Režisérka filmu Skutok sa stal: Niekto si môže myslieť, že film bol na objednávku. Ale nie je to tak

  • Barbora Berezňáková je mladá slovenská režisérka
  • Opisuje, že na Slovensku vyrábame filmy lacno a na medzinárodných súťažiach sa potom porovnávajú s oveľa profesionálnejšími produkciami
  • Popri práci na filme jej vôbec nenapadlo, že sa to celé zaktualizuje vrátane procesu s Marianom Kočnerom a niekto si môže preto môže myslieť, že je to naplánované alebo na objednávku
BeFunky-collage
Barbora Berezňáková
  • Barbora Berezňáková je mladá slovenská režisérka
  • Opisuje, že na Slovensku vyrábame filmy lacno a na medzinárodných súťažiach sa potom porovnávajú s oveľa profesionálnejšími produkciami
  • Popri práci na filme jej vôbec nenapadlo, že sa to celé zaktualizuje vrátane procesu s Marianom Kočnerom a niekto si môže preto môže myslieť, že je to naplánované alebo na objednávku

Okrem VŠMU ste študovali aj vo Valencii či v New Yorku. V čom je, na základe vašich skúseností, štúdium umeleckých odborov u nás a v zahraničí iné?

Nerozdeľovala by som to u nás a v zahraničí. Každá škola je rôzna. Tá v Španielsku bola výtvarná škola, naopak v New Yorku bolo to štúdium veľmi „americké” – praktické a pragmatické. Som preto skutočne rada, že nejaký intelektuálny background mám aj odtiaľto. Kvalita školy podľa mňa závisí od toho, akí ľudia na nej učia. Ja som stretla rôznych ľudí, ktorých som si vážila, ale nemala som jedného tútora, ktorý by ma viedol. Skôr som si sama vyberala veci, ktoré ma počas štúdia zaujímali.

Potom ste sa teda vrátili na Slovensko. Aké sú u nás dnes podmienky pre filmových tvorcov a tých, ktorí sa chcú dostať do tohto odvetvia?

Tým, že som neštudovala výslovne réžiu, tak som si spravila vlastný chodníček. Myslím, že podmienky sú také, aké si človek sám urobí. Nerada sa vyhováram na prostredie, či „dobu“. Hoci veľa závisí aj od šťastia, kontaktov či tipov, ak naozaj chceš tvoriť, tak to budeš robiť bez ohľadu na chudobu alebo priazeň okolia. Našťastie, odkedy je na Slovensku Audiovizuálny fond, vidno celkovo vzostup. Ide to dobrým smerom a začínajú vznikať naozaj kvalitné filmy.

zdroj: Známa firma s.r.o

V produkcii filmov sa zvykneme porovnávať najmä so susediacim Českom. Kritici aj odborná verejnosť hovoria, že sa tvorí viac filmov, sú kvalitnejšie… Myslíte si, že to stále platí?

Samozrejme, ovplyvňuje to veľkosť trhu. Kedysi, pred 15 rokmi, keď som bola ešte tínedžerka a chodila do kina, som mala pocit, že český film bol „vzdelanejší“, náročnejší na diváka. Potom to prešlo do štádia, že sa začali točiť rôzne komerčné filmy, nepodarené žánre, komédie a dosť to upadlo. Dá sa povedať, že aj divák trochu zlenivel a zanevrel na český film. Nedávno som sa však rozprávala s Petrom Marekom, českým režisérom, ktorý učí aj na FAMU, o tom, že to ide zase k lepšiemu a zas sa vyrába niečo zaujímavejšie, než len mainstream.

Poďme teda k vášmu aktuálnemu filmu Skutok sa stal. Vznikol v produkcii LEON Production, Frame Films a RTVS. Aké zložité je dohodnúť takúto koprodukciu?

Som režisérka a dohadovanie nie je výslovne moja práca. S tou ideu som prišla na začiatku ja a sama oslovila LEON Production. Mala som odporúčanie, že producent Mário Homolka sa tej téme kedysi venoval. Českú koproducentku som stretla na jednom medzinárodnom filmovom fóre a obe sme si boli sympatické. Bolo zaujímavé, že ja som prišla za ňou s návrhom koprodukovať niečo a ona mi povedala, že za mnou chcela ísť. Páčila sa jej moja prezentácia a chcela preto so mnou robiť na nejakom projekte alebo aj tomto filme, ak by to bolo možné. Teda nebolo to náročné. Za RTVS sme sa dohadovali ešte s pánom Búzom (pozn. redakcie, Tibor Búza, bývalý programový riaditeľ RTVS), ktorý mal veľký záujem o spoluprácu a projekt podporil, za čo som bola vďačná.

Keby ste to zhrnuli, koľko ľudí pracovalo na filme a ako dlho trvala jeho výroba?

Musím povedať, že dosť dlho som bola na výrobu sama. Sama som si rešeršovala, natáčala aj so všetkými komunikovala. Mala som na starosti rôzne zložky výroby, lebo povaha filmu si to vyžadovala. Neskôr, keď už bolo gro natočené, sa robila postprodukcia v Prahe. A čo sa týka počtu ľudí… V užšom kruhu to bolo asi tak do 20 ľudí. Na filme som totiž pracovala päť rokov a menilo sa to. Na konci sa to značne rozšírilo, napríklad o distribúciu. Je dobré tiež povedať, že päť rokov som nerobila iba na filme a popri tom som mala aj iné projekty. Vyskytli sa aj rôzne prestoje, keď som niekoľko mesiacov iba spracovávala materiály, robila rešerše, čítala knihy. A to myslím skutočne obšírne, povedzme, že som si študovala koncept hrdinstva a podobne.

zdroj: Známa firma s.r.o

Vedeli ste od začiatku, čo bude nosná myšlienka filmu alebo sa zjavila až neskôr počas tvorby?

Začalo sa to úplne inak. Pôvodne som chcela urobiť iba rešerš k scenáru, neskôr psychologický portrét Oskara Fegyveresa, potom sa to však celé rozšírilo. Bolo náročné spraviť ten film tak, aby ľudom, ktorí o tom niečo vedia, priniesol aj niečo nové alebo aspoň komplexnejší pohľad a zároveň, aby to bolo dosť zrozumiteľné aj pre mladých ľudí, ktorí o tejto kauze nevedia vôbec nič.

Snažila som sa vyskladať informácie tak, aby išlo o nejakú strednú cestu. Tá myšlienka dozrievala aj vo mne. Príbeh, dráma, absurdnosť je jedna vec, ale to, o čom to je, druhá. A nakoniec to, že sa tu opakujú nepomenované a nepotrestané zločiny, mi vyšlo ako to najdôležitejšie v celom príbehu.

Pred dvomi rokmi bol v kinách film Únos od slovenskej režisérky Mariany Čengel Solčanskej. Nešlo však o dokument, ale o film inšpirovaný skutočnými udalosťami ako únosom exprezidentovho syna. Nebáli ste sa, že váš film bude pri tomto timingu nadbytočný?

Možno by mal viac divákov. Ale inak nie. Aj keby niekto o tom točil druhý dokument, tak mne je to úplne jedno. Ja mám svoj pohľad, som si ním istá a z nejakého dôvodu ma to zaujíma. Necítila som nejakú konkurenciu. Skôr ma to prekvapilo a potešilo, že ľudia na Únos reagovali, že nežijeme až v takej apatii, ako som si dovtedy myslela.

Finančnú podporu ste získali od Audiovizuálneho fondu, Ministerstva kultúry SR, Fondu kinematografie či Bratislavského samosprávneho kraja. Musia oni dávať nejaký súhlas k filmu, vidieť ho vopred a vyjadriť sa?

Priebežne sa im posielajú materiály, textové podklady, režijné explikácie a dramaturgické poznámky, aby odborná komisia vedela zhodnotiť, či ten film chcú podporiť alebo nie. Ale do toho, ako má ten film vyzerať, nezasahujú.

zdroj: Známa firma s.r.o

Bol budget, s ktorým ste pracovali, podľa vás dostatočný?

Som rada, že nejaká finančná podpora vôbec je. Mojou primárnou motiváciou je, že ma tá téma musí zaujímať, asi by som nerobila film a už vôbec nie dokument „pre peniaze“. To sa asi ani nedá. Je však zaujímavé, že keď som na nejakom medzinárodnom workshope, tak zisťujem, že tie budgety, ktoré majú dokumenty už len v Čechách alebo v Rakúsku, sú niekoľkonásobne vyššie. My v podstate lacno vyrábame filmy a na súťažiach sa potom porovnávajú v medzinárodnom prostredí s oveľa profesionálnejšími produkciami. Hoci pre mňa bolo dôležité, aby bol tento film hlavne na Slovensku, lebo je o nás.

Na filmovom festivale  Cinematik v Piešťanoch ste získali ocenenie za najlepší dokumentárny film spolu s filmom Dobrá smrť. Čo to znamená pre film a jeho ďalšiu existenciu?

Tento film môže byť vnímaný veľmi kontroverzne a môže byť prijatý rôzne, je pre náročnejšieho diváka, tak ma potešilo, že to ocenila odborná porota. Možno to ocenenie vzbudí aj nejakú zvedavosť u divákov.

Aká je na neho celková odozva? Čo vás prekvapilo, čo ste, povedzme, nečakali?

Čakala som, že reakcie budú rôznorodé a aj také sú. Vždy je to taký risk autora, keď si zvolí nejaký nekonvečný štýl alebo spôsob rozprávania. Divákov to vyruší, nie sú na to zvyknutí a vyvolá to rozdielne reakcie. A pri takejto téme to platí ešte na druhú, keďže sama o sebe je akousi rozbuškou pre veľa ľudí.

Je niečo vo filme, čo by ste teraz spravili inak alebo tvorca skutočne nie je nikdy stopercentne spokojný?

Ja som s tým filmom spokojná, inak by nebol dokončený. Samozrejme, keď si ho pozriem teraz, tak si poviem, že toto som mohla ešte vystrihnúť alebo, naopak, som mohla ešte niečo pridať. Je to však nekonečné a to by aj asi aj Jakubisko prerábal ešte všetky filmy.

zdroj: Známa firma s.r.o

Myslíte si, že filmu pomohlo súčasné dianie v spoločnosti, proces s Marianom Kočnerom?

Určite, uvedomujem si, že mám veľké šťastie. Ani vo sne by mi nenapadlo, keď som film robila, že sa to takto v súčasnosti celé zaktualizuje. Strih už bol ukončený pred rokom a teraz si niekto môže myslieť, že je to naplánované alebo na nejakú objednávku. Ľudia produkujú rôzne konšpirácie, ale nie je to tak.

Aké sú reakcie mladých, ktorí si túto históriu nepamätajú alebo cudzincov, ktorí sa v tomto dianí neorientujú?

Sama som sa rozhodovala, či spravím film zjednodušene, aby tomu rozumeli aj cudzinci, ale potom by to pre slovenského diváka nebolo až také zaujímavé. Prišlo mi však, že film by mal hlavne rezonovať na tom území, kde je. Nerobím filmy pre festivaly do zahraničia, hoci budeme mať medzinárodnú premiéru na Varšavskom filmovom festivale. Paradoxne, zahraniční diváci hlavne preciťujú atmosféru. Rezonuje v nich pocit nevyriešeného prípadu, ktorý vzbudzuje napätie a zvedavosť. Potom sa obracia aj na psychiku ľudí, ktorá je univerzálna, páči sa im aj štýl, takže mám dobré reakcie.

Do pozornosti sa dostal aj váš interaktívny filmový projekt Spýtaj sa vašich, ktorý cez spomienky priamych účastníkov zobrazoval udalosti novembra 1989 a príchod vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Ten prvý sa premietal aj v New Yorku. Je ťažké sa tam dostať?

Ja som sa o to vôbec nesnažila, oni nás oslovili. Zameriavam sa hlavne na výrobu filmu. Takisto bude v New Yorku aj predpremiéra Spýtaj sa vašich ’89, na čom pracujeme v súčasnosti.

zdroj: Známa firma s.r.o

Za týmto projektom však nie je iba film, ale aj web a organizované projekcie s diskusiami. Má to preto väčší zásah?

Áno, možno to je aj dôležitejšie. Chceli sme, aby sa v tejto krajine, kde sa vždy spraví hrubá čiara a začne sa niečo nové, reflektovalo. Ľudia si neuvedomujú, že to ovplyvňuje život aj ich rodiny a to neznamená, že to musia byť priamo disidenti.

Ovplyvňuje to celé nastavenie, možnosti štúdia či nenaplnené ambície, potlačenie slobodných rozhodnutí, ktoré sa prenášajú z generácie na generáciu. A v podstate rodinné vzťahy. To je to dôležité. Nie iba preto, aby sme si pamätali dátumy, ale aby sme si vytvorili nejakú vlastnú identitu, kto sme a čo nás ovplyvňuje. A na základe toho mohli robiť ďalšie rozhodnutia a posúvať sa dopredu.

Na čom v súčasnosti okrem tohto projektu pracujete?

K Spýtaj sa vašich ’89 chceme spraviť crowdfundingovú kampaň, ktorá je vlastne rozšírením povedomia o tej téme. Okrem toho začínam robiť na novej téme, pravdepodobne hranom filme, ktorý by som chcela točiť.

Prezradíte k nemu bližšie detaily?

Chcela by som sa skôr ponoriť dovnútra, do psychológie. Vytvoriť osobný film o láske a vzťahoch, ktoré sa v súčasnosti menia. Myslím si, že tá paradigma oproti generácii našich rodičov, ktorí spolu „vydržali“ 30 rokov v tom istom dome a s tou istou prácou, sa mení. Nevieme ešte úplne pomenovať, ako tie novodobé vzťahy a individualizmus (ne)fungujú, preto ma to zaujíma.

Najnovšie video

Fontech

ĎALŠIE ČLÁNKY Z FONTECH.SK

Fontech