Na našej krízovej linke nestíhame zdvíhať Slovákom telefóny. Ide aj o veci ohrozujúce ich život (ROZHOVOR)

  • Andrej Vršanský, ktorý je súčasťou ligy nám porozprával ako sú na tom Slováci so stigmatizáciou
  • Tiež radí, ako komunikovať s človekom, ktorý má depresie
Liga za duševné zdravie
  • Andrej Vršanský, ktorý je súčasťou ligy nám porozprával ako sú na tom Slováci so stigmatizáciou
  • Tiež radí, ako komunikovať s človekom, ktorý má depresie

Na tému duševného zdravia sme sa rozprávali s Andrejom Vršanským, ktorý je aktuálne na poste manažéra pre partnerstvá Ligy za duševné zdravie. Združenie sa svojou činnosťou snaží dospieť k tomu, aby sa kvalitná starostlivosť o duševné zdravie stalo na Slovensku štandardom. Liga sa snaží o odstránenie stigmy, súvisiacej s duševnými poruchami. Spolupracujú tiež s mnohými odborníkmi v oblasti psychiatrie a psychológie.

Viete nám povedať či sa zvýšila prítomnosť psychických ochorení počas pandémie?

O vplyve korony, už prebiehajú, predovšetkým v zahraničí mnohé výskumy. Napríklad v súvislosti s tým, že výskyt duševných chorôb je vyšší u ľudí, ktorí covid prekonali. Nie je ale úplne jasné, či je to spôsobené biologickými zmenami na mozgu alebo ide o určité psychosociálne faktory. Vo všeobecnosti sa dá ale povedať, že nápor na inštitúcie, ktoré poskytujú starostlivosť o duševné zdravie je výrazne vyšší. Prvým dôvodom je, že korona ľuďom uberá na pocite istoty a nevieme predvídať ako bude svet vyzerať v blízkej alebo vzdialenejšej budúcnosti. Ak nemáme pocit istoty, veľmi to ovplyvňuje duševnú kondíciu. Ľudia, ktorí mali už predtým príznaky duševnej poruchy alebo tí z nej vyliečení, možno zvládajú situáciu ťažšie.

Druhým dôvodom je, že v našich podmienkach sa v súvislosti s duševnými ochoreniami vyskytuje pocit hanby a spoločenská stigma. Hanbíme sa rozprávať o tom, že sa cítime zle. V americkej kultúre sa napríklad desaťročia držia tradície, ktoré súvisia so zdieľaním emócií. Ich kultúrny postoj je iný. V našej kultúre nemáme zakorenené zdieľanie vlastných pocitov. Rozprávať sa o svojich pocitoch je ale základom dobrej duševnej kondície.

Rada by som nadpojila na spomínanú Ameriku. Tam sa jednotlivými duševnými ochoreniami zaoberajú separátne asociácie a tým pádom je poskytovaná lepšia informovanosť. Prečo to podobne nefunguje aj u nás?

Je to spojené predovšetkým s už spomínaným kultúrnym vnímaním. Rieši sa reforma systému psychiatrickej starostlivosti, ktorá sa vyskytla v programovom vyhlásení. Diskutuje sa teda o tom, ako presne by mala vyzerať. Tieto diskusie sa ale v západných krajinách začali už v 70. rokoch minulého storočia a my sme naozaj tento vlak nezachytili. Je to komplikované práve kvôli stigmatizácii. Nezasahuje len všeobecnú verejnosť ale konkrétne všetkých ľudí. V rodinách sa práve kvôli stigme nechceme o podobných problémoch rozprávať. Máme strach z reakcií. Nechceme byť označovaní za bláznov, či za tých, ktorí život nezvládajú. Ak chceme ako organizácia tento problém vyriešiť, musíme masívne vplývať na to, aby sa postoj ľudí zmenil. Tak odomkneme prístup k riešeniam aj na úrovni štátu, aj jednotlivcov.

Ako odbúrať túto stigmatizáciu, aby ľudia s podobným ochorením neboli označovaní za bláznov?

Treba povedať, že my ako krajina nie sme zvyknutí na to, čo sa v zahraničí nazýva diverzitou. Nie sme navyknutí brať inakosť ako výhodu. Sme kultúrne upnutí na to, aby sme si chránili svoje výnimočné postavenie. Neviem z akého dôvodu si myslíme, že je výnimočným, keď sa pozrieme okolo seba. /smiech/ Skôr je to teda určitý druh obrany. Sú teórie o tom, že diverzita nie je výsledkom pokroku spoločnosti, ale že práve pokrok spoločnosti je výsledkom diverzity. Kde sa mieša inakosť, tam to zabezpečuje pokrok. Súťaž iných pohľadov na svet, je kvalitnejšou. Inovácie sa bez diverzity dosahujú ťažšie. Toto Slováci ešte nedokážu pochopiť. Nie sme však jediní. Myslím si, že všetky postsocialistické krajiny sú na tom dosť podobne. A ako z toho von? Tak, že budeme hovoriť o tom, že inakosť je príležitosťou. Nie len v oblasti duševného zdravia.

 
 
 
 
 
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa Liga za duševné zdravie (@ligazadusevnezdravie)

Mnohí hovoria, že sa dá odstrániť tým, že o podobných ochoreniach budú ľudia rozprávať. Často sú ale po svojich výpovediach terčom nepochopenia. Nie je teda lepšie mlčať?

Ísť vlastným príkladom je nepochybne fantastické. Je pozitívom, ak niekto nájde odvahu a začne o tom otvorene hovoriť. Takých príkladov je mnoho. Ľudia začali s vlnou zvýšeného záujmu o duševné zdravie zdieľať svoje príbehy. Aj Janka Kirshner, ktorá je tvárou našej poslednej kampane, bola ochotná o tom rozprávať celkom otvorene. Ak človek ale nie je úplne pripravený na reakciu verejnosti, môže mu to ublížiť. Je nutné nastaviť sa tak, že je normálne sa o podobných veciach rozprávať. Rovnako ako si môžem zlomiť nohu alebo dostať chrípku, môžem mať aj depresiu alebo úzkostnú poruchu. Nie je to výsledkom nezodpovednosti ale toho, že sa to jednoducho môže stať komukoľvek.

V súvislosti s depresiou nám viete povedať, koľko ľudí volá na linku dôvery so samovražednými myšlienkami?

Pred pandémiou to bolo na našej linke tak, že sme mali v priebehu mesiaca niekoľko telefonátov, ktoré si vyžadovali spoluprácu so záchrannými zložkami. Išlo teda o tak urgentnú vec, ktorá ohrozovala život volajúceho. Teraz je to už na dennej báze. Treba povedať, že naša linka nie je úzko vyhranená na krízovú pomoc pri samovraždách a nekomunikujeme jej hlavnú výhodu voči verejnosti týmto spôsobom. Na to slúžia iné linky. Komunikujú podobný druh pomoci predovšetkým pri predchádzaní samovraždy. S podobným problémom sa teda viac obracajú na ne. 

Aj naši odborníci sú ale samozrejme vyškolení, aby vedeli poskytnúť odbornú pomoc aj pri život ohrozujúcich stavoch a myšlienkach. To je dôvod, pre ktorý štátne linky 112 na nás pravidelne presmerovávajú hovory. Čo sa ale týka tej našej linky, nestíhame zdvíhať telefóny a záujem o ňu dramaticky stúpol. Netýka sa to iba depresií. Psychických porúch je celá škála. Linky pomoci sú ale akoby prvou pomocou, čo sa týka ochrany zdravia v tejto oblasti.

Uviedli ste, že duševných chorôb je celá škála. Aké psychické ochorenie postihuje okrem depresií Slovákov najčastejšie?

Základná štatistika je taká, že na Slovensku je niečo cez 350 000 ľudí, ktorí sú evidovaní v systéme s psychiatrickou diagnózou. Podľa odhadov má ďalších 700 000 príznaky a nerieši ich. V zásade teda hovoríme o tom, že približne milión ľudí na Slovensku potrebuje určitú formu intervencie. Najviac sa vyskytujú úzkostné poruchy a depresie. Ďalej sa vo veľkej miere objavujú závislosti, schizofrénia či iné poruchy myslenia a osobnosti.

 
 
 
 
 
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa Liga za duševné zdravie (@ligazadusevnezdravie)

Mnoho ľudí veľmi často používa vetu ,,mám depku.“ Týmto spôsobom sa bagatelizuje pojem skutočnej depresie. Vedeli by ste nám na základe vašich skúseností popísať, čo človek s depresiou prežíva?

Musím hneď na začiatok uviesť, že nemám vzdelanie, ktoré by ma oprávňovalo toto rozoberať na odbornej úrovni. Lepšie by vedel odpovedať psychiater. Nakoľko sa však pohybujem v téme, odpoviem – pretože aj laik vie mnohokrát výrazne pomôcť svojim blízkym. Je pochopiteľné, že človeka, ktorý má depresiu vytáča ak niekto, kto depresiu v pravom slova zmysle nemá, hovorí že ju má. Na Slovensku je ale slovo „depka“ zaužívané v inom význame. Aby sme vedeli popísať, čo približne človek s depresiou zažíva, je potrebné porozumieť kontextu.

Je normálne niekedy zažívať úzkosť a tiež je normálne, byť občas smutným. Ak mám ale duševnú poruchu, nie som schopný vlastnou vôľou ovplyvňovať moje nálady. Ak je niekto smutný a pustí si komediálny film, nálada sa mu zmení. Ak stretne niekoho veselého, nálada sa mu tiež zmení. Externé faktory teda vedia spôsobiť zmenu nálady. Netrvá teda dlhodobo. Človek s duševnou poruchou ale svoje negatívne pocity ovplyvniť vlastnou vôľou nevie. Nepomáha veta: „Choď sa prejsť do prírody,“ lebo človek toho jednoducho nie je schopný. Práve toto nepochopenie okolím veľmi súvisí so stigmou. S tým, že si myslíme, že ľudia, ktorí majú depresiu si sú za ňu zodpovední. To je ale obrovský omyl. Podobne je to s vyhorením. Veľa z ľudí používa vetu: ,,Už som asi vyhorený.“ Skutočné vyhorenie ale spočíva v tom, že ľudia nie sú schopní ani vstať z postele a ísť do práce.

Obrovské množstvo Slovákov má depresie. Na získanie rovnováhy aj v čase pandémie a Vianoc existuje dobrý spôsob

Ako uvádzate, človek s duševnou poruchou často nie je schopný vyliezť z postele. Aký postoj má zaujať blízky?

Ak rozumieme tomu, že duševná porucha nie je spôsobená chybnými rozhodnutiami alebo nedostatkom vôle, k človeku sa správame dramaticky inak. Ľudia s depresiami totiž častokrát čelia názoru, že sú lenivými. Ak ale vieme, že to nie je vecou lenivosti ale duševnou poruchou, zrazu sa ku nim staviame inak. Nemáme už dôvod reagovať štandardným spôsobom a síce bagatalizovaním problému alebo dávaním dobrých rád do života. To je moja obľúbená téma. Dobré rady do života sú totiž úplne na nič. Hovoria v podstate iba o tom, že chceme pred témou uniknúť a bojíme sa jej, alebo to vypovedá o určitej nadradenosti. O tom, že ja viem niečo, čo človek s depresiou nevie.

To je absurdné. Osoba, ktorá duševnou poruchou trpí, vie o nej určite viac ako jeho príbuzní. Postoj teda veľmi výrazne formuje to, ako sa správame k človeku s duševnou poruchou. Pomáha autentický a ľudský prístup. Naozajstný rozhovor. To, čo ľuďom vo všeobecnosti pomáha je pocit, že nám niekto naozaj rozumie. Volá sa to empatia. Stačí povedať, že nám je ľúto, ako sa cítia. Neznamená to, že ho ľutujeme. To tiež nie je úplne vhodný postoj.

Veta ,,neboj sa, ja ťa chápem,“ vraj ale nie je úplne šťastnou voľnou. Aký štýl komunikácie je vhodným?

Nikto z blízkych nie je odborne vzdelaný k tomu, aby prostredníctvom komunikácie radil. Je nutné vzdať sa myšlienky, že vieme takto pomôcť. Nevieme mu odborne poradiť. To čo spraviť môžeme je, že ho vypočujeme. Bez odsudzovania a zjednodušovania! Empatia je o tom, že ak sa s niekým rozprávam, mám pocit, že niekto so mnou zdieľa moje trápenie. Neraďme ľuďom čo majú robiť. Oni sú múdrejší a majú o tom viac informácií ako my. Ponúknime im pomocnú ruku. To spočíva v tom, že ak sa blízky hanbí vyhľadať odborníka, pomôžme mu v tom. Nájdime mu ho a poďme s ním.

Mnohí tvrdia, že toho správneho nájdu až na tretí raz. Aktuálna situácia je však taká, že ambulancie praskajú vo švíkoch a nových pacientov neprijímajú. Ako postupovať?

Je to žiaľ vecou nastavenia systému. Je to ťažká otázka. Sú štatistiky, ktoré dokazujú, že na psychiatra sa čaká niekoľko mesiacov a priemerne na nás má približne 16 minút. Všetky priemerné čísla ale do istej miery skresľujú. To o čom ale skutočne vypovedajú je, že stav nie je dostatočný. Na Slovensku je to naozaj tak, že pri hľadaní pomoci neexistuje inštitucionálne riešenie. Získavame kontakty iba cez osobné referencie. Nevieme ako konzument služby posúdiť, či má niekto lepšiu alebo horšiu kvalitu. Tieto informácie hľadáme prostredníctvom osobných vzťahov.

Ak vieme, že niekto si podobnou vecou prešiel, kontaktujeme s prosbou jeho. Potom nastáva situácia, že čakáme, že nám pomôže lekár, ktorý pomohol nášmu blízkemu s úplne iným druhom ochorenia. Nemôžeme čakať, že jeho lekár pomôže automaticky aj nám. Linka nezábudka má napríklad v systéme aj zoznamy odborníkov v daných regiónoch. Dá sa ich teda vyhľadať aj tu.

Tí čo prežívajú depresiu, sú v daný moment presvedčení o tom, že už im nikdy nebude lepšie. Je nejaký dôkaz, že im lepšie naozaj bude?

Aj vážne stavy depresií či schizofrénií sa v súčasnosti dajú nejakým spôsobom liečiť. Klasické predsudky, že po užívaní liekov sa nám zmení osobnosť nie sú pravdivými. Je niekoľko druhov liekov a každému sadnú iné. Celkovo je ale strach z liečby neodôvodnený. Ak je totiž osoba vo vážnom stave, lieky jej doslova zachránia život. To, že sa potom necítime úplne v kondícii a v takej miere, v akej sme boli pred ochorením, je pochopiteľné. Rovnako je to predsa aj so zlomenou nohou. Musíme niekoľko mesiacov rehabilitovať, aby nám naspäť plnila rovnakú funkciu, ako pred úrazom. Zlomená kosť sa zahojí rýchlo, ale svaly okolo treba cvičiť, aby boli rovnako výkonné ako pred zlomeninou. Ak človek chodí po svete s depresiou 2/3 roky, je samozrejmé, že následky sú vážne a vznikajú aj fyzické zmeny na mozgu. Nemôžeme ale teda očakávať, že po požití tabletky sa všetko zmení hneď.

Ďalším dôkazom je, že poznáme veľmi veľa príbehov s dobrým koncom. Dokonca omnoho viac, než s tým zlým. Stačí si ich všimnúť. Môžeme tak urobiť skúšku správnosti v našom okolí – porozprávajme sa ľudsky a úpne normálne o našom vlastnom duševnom zdraví a nezdraví (nie o duševnom zdraví iných – kto je aký nenormálny a divný, ale o sebe samých) a určite zistíme, že presne tieto témy sú pre niekoho z našich blízkych alebo pre nás samotných veľmi aktuálne, iba sme o tom nevedeli!

 

 
 
 
 
 
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa Liga za duševné zdravie (@ligazadusevnezdravie)

Najnovšie video

Fontech

ĎALŠIE ČLÁNKY Z FONTECH.SK

Fontech