Popredný neurobiológ radí prehodnotiť prísny zákaz solenia. Pomenoval, ako získať kontrolu nad hmotnosťou

Soli sa v modernej medicíne dlho pripisovala povesť nepriateľa číslo jeden, ktorý spôsobuje vysoký krvný tlak a poškodzuje srdce. Najnovšie neurobiologické výskumy však ukazujú, že realita je oveľa komplexnejšia.

Profesor neurobiológie Dr. Andrew Huberman zo Stanford School of Medicine vysvetľuje, že sodík je pre náš organizmus absolútne kľúčový. Riadi nielen hydratáciu buniek, ale bez neho by náš mozog nedokázal vyslať ani jeden elektrický signál.

Slabý plot v mozgu, ktorý stráži našu rovnováhu

Väčšina látok kolujúcich v krvi nemá priamy prístup do mozgu vďaka takzvanej hematoencefalickej bariére. Táto biologická ochrana funguje ako prísny filter. Existujú však špecifické oblasti, kde je tento „plot“ zámerne oslabený. Najslávnejšou z nich je oblasť nazývaná OVLT (organum vasculosum of the lamina terminalis).

Práve v tejto časti sa nachádzajú jedinečné zhluky neurónov, ktoré nepretržite monitorujú koncentráciu soli a krvný tlak priamo v krvnom obehu. „Neuróny v tejto oblasti dokážu dávať pozor na to, čo prechádza krvným prúdom,“ vysvetľuje Dr. Huberman. Ak zistia anomáliu, okamžite zalarmujú ďalšie centrá.

Ak je soli v krvi nadbytok, mozog uvoľní z podmozgovej žľazy hormón vazopresín (antidiuretický hormón). Tento hormón dá obličkám pokyn, aby zadržali vodu a obmedzili vylučovanie moču, čím sa telo snaží vysokú koncentráciu zriediť. Výsledkom tohto procesu je stav, ktorý všetci dobre poznáme – intenzívny smäd.

Dva druhy smädu a hrozba opuchu mozgu

Podľa neurobiológov rozlišujeme dva základné druhy smädu. Prvým je osmotický smäd, ktorý nastáva napríklad po zjedení balíčka slaných zemiakových lupienkov. Koncentrácia soli v krvi prudko stúpne, bunky začnú strácať vodu a mozog nás prinúti piť.

Druhým typom je hypovolemický smäd, ktorý je vyvolaný náhlym poklesom krvného tlaku, napríklad pri masívnom krvácaní, vracaní alebo ťažkých hnačkách. V oboch prípadoch telo nehľadá len čistú vodu, ale žiada aj sodík.

Rovnováha sodíka vo vnútri a mimo buniek totiž určuje ich samotnú veľkosť. Voda v tele prirodzene nasleduje soľ. Ak je koncentrácia sodíka v bunkách príliš vysoká, začnú do seba nasávať tekutinu.

„Ak sa koncentrácia soli vo vnútri buniek v mozgu príliš zvýši, neuróny trpia a bunky môžu opuchnúť. Môžete doslova dostať opuch mozgového tkaniva,“ varuje Huberman. Naopak, pri nedostatku soli sa bunky scvrknú, pretože voda uniká do medzibunkového priestoru, čo opäť drasticky znižuje kognitívne funkcie.

Diabolská pasca spracovaných potravín

Mnohí ľudia žijú v presvedčení, že všetci konzumujeme soli nadbytok. Svetové odporúčania sa zhodujú na hranici 2,3 gramu sodíka denne pre zdravého človeka. Problémom však nie je samotná soľnička v kuchyni, ale skrytá soľ v priemyselne spracovaných potravinách. Výrobcovia jedla zámerne využívajú takzvané paralelné neurónové dráhy v našom mozgu.

V laboratóriách na Columbia University sa dokázalo, že náš mozog má nezávislé okruhy pre vnímanie slanej a sladkej chuti. Keď sa však tieto dve chute spoja, nastáva anomália. Slaná chuť dokáže maskovať extrémnu sladkosť a naopak, sladkosť otupuje naše vnímanie slanosti.

Výrobcovia tak do jedál pridávajú skryté cukry a umelé sladidlá spolu s vysokým množstvom soli. „Táto kombinácia slaného a sladkého vás môže viesť k tomu, že skonzumujete oveľa viac danej potraviny, než by ste zjedli, keby bola iba sladká alebo iba slaná,“ popisuje Huberman mechanizmus, ktorý doslova unáša naše prirodzené stop-kontrolky.

Kedy môže soľ zachrániť život a výkon?

Univerzálne odporúčania neexistujú, pretože potreba soli je prísne individuálna. Ľudia s vysokým krvným tlakom (hypertenziou) musia byť pri solení mimoriadne opatrní. Avšak veľká skupina populácie trpí opačným problémom – chronickou únavou, nízkym krvným tlakom a závratmi pri rýchlom vstaní.

Pre nich, rovnako ako pre ľudí trpiacich ortostatickými syndrómami (ako je syndróm POTS), môže byť radikálne zvýšenie soli spásou, ktorú odporúča aj Americká spoločnosť pre hypertenziu.

Sodík je navyše hnacím motorom takzvaného akčného potenciálu – základného spôsobu, akým spolu neuróny komunikujú. Pri intenzívnom cvičení alebo v horúcom prostredí strácame potením obrovské množstvo vody a elektrolytov.

Ak vtedy športovec vypije extrémne množstvo čistej vody v krátkom čase, riskuje stav zvaný hyponatrémia. Telo bleskovo vyplaví zvyšky sodíka, obličky zlyhajú a človek môže upadnúť do stavu úplnej dezorientácie, kedy nedokáže nájsť ani cieľovú rovinku pretekov. V najhorších prípadoch hrozí smrť.

Na presnú hydratáciu počas fyzického alebo vysokého mentálneho výkonu slúži takzvaná Galpinova rovnica: telesná hmotnosť v librách sa vydelí číslom 30, čo určí presný počet uncí tekutiny, ktorú by mal človek vypiť každých 15 minút.

Pre správny účinok však voda musí obsahovať vyvážený pomer elektrolytov – sodíka, draslíka a horčíka. Prechod na základné, nespracované potraviny nám umožní opäť začať počúvať náš skutočný bioloogický hlad po soli a nastaviť si optimálne zdravie presne podľa potrieb nášho jedinečného tela.