Vrátila sa robiť vedu na Slovensku. Plusom, ale aj mínusom u nás je istota, že ak nedostanete grant, neprídete o prácu

Širšej verejnosti si sa stala známa hlavne po nedávnom ocenení Eset Science Award – zvíťazila si v kategórii „Výnimočný mladý vedec do 35 rokov“. Za sebou však už máš roky skúseností a v súčasnosti pôsobíš v Ústave molekulárnej biomedicíny (IMBM) Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Čo ťa najviac profesne ovplyvnilo?

Biológii som sa začala venovať už na strednej škole, vďaka nášmu učiteľovi Palovi Mikulášovi, ktorý bol zároveň dlhé roky náš triedny učiteľ. Ale dôležité bolo, že sa nám bol ochotný venovať aj vo svojom voľnom čase, ako napríklad nás pripravoval na biologické olympiády. Aj preto som si vybrala štúdium biológie na Prírodovedeckej fakulte UK, a neskôr molekulárnu biológiu, kde som spoznala aj svojich terajších kolegov. Tí ma potom pozvali k experimentom na IMBM a som tu dodnes.

Aké sú tvoje najväčšie míľniky?

Je ich určite viac, ale jednoznačne k nim patrí získanie Fulbrightovho štipendia na pobyt v USA, na Washingtonskej Univerzite v St. Louis. Ide o prestížne štipendium. Veľmi som sa tešila najmä z toho, že som sa počas pobytu mohla naučiť niečo nové a svetovo jedinečné. Druhým míľnikom bol krátkodobý pobyt vo Švédsku, na Univerzite v Lunde a na Karolinskej Univerzite v Štokholme. Mohla som spoznať zaujímavých ľudí, naučiť sa nové metódy, ale videla som aj iný spôsob rozmýšľania nad vedeckými otázkami. Išlo o veľmi motivačné prostredia.

V čom je vedecké prostredie v tých krajinách, kde si absolvovala stáže, iné než u nás?

Svojím spôsobom je konkurenčné, ale veľmi podporujúce sa navzájom. Na pracoviskách, kde som bola, spolupráca fungovala veľmi dobre. Hoci aj tam je nedostatok ľudí, veľmi dobre fungujú takzvané „core facilities“. Administratívna záťaž samotného vedca je však určite neporovnateľne menšia ako u nás.

Je teda vedecká práca v zahraničí jednoduchšia?

Nepovedala by som, že je jednoduchšia, práve naopak. Grantové úlohy musíte mať veľmi dobre premyslené, zanalyzovať slabé a silné stránky s riešením najmä tých slabých stránok. Navyše, máte veľmi veľkú a kvalitnú konkurenciu. Na druhej strane, grantov či grantových schém, v ktorých sa môžete uchádzať o financie, je nepomerne viac ako na Slovensku. Ak však grant nezískate, nemáte peniaze nielen na platy pre svojich prípadných zamestnancov, ale ani na svoj vlastný. Väčšinou to znamená, že na danej univerzite pravdepodobne skončíte a musíte si hľadať inú podporu.

zdroj: Ľubomíra Tóthová

Keď si už spomenula všetky negatíva vedeckého prostredia na Slovensku, prečo si sa vlastne vrátila domov?

Chcela som posunúť ďalej to, čo som sa naučila, pretože to bolo kľúčové pre náš aktuálne riešený projekt. Kvalitná veda sa dá robiť aj na Slovensku. Nemôžeme všetci ostať v zahraničí, treba doma meniť veci k lepšiemu. Samozrejme, k môjmu návratu prispeli aj osobné záležitosti, akými sú rodina a kamaráti.

Keby si to zhrnula, čo sú teda najväčšie plusy a mínusy vedy na Slovensku?

Jednoznačným plusom vedy je svojím spôsobom istota. Ak nedostanete grant, neprídete o prácu, odpadá vám stres z prípadného sťahovania sa a môžete sa sústrediť na prácu, aby ste v nasledujúcej grantovej výzve boli úspešní. V zahraničí je zisk podobnej pozície dostupný až niekde na úrovni docenta. Dovtedy sa musí každý vedec starať o zdroj svojho platu v rozpätí každých dvoch až troch rokov. Žiaľ, takáto istota je zároveň aj mínusom, lebo tým pádom u nás nie ste tlačení do výsledkov v takej miere ako v zahraničí, čo môže viesť k nižšej produktivite.

Navštevuješ aj rôzne zahraničné konferencie. Aké má na nich Slovensko meno?

Je veľmi veľa našich vedcov, ktorí robia špičkovú vedu v zahraničí. Nie všetci sa vrátili naspäť a v zahraničí dosahujú veľké úspechy, ktorými prezentujú aj krajinu, z ktorej pochádzajú. My našich študentov posielame na stáže do zahraničia, kde sú vždy s nimi spokojní. Dokonca sa nám viackrát stalo, že pre ich kvality chceli, aby ostali dlhšie. Na konferenciách sa nám zas väčšinou podarí získať spolupracovníkov zo zahraničia, rešpektujú a uznávajú naše výsledky. Viacerí poprední slovenskí vedci sú tiež členmi zahraničných spoločností či medzinárodných konzorcií.

V jednom z dávnejších rozhovorov si uviedla, že v súčasnosti je problém mladým ľuďom vedu spopularizovať a nie tak často si ju vyberajú za svoj odbor štúdia. Prečo?

Myslím si, že o štúdium vedy je na Slovensku menší záujem ako v minulosti. Je to tak asi aj preto, že podmienky pre realizáciu vedy, či už na univerzitách alebo v Slovenskej akadémii vied (SAV), nie sú úplne optimálne. Máme síce peniaze na stroje, materiál, či iné vybavenie, ale spôsob získavania týchto prostriedkov je administratívne veľmi náročný. Prideľovanie prostriedkov pre mladých vedcov je tiež len málo motivačné a v niektorých prípadoch skôr demotivačné. V zahraničí je množstvo grantových schém zameraných priamo na mladých vedcov. Sú obmedzené vekom, respektíve časom od získania titulu PhD.

A na Slovensku?

Tu si mladí vedci častokrát nájdu v grantovom hodnotení vetu o tom, že sú príliš mladí na to, aby im bol zverený taký grant. Spolu s platovými podmienkami sú to asi hlavné dôvody, ktoré znižujú atraktivitu tohto „povolania“ na Slovensku. V zahraničí je situácia iná, a preto čoraz viac mladých ľudí odchádza zo Slovenska. Čo sa týka popularizácie vedy, myslím si, že za posledných pár rokov sa vedecká komunita naozaj snaží popularizovať výsledky svojej práce, a teda priblížiť vedu laickej verejnosti. Aj náš ústav sa pravidelne spolupodieľa na viacerých podujatiach.

zdroj: Ľubomíra Tóthová

Ktoré k nim napríklad patria?

Je to Noc výskumníkov, Vedecká cukráreň, Týždeň vedy a techniky alebo DNADAY. Tiež sa snažíme náš ústav sprístupniť počas letných prázdnin stredoškolákom, študentom, aby si mohli pracovať na vlastných vedeckých experimentoch, podporujeme mladých v stredoškolskej odbornej činnosti aj počas roka. V podstate sú dvere nášho ústavu otvorené pre každého, kto má záujem robiť vedu.

Ako sa nás teda vo vede dotýka odliv mozgov? Každý 10-ty vysokoškolsky vzdelaný Slovák žil v roku 2015 v zahraničí…

Odliv mozgov je problém všade na svete, len na Slovensku ho, ako keby aj aktívne, podporujeme. V priamych nákladoch sa jeden odliv mozgu, ak rátame, že by študoval na vysokej škole, pohybuje rádovo v miliónoch eur ako čistá strata pre Slovensko. To sú náklady investované do vzdelania človeka, ktorý po ukončení školy odíde tvoriť hodnoty do zahraničia. Ak sa nemýlim, takýto odliv spôsobil priamu stratu okolo 10 miliárd eur za dobu existencie Slovenska. Nepriama strata sa vyčísliť nedá, ale som presvedčená, že nebude zanedbateľná. Mali by sme však byť schopní prilákať týchto ľudí po čase späť na Slovensko. Migrácia vo vede totiž prínosná je, avšak, nemala by byť jednosmerná. Alebo sa aspoň snažiť namiesto nich zohnať schopných ľudí zo zahraničia.

Poďme k tvojmu súčasnému výskumu – skúmaš využitie slín pri neinvazívnej diagnostike rôznych chorôb. Myslíš si, že sa doteraz na ich výskum nekládol dostatočný dôraz?

Slina ako taká je predmetom výskumu už dlhé roky. Vďaka pokroku molekulárnej biológie a analytických metód je v súčasnosti možné v nej analyzovať látky, ktoré sú v slinách vo veľmi nízkych koncentráciách. Niektoré z nich by mohli slúžiť ako biomarkery (pozn. redakcie, markery sú látky, ktoré slúžia ako ukazovateľ biologického stavu človeka), a preto sa stala slina atraktívnou tekutinou.

Čo sa dá pomocou slín zistiť? Primárne ide asi o poruchu obličiek…

Ide o veľké množstvo informácií. Už teraz existujú napríklad domáce genetické testy, ktoré analyzujú genetické varianty spojené s rizikom chorôb. Konkrétne, v rámci môjho výskumu sa venujeme využitiu slín v diagnostike obličkových chorôb. Snažíme sa zvýšiť záchytnosť obličkového zlyhávania v skorom štádiu tak, aby sme vedeli robiť intervenciu či prevenciu na začiatku, nie až v neskorších fázach ochorenia. Výsledkom našej práce by v ideálnom prípade bol domáci test, ktorý by sledoval funkcie obličiek. Pacient by tak nemusel podstúpiť bolestivý a stresujúci odber krvi.

Spomínaš domáci test, myslíš si, že Slováci sú v chodení k lekárom a na preventívne prehliadky nepoctiví?

Vo všeobecnosti majú pocit, že za ich zdravie zodpovedá lekár, nie oni sami. A preto zo zásady na preventívne prehliadky nechodia. Lekára navštívia, až keď im je zle. Myslím si, že naše štatistiky sú v tomto výpovedné samé o sebe. Je to škoda, lebo práve preventívna medicína je najúčinnejšia a aj najlacnejšia. Na druhej strane sa to dá pochopiť. U mnohých lekárov neexistuje možnosť objednať sa a ak existuje, tak čakáte niekoľko týždňov či možno mesiacov. V čakárni strávite veľa času, častokrát s akútne chorými pacientami. Výhodou slín je jednoduchý, bezbolestivý a lacný odber. Preto podľa nás má domáci diagnostický test potenciál.

zdroj: Ľubomíra Tóthová

Ako na odber slín zatiaľ reagujú ľudia? Sú zvyknutí na odber krvi, moču či stolice, so slinami toľko skúseností nemajú…

Odbery, na ktoré sa slina už komerčne využíva, používajú odberové sady. Ide o tampóny, ktoré žujete ako žuvačku a následne ich vložíte do skúmavky. Ďalej ich už spracováva laboratórium. My väčšinou od našich dobrovoľníkov alebo pacientov žiadame napľuť väčšie množstvo slín priamo do skúmavky, aby sme vedeli analyzovať aj viacero markerov. Prípadne, aby sme analýzy, ktoré sú nové a ktoré zavádzame, vedeli zopakovať. Preto potrebujeme získať niekoľko mililitrov slín. V zásade sme však nemali problém presvedčiť dobrovoľníkov alebo pacientov na takýto odber. Aby ste si to vedeli lepšie predstaviť, trvá to asi 10 až 15 minút.

Mal by si človek svoje sliny a viac všímať či ide až o ich neskorší detailnejší rozbor, ktorý je dôležitý?

Náš výskum ukázal, že niektoré faktory môžu ovplyvňovať analyzované markery v slinách. Napríklad, zdravotný stav ústnej dutiny, jedlo, ktoré predtým konzumujeme, rúž, káva a iné. Preto si pri samotnom odbere treba všímať napríklad prítomnosť krvi. Tieto faktory sa však líšia s individuálnymi biomarkermi, a preto ich treba uviesť v inštrukciách pre samotný odber slín. Pre nás je dôležitý až ten neskorší rozbor, ktorý voľným okom nevidno.

Kde si dostala ideu, že toto je tá cesta, ktorou sa chceš uberať?

Nebola to celkom moja idea. Keď som začala pracovať na IMBM, venovali sme sa vtedy stomatologickým pacientom a slinám v kontexte oxidačného stresu. Teda, akú úlohu oxidačný stres zohráva pri patogenéze (poz. redakcie, vznik a vývoj chorobných zmien v tele) chorôb ústnej dutiny, a tiež, či by sa dali markery oxidačného poškodenia využiť pri diagnostike týchto chorôb. Zavádzala sa metodika, ktorá by umožnila meranie veľkého množstva vzoriek s používaním malého množstva slín. Ja som sa k nim pridala a venujem sa tomu doteraz, akurát sme výskum rozšírili aj na markery obličkového poškodenia.

Ako dlho vôbec trvá, kým výskum dopracuješ do takej podoby, že ho začnú implementovať aj lekári?

My sa venujeme základnému výskumu a komerčné využitie ako také nie je našou ambíciou. Na to, žiaľ, nemáme prostriedky. Náš výskum pretavíme do výsledkov v publikáciách, ktoré sú dostupné pre všetkých, aj pre firmy, ktoré by o to mali záujem. Dúfame, že nás delí už len pár rokov od uvedenia takéhoto testu do praxe.

Aké sú potom tvoje ďalšie ciele?

Ako to už vo vede býva, aj nám náš výskum pomohol odpovedať na pár základných otázok, avšak popri ich riešení sa vyskytlo veľké množstvo ďalších, ktorým sa momentálne venujem. Biomarkery, ktoré sme v minulosti pri poškodení obličiek skúmali, sú síce potencionálne vhodné na domáci monitoring chorôb, ale nie na ich včasný záchyt. Preto hľadať chceme nové markery za týmto účelom.

zdroj: Ľubomíra Tóthová

Čo vôbec pre teba znamená súčasné ocenenie? Ide o istý dôkaz toho, že aj súkromné firmy ako ESET vidia vo vede v súčasnosti potenciál?

Tieto firmy sú vždy alebo skoro vždy ďalej ako štát. Nemôžu si dovoliť byť neefektívne, lebo by zbankrotovali, alebo by ich majitelia veľa nezarobili a firma by sa im nevyplatila. Chápu, že sa treba posúvať dopredu, zefektívniť pracovné postupy, znížiť náklady, mať nad konkurenciou nejakú výhodu… To sa inak ako výskumom a vývojom nedá. ESET je technologická firma a aj tam je veľa výskumu a vývoja, i keď možno iného ako pri biomedicínskom výskume, ale je. Úspešná firma preto, viac alebo menej, do výskumu a vývoja investuje. Toto ocenenie je nielen výsledkom mojej práce, ale aj celého ústavu, kde pracujem a verím, že pre nás všetkých je motiváciou. Je určite veľmi pozitívne, že sa aj vďaka tomuto podujatiu rozprúdila diskusia o vede a že sa aj v médiách objavili vedci, ktorí sú väčšinou v ústraní. Teší ma, že sa aj súkromná firma podujala na to poukázať a podporiť vedcov aj pedagógov. Bol to prvý ročník tohto ocenenia. Vedcov, ktorí si zaslúžia ocenenie, je však na Slovensku veľmi veľa, a preto dúfam v dlhodobé pokračovanie podujatia.

Spomenula si aj rôzne granty, bez ktorých by sa výskum nemohol zrealizovať. Aká je na Slovensku situácia s nimi? Je ľahšie získať tie zo Slovenska či zo zahraničia?

Na Slovensku sú len dve najvýznamnejšie vedecké agentúry, ktoré každý rok prideľujú peniaze. A to je Agentúra na podporu vedy a výskumu (APVV) a Vedecká grantová agentúra Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR a Slovenskej akadémie vied (VEGA). VEGA je relatívne malá agentúra, pre každý vedecký projekt tam idú minimálne zdroje. APVV je najväčšou agentúrou, ktorá na jeden projekt prideľuje až 250-tisíc eur. Problémom nie je tak samotné získanie grantu, ako skôr spôsoby či podmienky získavania grantov. Hodnotenie by malo byť nezávislé, ideálne teda posudzované zahraničnými odborníkmi a transparentné.

A teda tie zahraničné?

Európske granty ako Európska rada pre výskum (ERC) dávajú na jeden projekt asi päť miliónov eur. Obstáť v celoeurópskej konkurencii je veľmi ťažké. Ak sa nemýlim, sú len dvaja vedci na Slovensku, ktorí ERC grant získali. Jeden z nich, Ján Tkáč z Chemického ústavu SAV, tiež získal ocenenie ESET ako najlepší vedec roka. Získal dokonca dva ERC granty.

Rektor Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach Pavol Sovák nedávno uviedol, že rozdeľovanie grantov by nemalo byt plošné, ale podľa schopnosti inštitúcií. Súhlasíš s týmto tvrdením?

Rozdeľovanie grantov by podľa mňa naozaj nemalo byť plošné, ale podľa schopností žiadateľov či schopností vedeckých tímov, nie inštitúcií ako takých. To je aj tá motivácia, ktorú som spomenula. Niekoľko rokov dozadu sa granty APVV rozdávali aj náhodne. Ak nejaká inštitúcia mala jednu alebo náhodou dve výborné grantové žiadosti, ktoré už riešila, radšej grantom podporili vedecký tím z inej inštitúcie aj s kvalitatívne horším tímom a projektom, ako by mali dať ďalší grant inštitúcii alebo tímu, ktorý už mal jeden či dva riešené granty. Určite by tiež pomohlo hodnotenie zahraničnými odborníkmi, ktorí sú bez konfliktov záujmov a objektívni. Je to otázka širšej diskusie. Tiež by sme mohli fungovať na významnej podpore špičkových vedcov alebo nosných výskumných tém…

Na druhej strane, mladí vedci, hoci môžu mať geniálnu myšlienku, samozrejme nie sú schopní konkurovať v rovnakej grantovej schéme či výzve skúseným špičkovým vedcom.