Slováci prichádzajú o peniaze: Staršie ročníky sa boja investovať kvôli minulosti, mladším chýba finančná gramotnosť (ROZHOVOR)

Slováci majú na účtoch miliardy eur, ktoré im síce dávajú pocit bezpečia, no v skutočnosti im z nich každý rok pomaly ukrajuje inflácia. Mnohí si radšej nechajú peniaze „po ruke“ – na bežnom účte, sporiacom účte alebo doma – než by ich investovali. Dôvodom nie je len opatrnosť. Do rozhodovania vstupuje nízka finančná gramotnosť, historická nedôvera, zlé skúsenosti z 90. rokov minulého storočia, strach zo straty aj obava z digitálnych platforiem.

Produktový manažér spoločnosti Finportal Matej Bajzík upozorňuje, že pocit bezpečia môže byť v tomto prípade zradný. Peniaze, ktoré nezarábajú viac ako inflácia, reálne strácajú hodnotu. A hoci Slováci často tvrdia, že nechcú riskovať, nerobiť nič je tiež rozhodnutie – len ho za nich každý mesiac robí inflácia. Prečo sa teda tak bojíme investovať, čo nás brzdí najviac a ako urobiť prvý krok bez paniky?

Prečo majú Slováci potrebu držať veľkú časť peňazí „v bezpečí“ – teda na bankovom účte alebo u seba doma?

Je za tým kombinácia viacerých vecí, no racionálna kalkulácia medzi nimi často chýba. Prvým faktorom je demografia. Staršie ročníky, ktoré tvoria významnú časť sporiteľov, si pamätajú iný režim, napríklad aj kolaps prvých investičných spoločností po roku 1989.

Druhým je nízka finančná gramotnosť. Podľa štatistiky sa vo financiách skutočne vyzná len približne pätina populácie.

Tretím je strach zo straty, ktorý v behaviorálnej ekonómii poznáme ako averziu voči stratám, teda ľudia vnímajú možnú stratu bolestivejšie ako rovnako veľký zisk. Toto je potom výsledok… Na bežných a sporiacich účtoch Slovákov leží podľa NBS okolo 52 miliárd eur, pričom väčšina týchto peňazí zarába menej, ako si z nich berie inflácia. Pocit bezpečia je teda väčšinou ilúzia, nie logika.

Aká dôležitá je historická skúsenosť Slovákov, že štátu sa úplne veriť neoplatí?

Tu treba rozlíšiť dve roviny. Z pohľadu osobných financií si Slováci nesú genetickú pamäť menovej reformy z roku 1953, kupónovej privatizácie aj krachov investičných spoločností v 90. rokoch minulého storočia. To sa potom prejavuje nedôverou voči novým finančným produktom a preferenciou hmatateľného, najmä nehnuteľností a hotovosti.

Paradoxne, keď sa pozrieme na dlhodobé správanie, Slováci sa štátu vzďaľujú menej, ako by sa z týchto skúseností dalo čakať. Stále vo veľkom využívame štátom regulované nástroje, ako je druhý a tretí pilier či štátne dlhopisy, čo nie je negatívne.

Skutočná nedôvera sa teda prejavuje skôr voči štátu ako garantovi budúcnosti dôchodku, nie voči štátu ako regulátorovi trhu. A práve to je dôvod, prečo má zmysel investovať cez regulované subjekty pod dohľadom Národnej banky Slovenska (NBS), aby sme nemuseli byť odkázaní na štát ako garanta budúcnosti dôchodku.

A ako je to s historickou skúsenosťou Slovákov, že veriť sa neoplatí ani investičným spoločnostiam?

Zohráva to obrovskú úlohu, najmä u generácie, ktorá dnes má medzi 45 a 65 rokov. Kauzy typu BMG Invest, Horizont či Drukos z 90. rokov natrvalo poznačili ich dôveru. Problém je, že mnohí z nich majú zlú skúsenosť a namiesto obozretnosti sa zľakli investovania ako takého. A to je chyba, pretože trh dnes funguje úplne inak.

Pred tridsiatimi rokmi nebola taká prísna regulácia, nebol internet ani verejne dostupné registre. Dnes je jednoduchšie byť transparentný ako transparentný nebyť. NBS vedie verejný register dohliadaných subjektov, pravidelne vydáva upozornenia na neregulované platformy.

Základné pravidlo pre každého aj potenciálneho investora je jednoduché. Je potrebné pozrieť sa, či je subjekt v registri NBS. Ak áno, pokračujte v ďalších krokoch. Ak nie, diskusia sa končí, môžete ísť radšej sekať trávnik alebo hľadať iný regulovaný subjekt.

Môžu dnešné správanie ľudí stále ovplyvňovať aj staršie generačné skúsenosti, napríklad menové reformy či prudké spoločenské zmeny?

Áno a hlbšie, ako si priznávame. Finančné správanie sa dedí po rodičoch podobne ako stravovacie návyky. Ak generácia, ktorá zažila menovú reformu v roku 1953, prechod na slovenskú korunu v roku 1993 alebo infláciu okolo 10 % v rokoch 2022 a 2023, svojim potomkom opakuje, že „najistejšia je hotovosť pod vankúšom“, tento vzorec sa prenáša.

Navyše sa k tomu pridávajú aj legislatívne zmeny, ktoré ovplyvňujú výnosnosť produktov, napríklad pravidlá zdaňovania investícií, časový test pri cenných papieroch či zmeny v dôchodkových pilieroch.

Slováci si zvykli, že pravidlá hry sa dajú zmeniť zo dňa na deň. To vedie k averzii voči dlhodobým rozhodnutiam a k preferencii likvidných, okamžite dostupných peňazí. Prelomiť to dokáže len vzdelávanie a osobná skúsenosť, že investovanie cez regulovaného sprostredkovateľa funguje.

Naše autá sme ochotní poistiť lepšie, ako seba: Analytička varuje pred chybami v životnom poistení

Prečo sú Slováci často skeptickí aj voči bankám, hoci ich považujú za bezpečnejšie ako samotné investovanie? 

Byť skeptický voči bankám má viacero vrstiev. Prvou sú poplatky, ktoré banky v minulosti vedeli šikovne schovať do drobného písma. Druhou je kvalita poradenstva v pobočke.

Pobočkový pracovník je v prvom rade predajca bankových produktov, nie nezávislý investičný poradca. Jeho úlohou je naplniť plán predaja, nie nájsť pre klienta najlepšie riešenie na trhu. To sa najčastejšie prejavuje pri investičnom životnom poistení a bankových podielových fondoch, ktoré majú vyššie poplatky ako porovnateľné riešenia cez maklérske domy alebo nízkonákladové ETF portfóliá.

Banka má svoje miesto pre bežný účet a hypotéku. Pri investovaní však väčšinou nie je konkurencieschopná, pretože predáva len produkty vlastnej skupiny. Investor, ktorý chce porovnať viac správcovských spoločností naraz, potrebuje nezávislého sprostredkovateľa pod dohľadom NBS.

Ako veľmi vstupuje do rozhodovania nedôvera voči digitálnym riešeniam a online investovaniu?

Pri staršej generácii ide o jeden z najväčších blokov. Digitalizácia zasiahla finančný svet rýchlejšie ako samotných klientov. Banky rušia pobočky, bežné služby prechádzajú do aplikácií a už aj platba fyzickou kartou postupne ustupuje. Pre človeka bez smartfónu s internetom je to problém už pri bežnom nakupovaní, nieto ešte pri investovaní. K tomu sa pridáva stigma, že peniaze na displeji sú „len čísla“ a teda menej skutočné a menej bezpečné ako bankovka v peňaženke.

Opak je však pravdou. Regulovaná investičná platforma podlieha dohľadu NBS alebo iného európskeho regulátora, aktíva klienta sú oddelené od majetku spoločnosti a kryté garančnými schémami. Fyzická hotovosť doma takú ochranu nemá. Riziko teda nie je v technológii, ale v tom, že si ľudia nevedia overiť, či je inštitúcia dôveryhodná a regulovaná.

zdroj: Pexels.com/ Matej Bajzík

Majú ľudia väčší strach z výkyvu investície alebo skôr z toho, že „niečo pokazí systém“ – teda aplikácia, technológia či chyba na internete?

Reálny strach je predovšetkým z toho, že o peniaze prídu. Že ich niekto ukradne, podvodom zneužije alebo sa jednoducho stratia. Investícia je pre väčšinu ľudí stále abstraktný pojem. Nedá sa chytiť, dá sa len pozerať na čísla v aplikácii, ktoré navyše kolíšu nahor a nadol podľa vývoja trhov. To je psychicky náročné aj pre skúseného investora.

Paradoxne, technologická chyba platformy je spomedzi obáv tá najmenej opodstatnená. Regulovaná platforma drží aktíva klientov oddelene od vlastnej bilancie, portfólio je evidované v centrálnom depozitári a chyba v aplikácii peniaze nespáli.

Ak niekto príde o peniaze, je to takmer vždy cez podvod, nie kvôli chybe systému. Aj preto NBS v poslednom čase opakovane varuje pred neregulovanými platformami, ktoré sa vydávajú za investičné firmy.

Dá sa povedať, že slovenský investor je opatrný, alebo ho skôr paralyzuje strach z možnej chyby?

Čítaj viac z kategórie: Rozhovory