Režisér Miro Drobný: Na slovenský film ľudia automaticky neprídu. Musíš im dať dôvod

  • Kto je ďalší? - 3 skutočné príbehy, 3 jazyky, 6 krajín, veľká výprava a slovenský režisér
  • Titulnú skladbu naspievala Demi Lovato (USA), ktorú možno poznáš aj zo súťaže American Idol
  • Film nielen o tom, ako sa ti internet a sociálne siete dokážu vryť do života a pod kožu zákerným spôsobom
archív www.ktojedalsi.sk
archív www.ktojedalsi.sk
  • Kto je ďalší? - 3 skutočné príbehy, 3 jazyky, 6 krajín, veľká výprava a slovenský režisér
  • Titulnú skladbu naspievala Demi Lovato (USA), ktorú možno poznáš aj zo súťaže American Idol
  • Film nielen o tom, ako sa ti internet a sociálne siete dokážu vryť do života a pod kožu zákerným spôsobom

V slovenskom filme sa cíti ako doma. Sídliskovým snom (2015) obrodil filmovú kultúru na Slovensku a dal jej trochu iný rozmer. Nemá rád slovo „edukačný“, lebo to vraj odrádza. Pracuje s citlivými témami a spracováva ich inak. Príťažlivo. 22.augusta prichádza do slovenských kín film Kto je ďalší?, ktorého režisérom je Miro Drobný.

Kto je ďalší?

Pôvodne sa mal film volať Kto bude ďalší?  Točím ho od roku 2016. Čiže on tak dozrieva a dozrieva aj ten názov. A asi tak po roku rozmýšľam že: Kto bude ďalší? Veď ja nerobím film o budúcnosti. Nie som Black Mirror. Alebo možno som, ale v súčasnosti. Kto je ďalší, kto ďalší sa dnes stane obeťou internetu. Tak je to správne. Takže som zmenil názov. Aj v angličtine to znie lepšie, Who’s next?

Je to veľká výprava toto…

Áno, na začiatku som chcel, aby to bol taký malý film, ale keďže som ho točil nie dva mesiace ale štyri roky a každého pol roka sa mi podarilo zohnať nejakého nového partnera, nejaký nový nápad, pomaly sa to rozrastalo.

Točili sme vo viacerých krajinách. Doma na Slovensku, v Čechách, v Číne, Paríži, Hongkongu, Šanghaji. Ale napríklad aj na Ukrajine. Tu je zaujímavá vec. Spravili sme jeden alternatívny koniec príbehu, no nakoniec sme ho nepoužili. Čiže táto scéna, aj keď je natočená, ostane radšej v šuflíku. Časť z toho som použil do videoklipu. A je viac takýchto prípadov. Takže áno, je to veľká výprava. A zatiaľ 10 ocenení.

Sú to skutočné príbehy. Ako si ich hľadal?

Bola to kombinácia rôznych vecí. Dnes mám v počítači 15 námetov na film. Stále musíš mať niečo v zálohe. Môže sa ti stať, že počas tvojho točenia dostane niekto iný taký istý nápad a vyjde s tým von skôr. Musíš s tým rátať. Námet musí teda byť niečím trošku iný, nadčasový, možno šokujúci. Takéto si vyberám. Čiže divák bude možno prekvapený, že tie témy nie sú úplne bežné, ale na druhej strane bežné tým, že sa reálne stali. A chcel som, aby to bolo autenticky podané. Aby sa v tom našiel aj teenager, ale aj rodič, ktorý ma deti, aj súrodenec.

Chcem, aby človek povedal, že wau! bol som súčasťou toho filmu v kine. Nechcem, aby tam len tak sedel. A v natáčacom procese som zistil, že nie všetky z mojich pätnástich námetov sa dajú zrealizovať teraz. Takže som rád, že som natočil tieto tri a všetky tri aj pôjdu do kina. A tých dvanásť ostáva v depozitári.

Tie príbehy sú neuveriteľné. Keď si v jednom momente predstavíš a vstrebeš fakt, že je to realita, ovplyvní ťa to? Ovplyvnilo to teba? Máš väčší rešpekt?

Posledné dva moje nefilmové projekty boli bezinternetu.sk a nezavislost.sk. Oba o tom, ako internet vytvára z ľudí závislých na virtuálnych veciach. A paralelne som točil tento film. Z internetu sa stáva nové náboženstvo. Svetové náboženstvá majú niekoľko desiatok, stoviek miliónov veriacich. Nadobudli ich v priebehu 2 a viac tisíc rokov. Zober si, že internet má 4 miliardy ľudí a stačilo pár desiatok rokov a všetci sú opantaní „náboženstvom“ internetu. A to nepreháňam. Ráno – modlitba je mobilný telefón, večer – modlitba je tiež mobilný telefón. Veriaci sa správajú tak, ako určuje náboženstvo či prikázania a presne toto robí internet. A tak trochu budem o tom hovoriť aj vo filme.

Si teraz menej online? 

No okrem toho, že som si vymyslel námety a napísal scenár, režíroval a ešte to aj produkoval, robím aj ten marketing. Takže žiaľ, nie. Ale ideálne je vypnúť sa z tých sociálnych sietí, to je realita. Ja som si teraz pred 2 dňami utopil mobil, ale byť bez neho dva dni, to ešte necítiš. Podľa výskumov potrebuješ minimálne týždeň a potom to prichádza. Je to reálna závislosť. Odporúčaná odvykacia doba je mesiac. Hodiny a dni nepomôžu.

V tvojich príbehoch sú len deti?

Nie. Snažil som sa vytvoriť široké vekové spektrum. Hlavné postavy sú od detí až po dospelých vo veku 28 rokov. Keď robím kontúrne projekcie, volám si však všetky vekové kategórie. Dokonca si myslím, že na ľudí od 40 vyššie to celkom dobre funguje, lebo človek je už rozumnejší a pozerá na problematiku s odstupom.

View this post on Instagram

#CoskoroVkinach #VelkyTalentAnita www.ktojedalsi.sk

A post shared by Kto je ďalší? (@ktojedalsi.sk) on

Sú mladí vystrašení, keď film vidia? Hovoria ti také to typické, že mne sa to nemôže stať?

Stalo sa mi veľakrát, práve pri týchto projekciách, že ľudia nemali emóciu. Že neplakali. Čo som v podstate očakával. A potom mi jedno dievča povedalo, že emočne to bolo obrovsky silné. Že bola nahnevaná, mala chuť s tým niečo robiť. Zmeniť to, hovoriť o tom. Takže v tomto je tento film silný. Má vnútornú energiu. Stále ho dolaďujem. Aj vďaka reakciám a komentárom ľudí. A asi je to aj tým strihom. Myslím, že už tam mám tú emóciu, ktorú som chcel dosiahnuť. Urobil som napríklad to, že titulky som dal do ticha. Práve kvôli tomu, aby keď skončí film, každý nad ním rozmýšľal. Nie je to moja vypočítavosť, tak to cítim. Musí tam byť ticho.

Budeš prítomný vo filme? Ako si bol v Sídliskovom sne? Uvidíme ťa tam?

Áno, v každej epizóde som (smiech). Ale nie je to naschvál. Keď točíš 12 hodín a ku koncu dňa už na pľaci takmer nikto nie je, lebo sa točia také tie alternatívne, menšie scény. Už tam nemám komparz a zrazu potrebujem, aby niekto bežal po schodoch. A predstavím si, že bolo by dajme tomu dramatické, keby niekto šiel oproti a nastala by interakcia. No tak kto?! Nemá kto, tak idem ja. Takže takto vznikala moja fyzická účasť vo filme.

Ale spoznáme ťa?

Kto ma pozná, tak ma spozná. Ale sú to sekundy. Od chrbta. Alebo ruka. A tak.

Ako takýto veľký film na Slovensku vzniká? Ty asi svojou dlhodobou genézou dospievaš k námetu, začneš písať scenár, ale také to praktično…

Sleduješ výzvy, píšeš projekty a keď dostaneš peniažky, si kráľ. Toto môj prípad ale nie je. Musím teda hľadať v nefilmových zdrojoch, tým pádom som trošku viazaný na jednotlivé témy výziev. Našťastie ma to až tak neovplyvnilo, chcel som robiť presne toto.

Skôr však, ako napíšem scenár, mám ho v hlave. Rozprávam príbehy viacerým ľuďom, počúvam reakcie, za pochodu tvorím. Až keď viem, čo funguje a čo nie, sadnem si a píšem. A čo sa týka postáv, samotný výberový proces je dlhý – bude tam dievča alebo chlapec? Aký bude mať vek? 12? 15? 22? V každom veku sa človek inak správa… Bude mať súrodenca? Vie mi ten súrodenec niečo o tej osobe povedať? Aby som to nemusel za neho urobiť ja? To je na tom pekné, že veľa vecí takto ukážeš. Každá akcia vyvoláva reakciu.

A ako ste riešili interiéry a exteriéry?

Na Slovensku bola najzaujímavejším exteriérom atómová elektráreň Jaslovské Bohunice. Toto sme jednali 2 roky. Bolo to náročné. Ale vedel som, že to chcem a prečo to robím.

Film bude viacjazyčný…

Jeden príbeh je v slovenčine, druhý v ruštine a tretí je v angličtine. Nebude dabing, chcel som titulky. To dodáva filmu autenticitu. Keď som mal príbeh mladej Kanaďanky a vyrozprávala mi ho v angličtine, chcel som ho nechať v pôvodnom znení. Tak je to najvernejšie.

Ako riešiš promo? Už samotná Celeste Buckingham je promo…

Je. Ale ona nie je vo filme preto, aby urobila promo. Ona je jeden príbeh. Nielen že je hlasom filmu, je aj jeho srdcom. Tým, že ona zažila podobnú situáciu, robila mi mierne zásahy do scenára, štýlom že: „Vieš čo? Toto som ja takto necítila! Napíš to takto…“ Tak som zmenil. Moje promo sú ľudia, ktorí vo filme hrajú. Pre mňa je zaujímavý Brian Caspe (USA). S hercom, ktorý hral v takých veľkých amerických produkciách, som sa ešte nestretol. Od neho som sa aj veľa učil.

Je ťažké robiť film na Slovensku?

Je ťažké zohnať naň peniaze. Sme malá krajina a žiaden film nikdy nikomu nič nezarobil a ani do budúcna nikomu nič nezarobí. Náklady sú väčšinou o 99 % vyššie ako reálne zárobky z neho. Čiže na to, aby sa natočil, musí byť dotovaný z nefilmových zdrojov. A nikdy sa to nezmení. Už v Čechách je to trochu iné. Tam je už ten filmový priemysel zarábajúci.

Je na Slovensku filmová kultúra?

Ľudia začali chodiť na slovenské filmy a to je super. V roku 2017 sa stal malý zázrak, návštevnosť milión ľudí. Na Sídliskový sen (2015) prišlo 100 tisíc. A to bol vtedy absolútny zázrak a ja viem, čo za tým je. Šesťmesačná kampaň, online články, print, film, promo. Obrovský kus nezaplatenej roboty. A prišlo „len“ 100 tisíc. Čiže áno, je to lepšie. Ale nie je to automatické, že ľudia budú chodiť. Musíš im dať dôvod.

 

Si hrdý na tento film?

Ak tento film vyvolá vlnu rozhovorov a aktivít, bude to pre mňa viac ako tá finančná návratnosť.

Najnovšie video

Fontech

ĎALŠIE ČLÁNKY Z FONTECH.SK