno. Mnohí svedkovia však majú stále strach, čomu sa nečudujem. Napokon, k jednej vražde už došlo a nikto z nás si neželá, aby sa to zopakovalo. Tým viac, že sa stupňujú vyhrážky voči ľuďom, ktorí odkrývajú prepojenie špičiek štátu s organizovaným zločinom počas tretej Ficovej vlády.

Niektorí novinári môžu byť dokonca opätovne sledovaní, pričom je zaujímavé, že informáciami z ich súkromia disponuje aj predseda Smeru. Mafia sa po Lučanského smrti nadýchla k veľkej ofenzíve, lebo cíti, že toto je posledná šanca, ako zvrátiť nepriaznivý trend. Inými slovami, obnoviť svoj vplyv a moc, zabezpečiť si beztrestnosť a prísun peňazí ako za starých čias.

Často sa hrabeš v informáciách, ktoré sa vybraným ľuďom určite nepáčia. Koľkokrát sa ti už vyhrážali a je pravda, že raz si sa aj dopátral k odmene za to, ak sa ti niečo stane?

Nevediem si žiadnu štatistiku, ale za posledný rok je tých vyhrážok oveľa viac ako v minulosti. Minimálne dvakrát som to riešil aj s políciou, podal som trestné oznámenie. Po vražde Jána a Martiny som mal niekoľko týždňov aj ochranku, hoci skôr z preventívnych dôvodov. Odvtedy som opatrnejší, viac sa okolo seba obzerám, snažím sa nič nepodceniť. Nedávno som si našiel za stieračom auta anonymný odkaz, ktorý som tiež odovzdal vyšetrovateľom.

Je pravda, že keď som začínal s investigatívou, dostalo sa mi do uší, že keď sa neprestanem vŕtať v jednej pozemkovej kauze, niekto mi fyzicky ublíži. V pozadí pochybných prevodov lukratívnej pôdy totiž stála jedna mafiánska skupina. Odmena za nakladačku, ktorú som mal dostať, vraj bola 100-tisíc korún, čo bola v tom čase pomerne vysoká suma. K ničomu našťastie nedošlo.

Po vražde tvojho kolegu Jána Kuciaka sa hovorilo o tom, že chceš s touto prácou skončiť. Je to pravda? Bolo to kvôli strachu?

Je pravda, že bezprostredne po vražde som nad tým chvíľu uvažoval. Neviem, či za tým bol strach – skôr pocit akejsi márnosti. Roky sme upozorňovali na špinavé praktiky mocných, no spravidla sa to akoby odrážalo od steny. Sem tam niekto odstúpil z funkcie, trestno-právna zodpovednosť sa však aktérom našich príbehov vyhýbala oblúkom. Veľa ľudí nám držalo palce, v konečnom dôsledku to však bola mlčiaca väčšina.

Spoločnosť sa žiaľ prebrala z letargie až po tragédii vo Veľkej Mači. Nakoniec som sa však rozhodol, že budem pokračovať v tejto práci minimálne dovtedy, kým nebude právoplatne odsúdený aj objednávateľ vraždy Jána a Martiny. Paradoxne ma nakoplo aj to mohutné vzopätie nahnevanej verejnosti, ktorá chodila na námestia po februári 2018.

Teraz mám ešte väčšiu motiváciu pokračovať ako kedykoľvek predtým. Po rokoch driny totiž prichádza aj osobné zadosťučinenie, keďže polícia začala vyšetrovať ľudí a kauzy, ktoré som spolu s inými novinármi otváral posledné dve dekády.

zdroj: TASR/ Martin Baumann

Ako sa zo študenta histórie vlastne stala ikona slovenskej investigatívnej žurnalistiky a niekoľkonásobný držiteľ novinárskej ceny?

Môj otec písal fejtóny, takže som možno niečo zdedil. História ma bavila už na základnej škole, takže bolo prirodzené, že som v jej štúdiu pokračoval aj na vysokej škole. Zaujímali ma najmä politické dejiny 20. storočia. Nakoniec som sa stal novinárom, pričom moje prvé články neboli investigatívne. Snažil som sa v nich skôr prepájať históriu so súčasnosťou, hľadať paralely. Z času na čas to robím aj dnes, lebo je to zaujímavá intelektuálna výzva.

K investigatíve som sa dostal viac-menej náhodou, nebol to prvý plán. Chcel som písať hlavne o politike, čo sa mi nakoniec aj podarilo – cez veľké korupčné kauzy, ktoré mapujem už od roku 2000. Učil som sa sám a za pochodu, lebo tu nebola tradícia takzvanej pátracej žurnalistiky. Na začiatku som vychádzal najmä z utajených zdrojov, neskôr som ich začal kombinovať s dátami z verejných registrov.

Všetky dôležité kauzy, metódy získavania a spracovania informácií podrobne opisujem v prvej knihe Vlastnou hlavou. Keďže investigatíva je často beh na dlhú trať, naučila ma trpezlivosti – a neprepadať zbytočne frustrácii, keď okamžite po vašom článku neskončia všetci v base.

Je to aj adrenalín a zároveň kráčanie po tenkom lane nad priepasťou. Musíte si dávať veľký pozor na každú chybu, lebo sa vám tisícnásobne vráti. Novinár má len svoju povesť, ktorá sa ťažko buduje a ľahko stráca.