Smrť Georga Floyda ukazuje prstom na temnú stránku ľudí. Rasizmus v USA hnije stáročia

Anglická loď White Lion, ktorej velil John Pope sa koncom augusta 1619 plavila po rieke James River a zakotvila v meste Jamestown, čo bola vôbec prvá anglická kolónia v Amerike. Tam pôsobil zákonodarca John Rolfe, ktorý vo svojom denníku zdokumentoval príchod 20 Afričanov. 

Ako sa píše na portáli History, jeho zápis v denníku je zvečnený aj v mnohých školských učebniciach a častokrát sa rok 1619 používa, ako dôležitý referenčný bod pri výučbe histórie otroctva v Amerike. 

Rasizmus a otroctvo 

Severoamerické kolónie začali rásť veľmi rýchlom tempom s čím súvisela aj potreba lacnej pracovnej sily. Kolonisti tak začiatkom 17. storočia vymenili chudobných Európanov za omnoho lacnejší zdroj pracovnej sily, zotročených Afričanov. 

Ako píše Smithsonian magazín, medzi rokmi 1525 a 1866 bolo prostredníctvom transatlantického obchodu  do Ameriky privezených 12,5 milióna Afričanov.  

Rasizmus bol v tomto období formovaný najmä bohatými a mocnými ľuďmi, ktorí si ním chceli ospravedlniť neľudské zaobchádzanie s ľuďmi čiernej pleti. Ako sa píše na portáli Libcom, do konca 17. storočia sa tak rasizmus stal systematickým a vedomým odôvodnením tých najhorších foriem otroctva. 

Celkovo zomrelo v USA na následky bojov, vykorisťovania a chorôb okolo 15 miliónov ľudí. 

zdroj: Ilustračný obrázok/unsplash.com

Otrokárstvo v Spojených štátoch amerických skončilo až občianskou vojnou. Víťazstvo Únie tak dalo slobodu približne 4 miliónom zotročených ľudí, rasizmus však z krajiny rozhodne nezmizol. 

V roku 1865 a 1866 prijali južné štáty v Amerike sériu zákonov, ktoré boli navrhnuté tak, aby obmedzovali činnosť slobodných Afroameričanov a stále zabezpečovali ich dostupnosť ako pracovnej sily. 

V 19. storočí sa rasizmus na juhu stával stále silnejším. Obyvatelia čiernej pleti si chceli zlepšiť postavenie v spoločnosti najmä vzdelaním. 

NAACP 

V júni v roku 1905 sa skupina ľudí okolo prominentného pedagóga W.E.B Du Boisa stretla pri Niagarských vodopádoch, aby podnietila vznik nového protestného hnutia, ktoré malo bojovať za občianske práva Afroameričanov. 

Toto hnutie sa neskôr v roku 1909 pripojilo k organizácii pre občianske práva s názvom National Association for the Advancement of Colored People (NAACP). Medzi hlavné ciele tejto organizácie patrilo zrušenie všetkej nútenej segregácie, rovnaké vzdelanie pre černochov aj belochov a úplné začlenenie všetkých obyvateľov čiernej pleti do spoločnosti. 

Černosi sa postupne a pomaly začali začleňovať do spoločnosti. 

Martin Luther King a občianske práva

Veľký zlom prišiel v roku 1963, kedy sa približne 250-tisíc ľudí zúčastnilo vo Washingtone na najväčšej demonštrácii v histórii hlavného mesta. Demonštrácia ukázala rastúcu silu celého hnutia za občianske práva na čele s Lutherom Kingom. 

Z tejto demonštrácie pochádza aj jeho legendárny výrok, kde hovoril, že má sen o tom, že raz budú jeho štyri malé deti žiť v krajine, kde ľudia nesúdia podľa farby pleti, ale podľa obsahu a charakteru. 

Vďaka jeho aktivite prezident John F. Kennedy predložil návrh novej legislatívy ohľadom ľudských práv. Kongres začal o tomto návrhu diskutovať, no práve v tom období bol Kennedy zavraždený. 

zdroj: Ilustračný obrázok/unsplash.com

Rok 1964

Presadenie zákona tak ostalo na ďalšom prezidentovi Spojených štátov amerických, Lyndonovi Johnsonovi, ktorý ho na slávnostnej ceremónii konanej 2. júna 1964 podpísal. 

Zákon tak dával vláde väčšiu silu pri ochrane občanov proti diskriminácii na základe rasy, náboženstva či sexuálnej orientácie. 

Podpísaný zákon o občianskych právach z roku 1964 bol najviac ďalekosiahlym právnym predpisom na podporu rasovej rovnosti v amerických dejinách.

Rasizmus v USA nie je novinkou, prehníva stovky rokov. Týchto 10 filmov ti priblíži situáciu za veľkou mlákou

Prišlo k desegregácii ubytovacích komplexov, vrátanie jedálni, parkov, autobusov, verejných kúpalísk, a bola zriadená Komisia pre rovnaké príležitosti zamestnania s cieľom zabezpečiť rovnaké zaobchádzanie s menšinami na pracovisku. Zákon zaručil rovnaké hlasovacie práva, a to tým, že boli odstránené neobjektívne registračné požiadavky a postupy. Úrad pre vzdelávanie USA bol poverený, aby poskytoval pomoc pri desegregácii škôl.

Zákony však nemenia ľudí, menia len legislatívnu, právnu rovinu problematiky. Aj keď  získali čierni Američania viac práv, ľudia na vyšších miestach si hľadali stále spôsoby na kriminalizáciu čiernej komunity. To, že získali viac práv a väčšiu rovnosť na papieri, neodrážalo totiž skutočnosť.

Leto 1964

Bolo leto, rok 1964. Traja muži, ktorí pomáhali čiernym Američanom sa registrovať, aby mohli voliť v Mississppi, boli brutálne zavraždení. Ako uvádza Penn Live, James Chaney, Andrew Goodman a Michael Schwerner boli z New Yorku.

Po tom, ako boli na jednom stretnutí, ich zatkla polícia. Chaney bol zatknutý za rýchlu jazdu. Všetkých troch zavreli do väzenia. Po tom, ako ich prepustili, nikto ich nikdy nevidel. Boli unesení, zastrelení a pochovaní.

zdroj: FBI

Pozadie tejto udalosti tvorí jasný obraz. Schwerner a Goodman boli bieli a pomáhali černochom v občianskych právach. Chaney bol černoch z Mississippi. FBI našla ich telá 8. augusta.

Vinníci v tomto prípade boli vypátraní rýchlo, šlo o belochov – medzi nimi bol aj zástupca šerifa, no štát ich nezatkol. Bolo obvinených celkovo 19 mužov z porušenia občianskych práv.

Po trojročnom naťahovaní sa postavili pred súd v Jacksone, Mississippi. Porota pozostávala z belochov. Sedem obžalovaných uznala porota vinnými a deväť z nich prepustila. Na jednej strane znamenal rozsudok malé víťazstvo (bolo to prvýkrát, čo bol niekto v Mississippi odsúdený za trestný čin proti pracovníkovi v oblasti občianskych práv), sudca sa postaral o ľahké rozsudky a žiaden z odsúdených nestrávil za mrežami viac ako šesť rokov.  

Žiadny rasizmus nás nemôže zastaviť

Existenia Ku-klux-klanu nie je novinkou. Toto spoločenstvo má za sebou dlhú históriu a čo je desivejšie, funguje do dnes.

„Ku-klux-klan sa v tom čase mohol často spoľahnúť na empatiu alebo aktívnu pomoc,“ píše USA Today. „Najviac to vystihuje tvrdenie, že  veľa policajtov neurobilo nič, aby ich konanie zastavili. Nielen, že nerobili nič, častokrát im pomáhali alebo ku nim patrili.“

Opäť sa pokračovalo v boji na dlhé lakte. Začiatkom roku 1965 sa na južnej kresťanskej konferencii Martina Luthera Kinga (SCLC) stala Selma, Alabama, stredobodom úsilia o registráciu čiernych voličov na juhu.

zdroj: Unsplash/ History in HD

Guvernér Alabamy George Wallace bol notoricky známym oponentom desegregácie a miestny okresný šerif viedol pevnú opozíciu proti registrácii čiernych voličov. Ako píše The New York Times,  iba dvom percentám čiernych voličov Selmy sa dokázalo zaregistrovať.

Vo februári štátny vojak z Alabamy zastrelil mladého afroamerického demonštranta v neďalekom Marione a SCLC ohlásila masívny protestný pochod od Selmy až do hlavného mesta štátu v Montgomery.

Bolo to 7. marca. 600 pochodujúcich sa dostalo až k mostu Edmunda Pettisa neďaleko Selmy, keď ich napadli štátni policajti s bičmi, obuškami a slzným plynom. Táto brutalita bola odvysielaná v televízii a zasiahla mnohých Američanov.

Chránila ich armáda

 Na protest pochodovali proti konaniu v Selme náboženskí vodcovia všetkých vier či vedúce osobnosti občianskych združení. King sám viedol ďalší pochod 9. marca, keď im opäť zablokovali cestu; tej noci došlo opäť k brutálnej bitke.

Ako píše web History, 21. marca po tom, čo okresný súd USA nariadil Alabame, aby povolil pochod Selma – Montgomery, sa na trojdennú cestu vydalo okolo 2 000 ľudí, tentokrát chránených armádou USA a podpornými silami Alabamskej národnej gardy pod federálnou kontrolou.

Policajná brutalita a rasizmus v USA: Zrodenie hnutia #BlackLivesMatter

„Žiadny rasizmu nás nemôže zastaviť,“ vyhlásil King, ktorý oslovil takmer 50 000 priaznivcov – čiernych, aj bielych – ktorí sa stretli s pochodujúcimi v Montgomery.

V polovici 60. rokov bolo zvolených v USA  70 Afroameričanov v rámci volieb, zatiaľ čo na prelome storočia ich bolo okolo 5 000. V rovnakom časovom období sa počet černochov pracujúcich v Kongrese zvýšil zo šiestich na približne 40.

Policajná brutalita

V roku 1971 Nixonova administratíva začala vojnu proti drogám, čo malo za následok zvýšenie počtu zatknutí a prísnejšie tresty odňatia slobody zamerané hlavne na černochov.

Ako uvádza USA Today, bývalý zamestnanec Nixonovej politiky John Ehrlichman neskôr potvrdil, že snahou bolo zasiahnuť najmä rodiny Afroameričanov.

zdroj: Unsplash/ Library of Congress

 „Mohli by sme zatknúť ich vodcov, prepadnúť ich domovy, rozpúšťať ich stretnutia a pokojne ich obviniť z viacero vecí,“ povedal pre časopis Harper’s Magazine. Clintonova administratíva z roku 1994 spôsobila, že oveľa viac čiernych Američanov bolo uväznených.

 Od roku 1980 do roku 2015 populácia národa vzrástla z približne 500 000 na viac ako 2,2 milióna, pričom podľa agentúry NAACP čierni Američania tvoria 34% všetkých väzňov. Iba 13% Američanov sa podľa amerického sčítania ľudu považuje za čiernych.

Afroameričania stále prežívajú policajnú brutalitu a kvôli tomu zomierajú. Podľa výskumnej skupiny Mapping Police Violence sú africkí Američania 2,5-krát častejšie usmrtení políciou ako ich belošskí spoluobčania.

V roku 2012 bol George Zimmerman, koordinátor susedských hliadok, oslobodený pri streľbe na smrť 17-ročného študenta Trayvona Martina v Sanforde na Floride. O tom sme ťa už informovali v našom článku o hnutí #BlackLivesMatter, ktoré nadviazalo na mapovanie policajnej brutality v USA.

Rasizmus v Spojených štátoch a boj za rovnoprávnosť čiernych spoluobčanov má množstvo miľníkov, ktoré by zaplnili knižnice, a sú rozsiahle, na to jeden článok nestačí. Aj keď sa môže zdať, že sa situácia zmenila po nástupe Baracka Obamu, ktorý bol prvý afroamerický prezident, opak je pravdou. S novou administratívou a politikou prišlo nové vnímanie a zmýšľanie. 

zdroj: Unsplash/ Koshu Kunii

Táto problematika s komplikovanou históriou zanechala pocit frustrácie v mnohých ľuďoch, či už v USA alebo po celom svete. Faktom zostáva, že množstvo zákonov či legislatívnych zmien nezmenilo vnímanie ľudí. Rasizmus nie je vec, s ktorou sa človek narodí, ale vníma ju od rodičov, priateľov.

Už len existencia Ku-Klux Klanu dokazuje, že je stále za čo bojovať a že myslenie ľudí sa zmenou zákona nezmení.